Hurá, konečne mám 40!

Autor: Danica Chames | 24.7.2015 o 6:28 | (upravené 13.3.2016 o 13:39) Karma článku: 12,16 | Prečítané:  7616x

Vlastne klamem. Som predsa žena a reč je o veku. Tak čo by ste čakali. V skutočnosti mám takmer 43. Ale to, prosím, nikomu nehovorte.

Keď som tú štyridsiatku oslavovala ... vlastne neoslavovala, ignorovala som ju! Bola som totiž príliš šokovaná, deprimovaná a plná obáv o budúcnosť. Nieže by som nebola predtým tušila, že to jedného dňa príde. Ale to, že katastrofu očakávate ešte nemusí znížiť jej neblahý dopad. Okrem toho mám narodeniny v čase keď sa mizivé pozostatky leta náhle premenia na drsnejúcu zimu. Naozaj nebolo čo oslavovať. Chcela som zaliezť pod červenú bodkovanú perinu a tam v tichosti prečkať pár desaťročí do blahodarnej smrti. Čo sa teda za tie necelé tri roky tak dramaticky zmenilo?

Začiatok premeny má na svedomí môj muž. Veď ako ináč. Každý predsa vie, že muži sú na tri veci. Na zabíjanie hmyzu, otváranie zaváraninových pohárov a na to, aby bolo koho viniť za všetky veci, čo sa nám v živote prihodia. Dobré či zlé. Jedného krásneho dňa môj drahý z čista-jasna vyrukoval s osudnou vetou (a nepýtajte sa ma, čo ho k tomu vyprovokovalo): „Takže vlastne teraz prežívaš najkrajšie chvíle svojho života.“

Pozrela som naňho zhrozene a uvažovala, či sa náhodou nezbláznil. Práve som sa ako tak pozviechala zo šoku zvaného štyridsiatka a on tu trepe čosi o najkrajších rokoch života. Jeho nápad som samozrejme kategoricky odmietla. Najkrajšie roky prežívajú leda tak dvadsať-päťky. Potom to už s nami ide len dolu z kopca. Narastajúcou rýchlosťou.

Existujú však myšlienky, ktoré vám nedajú len tak ľahko na seba zabudnúť. A toto bola práve jedna z nich. Stále sa ku mne vracala, až ma prinútila, aby som sa ňou začala seriózne zaoberať. Toľko dobiedzala, až som si nakoniec musela položiť otázku, či by to náhodou nemohla byť predsa len pravda. Ale naozaj len náhodou. Musela som opatrne a dôkladne zvážiť, či by na takej štyridsiatke predsa len nemohlo byť niečo skvelé. A predstavte si, že som po úmornom zvažovaní prišla na nasledovné pozitíva.

Po prvé. Človek dozrie. Ja viem. Časom dozrievania je puberta, ale ja myslím také to ozajstné dozretie. Výsledkom ktorého je, že keď má človek štyridsať, prestane mu vadiť, že má štyridsať. Po prekonaní úvodného šoku, pravdaže. Celkovo mu prestanú mnohé veci vadiť. Veci, ktoré ho doteraz strašne štvali alebo ktoré si myslel, že ho budú štvať, keď dosiahne určitý vek. Napríklad taká celulitída. Osem kíl navyše. Vrásky okolo očí. Šediny (pardon, tie mi vlastne stále vadia, ale zase nechcime, aby sme dozreli hneď a zaraz). Že zabudne, načo išiel do špajze, len čo tam vojde. Že už nedokáže zdvihnúť nohu nad hlavu. A mnohé iné.

Po druhé. Keď má človek dvadsať päť, je fyzicky fit, je krásny (aspoň teda poniektorí) a má všetko pred sebou. Ale to je práve ono. Má všetko ešte len pred sebou. A to prináša nervozitu. Ako pred skúškou. Kladie si rôzne otázky: Ako sa to vyvinie? Nájdem si prácu? Takú, čo ma bude baviť? Zarobím v tridsiatke svoj prvý milión? Nájdem muža svojich snov? Bude mať šošovičku na pravom líci? Koľko budem mať detí? A narodia sa zdravé? U osôb mužského pohlavia sú tieto otázky oveľa menej početné a zužujú sa zväčša len na: Bude mať moja žena veľké prsia? A ešte možno ten milión v tridsiatke. V každom prípade v deň svojich štyridsiatych narodením už odpovede na väčšinu týchto otázok poznáme. Niet viac dôvod k tomu, aby sme boli nervózni z premýšľania nad tým, ako sa to vyvinie. Ono sa to už nejako vyvinulo.

Štyridsiatka je vlastne vek, keď už sme niečo v živote urobili, čosi dosiahli, nejaké veci od Boha dostali. A máme ešte stále pred sebou relatívne dosť času, aby sme si ich užívali. A ak sme niečo nedostali či dokonca o niečo prišli, stále je dosť času na to, aby sme sa s tým zmierili. Krása štyridsiatky je priamo úmerná našej schopnosti užívať si dosiahnuté a zmieriť sa s nedosiahnuteľným.

Aby som si svoju práve predostretú teóriu overila na konkrétnom exemplári, opýtala som sa môjho muža, či mu vadí, že má 40. Pýtala som sa však vo veľmi nevhodnom čase. Práve si balil tašku na squash a ovoniaval už použité tričká a ponožky s cieľom zistiť, či by sa predsa len ešte nedali aspoň raz použiť. Človeku mužského pohlavia zaberie takáto aktivita celú mozgovú kapacitu, a tak len neprítomne odvetil: „nie, nevadí“. Zdalo sa, že sa zmieril s „vôňou“ spomínaných vecí, lebo ich strčil do tašky a s nadšeným výrazom v tvári sa pobral užiť si hru. Týmto vyhlasujem moju teóriu za potvrdenú.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?