Túto katastrofu zavinila figová marmeláda

Autor: Danica Chames | 28.8.2015 o 20:55 | (upravené 12.10.2015 o 11:11) Karma článku: 9,47 | Prečítané:  2499x

To, že mi dva týždne meškali a že ma boleli prsia sa mi nezdalo až také čudné. Veď v štyridsiatke sa už vraj v tejto oblasti môžu diať kadejaké divné veci. Ale to, že som okrem toho dostala neodolateľnú chuť na figovú marmeládu...

...bolo už nanajvýš podozrivé.

Tentoraz sa môj muž trochu obával sedieť v mojej blízkosti, kým som si robila test. Naposledy, to bolo osem rokov dozadu, som sa k nemu rozzúrene otočila, z celej sily ho tresla po stehne a zasyčala „ty somár“, len čo sa na ocikanom papieriku zjavili dve tučné čiarky. Keďže v tom čase mal náš starší syn presne 6 mesiacov, pripadala mi celá tá záležitosť ako jedna veľká katastrofa. “Ty si uvedomuješ, že za pár mesiacov budeme mať dve deti mladšie než 2 roky?“ opýtala som sa. Očividne nezdieľal môj pesimizmus, lebo sa len blažene usmieval.

 Z tej katastrofy sa nakoniec vykľul náš krásny, milovaný mladší syn. Z osemročnej perspektívy teraz už môžem s určitosťou povedať, že to bola jedna z najlepších vecí, čo sa mi v živote prihodila. A nielen mne. V podstate to platí pre celé moje blízke okolie, vrátane nášho staršieho syna, ktorý má teraz vekovo blízkeho parťáka. Hoci tie prvé mesiace či dokonca roky sa dosť často ponášali na katastrofu, ktorú som očakávala. Životné katastrofy sú už raz také, niekedy im trvá pár rokov než sa z nich stanú „tie najlepšie veci v našom živote“.

Môj drahý teda postával obďaleč, ruky pripravené na prípadný náhly útok. Okrem toho sa opäť blažene, aj keď tajne, usmieval. Po dvoch synoch by ešte rád to dievčatko. Copaté, v sandálkach a s kabelkou. Ako už dva krát predtým v mojom živote, dve výrazné čiarky sa vymaľovali na testovacom papieriku skôr než sa jeho spodná časť stihla nasiaknuť močom. Tentoraz som nikoho necápala a nikomu nenadávala. Hlavu som vložila do dlaní a neschopná slova či pohybu som zotrvala v tejto polohe minimálne hodinu.

Predstavovala som si tie prebdené noci (a to už teraz mám problémy so spánkom), tie kilá, ktoré už nezhodím, to večné vláčenie na rukách, neustále kojenie, neporiadok v dome a iné hrozné veci. Chvíľami sa mi síce v hlave rozsvietila kontrolka pripomínajúca, že tá nedávna obdobná katastrofa sa predsa nakoniec premenila na jednu z najlepších vecí v mojom živote. „Lenže vtedy som nemala 40!“, zrúkla som v duchu na tú otravnú kontrolku.   

O niekoľko dlhých dní a prebdených nocí som bola sama na prechádzke v parku, keď som si zrazu uvedomila, že som už vybrala meno. Dievčenské. Pohladila som si brucho a s náznakom úsmevu sa pobrala rezko domov.

Krvácanie začalo na druhý deň. Bol to utorok. Vlastne to bolo len také špinenie. Počkala som až do piatku, ale nakoniec predsa len šla. Doktor pokrútil hlavou len čo pozrel na obrazovku. „Nič z toho nebude, nevyvíja sa to,“ vyhlásil a do chorobopisu napísal „missed abortion“, čiže zamĺknutý potrat. „Musí to ísť von,“ dodal a sústrastne sa uškrnul.

Sobotu som strávila v nemocnici. Mladý doktor, ktorý ma prijímal, dlho študoval mihajúci sa obraz mojich útrob na svojom monitore až nakoniec oznámil: „také niečo som v živote nevidel“. Potom sa na mňa obrátil s otázkou. „Tak čo, ideme na to?“ Po pár sekundovom zaváhaní som odvetila: „jasné, čo nám už iné ostáva“. Zákrok prebehol hladko, dokonca ma už v ten večer pustili domov. „O dva týždne si príďte po výsledky,“ oznámili mi pri odchode.

V nedeľu som si uvedomila, že som sa zabudla opýtať, čo sú to za výsledky, a tak som začala googliť. To som naozaj nemala robiť. Nedopatrením som sa dostala k debatám mamičiek s rovnakou diagnózou. Bolo ich hneď niekoľko, ktoré tvrdili, že im bol podobne diagnostikovaný zamĺknutý potrat, oni však nepovedali „jasné, ideme na to“, ale týždeň-dva počkali. A zrazu sa to začalo vyvíjať. Teraz majú zdravé x-ročné deti.

Ako obarená som čumela do svojho počítača s pocitom, že som zabila to dieťa, ktorému som už vybrala meno. S copíkmi, kabelkou a sandálkami. Po ťažkej prebdenej noci som v pondelok už o siedmej ráno sedela v čakárni svojho doktora. Keď sestrička uvidela slzy v mojich očiach, vzala ma dnu skôr než tých, čo prišli na odbery. Bolo to trocha trápne, ale v podstate som sa opýtala doktora, či si je na sto percent istý svojou diagnózou z piatku. V tomto momente to už bola úplne zbytočná dišputa, ale ja som sa potrebovala nejako upokojiť. Bol zlatý. Vysvetľoval, kreslil obrázky, ukázal záznamy z mojich vyšetrení v jeho počítači. Návštevu ukončil zmierlivými slovami: „viete, ja už toto robím 35 rokov“.

Asi ma presvedčil. Alebo to bol istý obranný mechanizmus mojej duše, lebo už v to poobedie som si uvedomila, že tá emocionálna húsenková dráha posledných dní sa ustálila na istom tolerovateľnom bode. Na druhý deň som dokonca na sebe spozorovala známky akejsi zmesi mierneho smútku a post-traumatickej eufórie. Ako keď človek prežije haváriu lietadla. Alebo, keď mu zhorí celý dom, ale rodina zostane nažive. Spočíta a oplače svoje straty, ale zároveň si začne nesmierne vážiť, čo mu zostalo. Odrazu som s ohromením pozerala na svoje deti a po prvý krát si naozaj (nielen rozumom, ale aj citom) uvedomila zázrak stvorenia. Tú dokonalosť vývinu. Ktorú berieme ako samozrejmosť až dokým nám nie je zjavené, že to až tak samozrejmé nie je. „Aké majú dokonalé uši,“ povedala som zasnene môjmu manželovi. Asi nechápal, ale aj tak sa zhovievavo usmial.

Eufória netrvala dlho. Možno dva týždne. S eufóriami to už tak chodí. Zato som si okrem obdivovania dokonale vyvinutých častí tela mojich narodených detí stihla uvedomiť niekoľko zaujímavých skutočností. Najmä o prospešnosti katastrof. Zdá sa, že veľké životné katastrofy majú tendenciu sa časom stať rozhodujúcimi (a často pozitívnymi) križovatkami nášho života. Tie menšie nás učia trpezlivosti a pokore (možno nie veľmi populárne slovo, ale je to vlastne opak namyslenosti) a majú za následok, že si začneme vážiť veci, ktoré v živote máme. 

Spomenula som si vtedy na svoju kamarátku z detstva Zdenku. Asi desať rokov som ju nevidela, ale všimla som si jej príspevky na Internete. Sršala z nich zrelosť, vyrovnanosť, láskavosť a pokora. Pred pár dňami som sa so Zdenkou konečne osobne stretla. Rozprávala mi o svojom živote. Bol, ako sa dalo očakávať, plný katastrof. Z tej kategórie veľkých. Líčila strašné udalosti a podchvíľou sa z chuti smiala, zatiaľ čo mne vlhli oči. Nakoniec poznamenala, že z nej urobili inú, lepšiu, osobu. „Ale za cenu takých strašných tragédií?“, opýtala som sa s účasťou. „Vieš,“ uzavrela Zdenka, „ z tých malých katastrof som sa odmietala poučiť,“ opäť hlasný smiech, „a tak mi boli zoslané tie väčšie.“

Odteraz sa pokúsim pozerať na katastrofy ináč. Po tom, čo sa vyzúrim či vyplačem, skúsim sa zamyslieť, či v nich náhodou nie je skrytá nejaká budúca „najlepšia vec v mojom živote“. Alebo, či sa z nich nedá vyvodiť nejaké užitočné ponaučenie. Na záver si dovolím jedno morbídne konštatovanie. Za tým nenarodeným dieťaťom, ktorému som už vybrala meno, mi bude navždy smutno, ale taká katastrofa (či už v podobe potratu alebo čohosi iného) je vlastne z času na čas možno aj prospešná. Ale naozaj len z času na čas.

P.S. Celé to vlastne spískala tá figová marmeláda. Nebyť jej, respektíve tej neodolateľnej chuti na ňu, možno by som si ani nebola urobila ten test. Veľká časť zamĺknutých potratov je vraj naozaj zamĺknutá. Ženy o nich ani nevedia. Začnú krvácať, čo považujú za obyčajnú, aj keď trocha oneskorenú, menštruáciu a tým to celé končí. No a nebyť figovej marmelády, nebola by zrejme vznikla ani úvaha o prospešnosti katastrof. Zostala by som nepoučená až dokým by mi nebola zoslaná nejaká väčšia katastrofa. Život niekedy používa naozaj netradičné metódy, aby nám otvoril oči.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?