Ako sme sa na kare do sýtosti nasmiali

Autor: Danica Chames | 16.8.2015 o 8:16 | (upravené 12.10.2015 o 11:12) Karma článku: 14,91 | Prečítané:  8810x

Bol prvý august. Slnko pražilo a vetrík pofukoval. Deň ako stvorený na pohreb. Mojej poslednej starej mamy.

Kráčali sme do strmého kopca, pot nám stekal po chrbtoch a vietor strapatil naparádené účesy. Zastali sme na vrchu kopca pred otvoreným hrobom, počúvali farárove slová a podchvíľou utierali kvapkajúce nosy. Neznášam pohľad na rakvu pomaly spúšťanú do jamy. Je v tej scéne akási neznesiteľná konečnosť. Nezmeniteľnosť. Radšej som sa zahľadela do diaľky, do údolia. Výhľad bude mať pekný, pomyslela som si spokojne.

Osoba, ktorá sa v mojej mysli navždy spája s letom, slnkom, hrkútajúcimi holubmi, zrelými malinami a zemiakmi štedro obsypanými petržlenovou vňaťou nemohla mať pohreb vo vhodnejší deň. Akoby tá slnečná pohodová atmosféra charakterizovala celý jej život. Aspoň tak sa z perspektívy vnúčaťa javil mne, i keď isto bol sem tam aj oblačný či dokonca upršaný. A občas sa prehnala aj poriadna búrka. Napríklad, keď jej pár dní po narodení umrel syn. Bol veľký, krásny a zdravý, tvrdila. Bola presvedčená, že ho uriekla suseda. Zato susedské vzťahy to nepokazilo. Osud je osud.

Často sme u nej trávili prázdniny. Mala len štyri vnúčatá, a tak sme boli všetci patrične hýčkaní. Ráno nás zobudila vôňa horúceho kakaa. K tomu čerstvé (o siedmej ráno kúpené) biele rožky s maslom a medom. V kúpeľni na umývadle už sedeli dve teplé čerstvo znesené vajcia. Naháňačky po obrovskej záhrade, schovávačky v kôlni, kde visela sušená kukurica a v špajzi plnej zaváranín omotaných hrubými oranžovými gumičkami. Všade samé maliny, hrozno, „breskyne“, ríbezle či egreše. Pred obedom sme sa vkradli do kuchyne, kde starká sušila čerstvo ušúľané slíže. Vyhnala nás varechou, aby nás vzápätí zavolala na uvarené, posypané makom či Grankom. Hrubé krajce chleba s masťou a cibuľou či paprikou a rajčinami na olovrant. Deň zakončený voňavou krupičnou kašou. V nedeľu neuveriteľné pečené kura a tie úžasné zemiaky s petržlenovou vňaťou tróniace vo veľkej mise uprostred stola.

Zaujímavé. Človek si ani tak nepamätá udalosti. Skôr vône, chute a zvuky. A pocity. Pohoda a bezpečie. 

Kar začal tradične. V mierne ťaživom tichu. Počuť bol len štrngot príborov a chrúmanie hlávkového šalátu. Sem tam nejaký cingot pohárov a občasné „na zdravie“. „Viete prečo ľudia štrngajú pohármi?“ začal bratranec Miloš, aby trochu odľahčil náladu. „Aby z toho vína aj uši niečo mali,“ odvetil neprítomne môj brat a mierne sa uškrnul. Je to stará historka, ktorú pri každom rodinnom stretnutí hovorieval starký. Rokmi trochu otrepaná.

„Pamätáte, ako starká vždy brala starkému pohár z ruky, keď začal s touto otázkou?“ pridala sa sesternica Aďa. „Bol to signál, že už má dosť.“ Všetci sa mierne usmiali. Nesmelo.

„A pamätáte sa, ako nám starká chodievala v noci natriasať duchny?“ pridala som sa do debaty, i keď trochu nesúvisle. Také tie tlsté, páperové. Trieskala do nich celou silou a my sme sa pod nimi chichúňali. Chcela, aby sme lepšie spali, čím nás vlastne budila.

„A ako sme do špajze schovávali budík, ktorý strašne tikal a bránil nám spať?“ dodal Miloš tentoraz s hlasným smiechom. „A ako ho starký uprostred noci hľadal a keď ho našiel, doniesol nám ho späť do izby?“ chichotala sa Aďa. „A my sme vymýšľali nové a nové skrýše a on ho vždy našiel a strčil nám ho na stolík tesne k hlavám?“ dodala som koktajúc od smiechu. „A starká ho za to hrešila, že nás budí, vadili sa uprostred noci rovno za dverami našej izby a ona potom, aby to napravila, prišla nám ponatriasať tie duchny.“

Takto sme postupne pridávali historky (napríklad aj tú o vareche a kradnutých slížoch, zopár pridali aj moja mama a jej sestra z ich vlastného detstva) a stále viac sa rehotali. Slzy nám od smiechu stekali po lícach a personál reštaurácie si nás podozrievavo obzeral. Keď človek smúti, smeje sa akosi výdatnejšie. Naplno. Tak naozaj. Je plný nevypustených emócií, a tak ich vypúšťa, ako sa dá. Škoda, že je človeku odopretá možnosť posedieť si na vlastnom kare a dobre sa zasmiať na historkách zo svojho života. Možno by sme tie historky mali začať vyťahovať skôr. Aby sa aj tí, ktorých sa týkajú, mohli dobre pobaviť.

V každom prípade si hovorím: krásny to život človeka, ktorého príbuzní sa na kare do sýtosti nasmejú.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?