Víno s dažďom

Autor: Danica Chames | 15.9.2015 o 21:04 | (upravené 16.9.2015 o 18:52) Karma článku: 4,11 | Prečítané:  226x

Pôvodne to mal byť videoklip. Videá ale točiť neviem. A tak, netušiac či sa to vôbec dá, skúsila som to video pretransformovať do slov. Pod názvom Slovné obrázky zo života podivuhodnej rodiny:  

Vstala. Čoby vstala, priam vyskočila z postele.

Strhol sa a dve sekundy prekvapene pozeral okolo seba. Zameral na ňu svoj ešte zastretý pohľad a podvedome sa usmial.

Pyžamo strhla zo seba a nahá sa skláňala nad sýtozelenou truhlicou. Hrabala sa v nej s entuziazmom blízkym zúrivosti.

Hodnotil uhly pohľadu a teoretické nastavenia svetlosti a hĺbky na najlepší záber. Zaostriť na stehno a prsia prevísajúce nad truhlicou nechať v pozadí trocha rozmazané. Alebo naopak. Áno, samozrejme.

Konečne bola spokojná so svojím úlovkom a vystrela sa. Stála bokom k oknu. Ľavý prsník vytváral proti ostrému rannému svetlu zaujímavú siluetu. Treba zaostriť na svetlé pozadie, nech sa tmavý obrys jej liniek vyníma, povedal si v duchu.

V ruke držala čosi biele skrkvané a pozrela naňho. Nepovedala nič, ale v pohľade mala jasnú výzvu. „Vstávaj, ideme!“

Rozmýšľal, či má skočiť pre foťák, ale bolo mu jasné, že to nestihne. Už si na seba navliekala tú bielu skrkvaninu. Vykľuli sa z toho akési staromódne biele šaty voľne splývajúce až po členky.

Zase bola v tom bazáre, pomyslel si.

Jemu podávala svietivo bielu ľanovú košeľu, tiež dosť pokrčenú a veľmi širokú. Opäť nič nepovedala, ale diagonálne kývla hlavou jasne naznačujúc, že si to má obliecť. Potom, akoby si na niečo odrazu spomenula, zvalila sa naňho a prudko ho pobozkala. Strčil ruky pod tie široké šaty a chvíľu nenáhlivo blúdil po jej teplom tele.

Vytrhla sa mu a za ruku ho ťahala z postele.

Keď sa začal konečne zviechať, dobehli do izby deti a zvalili sa naňho. Nie príliš nežnými chvatmi ich zhadzoval zo seba. Smiali sa a zo všetkých síl sa snažili naňho znovu vyliepať. Ďalšími hmatmi z nich vyzliekol tenké pyžamá.

Opäť sa zohla nad truhlicu. Tentoraz presne vedela, čo hľadá.

Schmatla jedno brániace sa dieťa, to mladšie, a s námahou mu navliekla na nahý driek ďalší výrazne biely kúsok. Košieľka s akousi slovenskou výšivkou. Nezdalo sa, že by ho veľmi zaujímalo, čo má na sebe. Len čo sa dalo, vytrhol sa jej zo zovretia a opäť sa vrhol na otca.

So starším synom mala menej roboty. Práve urazene ležal na zemi a nehýbal sa. Hneval sa, lebo tatovi sa podarilo zhodiť ho z postele. Po košeli podobnej tej, ktorú mal na sebe aj jeho mladší brat, prešiel nežne rukou a pochvalne poznamenal, že je mäkučká.

Truhlicu s námahou prevrátila a vysypala z nej zostávajúce kusy oblečenia. Na monochromatickej drevenej dlážke vytvorili kontrastujúcu sýto farebnú kôpku. Potom ťahala truhlicu po zemi smerom ku kuchyni. Zápasiaci chlapi si ju nevšímali až kým nezaznel prudký náraz, keď truhlica nadskočila na prahu. Prekvapene na ňu pozerali tri páry očí.

Tie zelené sa nakoniec priblížili. Pomohol jej truhlicu dotiahnuť až do kuchyne. Dvoje hnedých sklamane poskakovali po posteli.

Uprostred kuchyne truhlicu otvorila a chvíľu si skúmavo prezerala jej prázdne útroby. Potom sa vrhla na príborník, odkiaľ vytiahla biely obrus, zo skrinky nad linkou dva vínové poháre na dlhých elegantných stopkách, ktoré zabalila do krémových kuchynských utierok.

„Dones rízling,“ povedala, ale neznelo to ako rozkaz.

Otočil sa ku chladničke a po krátkej chvíli jej podal studenú fľašu. Aj tú opatrne zabalila do utierky, pridala kartón jablkového džúsu a dva priehľadné plastové poháre.

Potom akoby si na niečo náhodou spomenula, povedala: „A čo jedlo?“

Opäť otvoril chladničku, podal jej v hnedom voskovom papieri zabalenú slaninu.

„Slaninu na raňajky?“ opýtala sa.

„Víno na raňajky?“ opýtal sa.

Pokrčila plecami. Z linky vzala bochník chleba a veľký ostrý nôž. Všetko to vložila do truhlice, opatrne zavrela ťažké drevené veko a schytila jeden koniec čakajúc, kým on chytí druhý.  

Spoločne zavolali na deti, ktoré sa vzápätí hnali dole schodmi nevšímajúc si svojich rodičov, ktorí sa teperili s ťažkou truhlicou.

Truhlica sa do auta zmestila bez problémov, horšie to bolo so skladacím stolom a stoličkami, ktoré vytiahol z pivnice. Netrpezlivo poklepávala prstami po stehne, zatiaľ čo sa snažil zavrieť zadné dvere. Biela široká košeľa povievala navôkol a zasekla sa mu do dverí. Potiahol ju, čím vytrhol kúsok látky. Nadvihla obočie, ale nič nepovedala.

Vyrazili. Neudala smer, a tak šiel smerom, ktorý sa pozdával jemu.

Deti vzadu štebotali. Ten starší popisoval mladšiemu svoj nový imaginárny stroj. Bol na výrobu tortových foriem. Tieto formy počas pečenia automaticky zabudujú do torty výbušné zariadenie, ktoré pri zapálení sviečky rozpúta slávnostný narodeninový ohňostroj.

Mladší sa nechcel hrať na stroje. Chcel hrať zeleninových bojovníkov. Zombíci útočili na ich farmu a on vysielal rôzne zeleninové zbrane. Napríklad, ak zombík zjedol papriku, očervenel a začal horieť. Ak zjedol fazuľu, prdol si a rozpadol sa na kusy.

Začala prudká hádka, ktorá skončila slovami: „Mama, ja by som chcel nejakého iného brata. Tento je hnusný,“ povedal starší. „A odporný,“ dodal.

„Aj ja,“ pridal sa mladší.

Nastalo ticho. Každý sledoval ubiehajúcu krajinu cez svoje okno. Veľké biele oblaky sa v prudkom vetre hnali po hlbokom modrom nebi. Niektoré boli ťažké so šedivými okrajmi. Slnko bolo ostré a len sem tam sa schovalo za mrak.

Pozrel na ňu bokom. Lakeť mala opretý o spodný okraj okna a neprítomne pozerala von. Akoby vycítila jeho pohľad, otočila sa smerom k nemu a ruku mu položila na stehno. Svojou pravou dlaňou zakryl jej ruku a na príležitostné preraďovanie používal ľavú.

Pozrel doľava na čerstvo pokosené obilné pole. Zdalo sa mu vhodné. Pozrel opäť na ňu. V jeho očiach otázka.

Pokrútila hlavou.

Šoféroval ďalej.

Po dvoch kilometroch si ruku vytrhla z jeho zovretia a prudkým pohybom hlavy ukázala na iné čerstvo pokosené pole. Zdalo sa mu rovnaké ako to predtým.

Odbočil doľava na poľnú cestu. Išiel pomaly a v spätnom zrkadle pozoroval prach, ktorý sa víril za autom.          

Deti spozorneli a tiež otočili hlavy za kúdolmi prachu. Boli to stopy po streľbe z kanónov a ihneď k nim pripojili aj príslušné zvukové efekty.

Po asi päťsto metroch zastali. V bode, kde sa mierne stúpanie prehuplo do krátkej rovinky nasledovanej prudším klesaním. Bol odtiaľ pekný výhľad na Malé Karpaty na západe. Východné slnko ich jasne osvetľovalo.

Vyskočila prvá a otvorila zadné posuvné dvere. Deti sa okamžite rozbehli k osamotenej skupinke asi šiestich neveľkých stromov. Tam si našli palice, s ktorými sa vzápätí začali mečovať.

Poobzerala sa navôkol. Ostré zlatožlté steblá nedávno pokosenej pšenice sa týčili všade naokolo. Na krátko sa zahľadela na hory v diaľke a pravú ruku si položila na obočie. Dlhé vlasy jej viali do tváre a spodok bielych šiat sa nadúval s každým poryvom teplého vetra.

Kým stihol niečo urobiť, už otvárala kufor auta a ťahala von skladací stolík. Zobral jej ho z rúk a podal jej dve stoličky. Každú z nich si strčila pod pazuchu a kráčala asi sto metrov. K osamotenému kríku. Proti slnku pozoroval jej rozoviatu siluetu. Schmatol stôl a kráčal za ňou. Kým ho stihol rozložiť, už bola naspäť pri aute a snažila sa z neho vydolovať truhlicu. Bola príliš ťažká. Oprela sa o auto s rukami prekríženými na prsiach a čakala na neho.

V pravej ruke držal jedno ucho truhlice a v druhej fotografickú trojnožku. Ona držala truhlicu v ľavej a pravou si odčesávala vlasy z tváre. Tašku s fotoaparátom mala prehodenú cez plece.

Trojnožku rozložil tak, aby mal slnko za sebou. Ale nie úplne. Mierne zľava. Stôl s povievajúcim obrusom na pozadí hôr.

Na krík napravo od stola naaranžovala akýsi kus bielej priesvitnej látky. Asi nejakú starú záclonu. Prudko povievala do všetkých strán. Bude zložité naplánovať si kompozíciu záberu. Každú chvíľu mení smer, pomyslel si. Hoci vietor je prevažne západný.

Na stôl rozložila poháre, fľašu, slaninu a chleba.

Práve pripevňoval fotoaparát na trojnožku, keď mu podala fľašu vína a vývrtku.

„Prázdnota v pohároch neustojí ten vietor,“ povedala. „Treba ich zaťažiť.“

K syčaniu vetra sa pridal zvuk náhle uvoľnenej vínovej zátky.

Ponalievala a na okamih si sadla. S prižmúrenými očami pozorovala scénu. Šermujúce deti. Sústredený muž. Žltá, zelená, modrá, biela. Bola spokojná s výberom bielej. Výborne dopĺňa oblaky a kontrastuje so zemitými farbami pozadia. Zachvátil ju pocit pokoja. A akéhosi odosobnenia. Ako keď človek medituje. Chcela si tú chvíľu zapamätať. Sústredila sa na každý detail. Budú fotky, ale to nie je ono. Ľudské spomienky zachytávajú iné veci než fotografie. Pocity, nálady, ..... , vône. Ale pohľad na fotografie niekedy dokáže tie pocity privolať. Nie však tak, ako vône. Škoda, že sa vône nedajú zachytiť do nejakého stroja. Volal by sa vôňoparát. Ešte lepší by bol pocitoparát. Zachytával by spokojnosť, nadšenie ... to by stačilo. Viac nepotrebovala. Premietala by si pocitografie spokojnosti a nadšenia vždy, keď ju chytia tie ponuré nálady.  V poslednej dobe ju opantávali akosi častejšie a intenzívnejšie, napadlo jej. Nebude na to myslieť. Nie teraz. Teraz je dobre.

Jej pohľad spočinul na slanine. Schytila nôž a začala ju krájať na plátky. Zavolala na deti. Dobehli udychčané s ufúľanými rukami a tvárami. Nič nepovedala. Len pokrčila plecom. Naslinila si prst a prach im rozotrela po tvári. Biele košele budú lepšie kontrastovať s tmavou kožou. Podala im utierku, aby si utreli ruky a ukázala smerom k stoličkám. Chleba natrhala na nepravidelné trhance a podávala ich deťom.

Všetko nastavil tak, ako chcel a aj on sa pobral k stolu. Už mu poriadne škŕkalo v žalúdku. Schytil kus slaniny do jednej ruky a chleba do druhej. Chvíľu sa obzeral okolo seba. Na hory, na oblohu, na trojnožku, na deti, na ňu. Žmúril oči a pohľad mal akýsi zasnený.

Len čo si sadol, zamračilo sa. Tmavý sivý oblak, ktorý ešte pred chvíľou oblizoval modrozelené kopce už bol nad nimi.

„A je po fotení,“ povedal vážne.

„Veď si to môžeš nastaviť ináč,“ oponovala, ale bolo jej jasné, že nemá zmysel ho presviedčať.

Sklamane si vzdychla a ešte raz pozrela naňho. Nie, nemá zmysel ho presviedčať, vedela.

Schytila pohár a upila si studeného vína. Po slanine a chlebe chutilo akosi sladšie.

Deti dopili džús a rozutekali sa po poli. On prežúval slaninu a neprítomne hľadel kamsi na východ. Už ho tie kopce nezaujímali.

Začalo pršať. Vietor takmer ustal. Asi len pomáhal tomu oblaku prehupnúť sa cez hory a hneď odišiel niekam inam. Kvapky boli malé a vcelku teplé. Jemne zmáčali obrus, zvyšky chleba a ich biele košele.  Padal do pohárov.

Potichu popíjali. Víno s dažďom.

Bez jediného záberu.

 

  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?