Ani sa nenazdáte a je z vás svokra

Autor: Danica Chames | 25.10.2015 o 20:41 | Karma článku: 13,55 | Prečítané:  4708x

Slovo svokra – to už je dnes takmer nadávka. Napriek tomu, že mnohí z nás sa ňou skôr či neskôr stanú. Ja mám svokry dve. Jednu mŕtvu a druhú adoptovanú. A obe milujem.

Cynik by povedal, že je ľahké milovať mŕtvu svokru. Horšie to už je s tými živými. Ja si však vždy poviem, že moja mŕtva svokra vychovala môjho muža a ten sa relatívne vydaril, takže som jej dosť vďačná. Na oný svet sa pobrala ešte predtým než sa narodili naše deti a teraz mi je tak trochu ľúto, že nemali možnosť poznať svoju babku. Hlavne ak vezmeme do úvahy, že ich druhá babka je viac než sto kilometrov vzdialená. Niekedy sa mi sníva, že ktosi zaklope na dvere, tam stojí ona, nesmelo vojde dnu, prekvapene si obzerá svoj bývalý dom a so slzami v očiach vyobjíma svojich vnukov.

Našťastie sa po smrti svojej ženy svokrovských povinností celkom úspešne zhostil svokor. A keď už je reč o svokrovských povinnostiach, poďme si povedať, ktoré to vlastne sú. Zdá sa, že sú minimálne dve. Po prvé – rozmaznávať vnúčatá. Rozmaznávať ich treba takým spôsobom, ktorý im zabezpečí krásne spomienky na svoju babku (či dedka). Po druhé – starať sa do osobných záležitostí svojich detí a ich partnerov. Toto staranie sa je tiež možné rozdeliť do dvoch kategórií, a to podľa toho, kedy sa deje. Ak sa to deje teraz, spôsobuje to zväčša pocity otrávenosti ba až hnevu. Ak sa to deje o dvadsať rokov neskôr, má to za následok myšlienky typu: „Kurňa, veď som toto neznášal(a), keď to robila moja svokra, tak prečo to teraz robím aj ja?!“

Ako som už spomínala, okrem mŕtvej svokry, mám aj svokru adoptovanú. Je to naša suseda Betka, ktorá je vlastne pokrvnou sesternicou môjho muža, hoci je o dvadsať rokov staršia. Moja zosnulá svokra bola teda jej tetou. Teta Betka si v rámci reciprocity za všetky službičky, ktoré od svojej „tetičky“ počas rokov obdržala a aj preto, že má dobré srdce, zobrala za svoju morálnu povinnosť plniť voči nám všetky svokrovské povinnosti, ktoré z dôvodu úmrtia nemohla plniť naša skutočná svokra.

Svoje svokrovské povinnosti si, pravdaže, plní teta Betka poctivo. Naše deti patrične rozmaznáva a oni ju za to milujú. Veľmi radi k nej chodia, vyvalia sa na gauč, nechajú sa donekonečna obsluhovať a sú beztrestne drzé, za čo na ňu budú donekonečna s láskou spomínať. Takisto sa teta Betka, ako sa na správnu svokru patrí, stará do našich záležitostí. Napríklad mi povie „tuto by si si mohla posadiť strapačky a tuto zase levanduľu“, potom prikáže môjmu mužovi , aby mi to skopal a keď sa on do toho pustí, povie mu, že to kope zle, že to má robiť ináč, ale on je tvrdohlavý, robí si to po svojom, ona to potom už nevydrží, povie mu „ukáž!“ a pokope to sama. Celkovo je možné tetu Betku často vidieť, ako upravuje našu kultivovanú predzáhradku, za čo sme jej nesmierne vďační, lebo predtým tam rástla len riedka tráva husto prerastená púpavovými listami. 

Okrem toto teta Betka aspoň raz za týždeň u nás zvoní, náručie plné všakovakých dobrôt, od ovocných tort, doliek a ryžových nákypov až po jaterničky či domáce oškvarky. Môj svokor nás zase zásobuje čerstvými výdobytkami jeho záhradníckej činnosti, zaváraninami, sušeným ovocím a úžasnou parenou knedľou. Sem tam prihodí aj pečenú hus. Sú to maškrty, ktoré by sme my sami neboli schopní zabezpečiť (najmä z dôvodu uponáhľanosti, lenivosti a neschopnosti) a teda by sme si ich, nebyť mojich svokrovcov, adoptovaných či skutočných, ani nemohli užívať. Toto je teda, napadá mi teraz, tretia svokrovská povinnosť - zabezpečovať mladým maškrty, ktoré si sami nie sú schopní zadovážiť a tým zvyšovať kvalitu ich života. Aj keď túto by som možno nenazvala povinnosťou, je to skôr vedľajší účinok pozitívnych vzťahov so svojou svokrou. 

Ako matka dvoch synov, uvažovala som nedávno aké to bude, keď budem svokrou ja. Sedela som na posteli, párila ponožky, a táto nečakaná myšlienka ma úplne opantala. (Zdá sa, že párenie ponožiek z nejakého dôvodu evokuje tému svokra.) Tak trochu som sa aj zľakla. Neviem totiž, či budem schopná poctivo si plniť všetky svokrovské povinnosti. Veď sa pozrite na dnešnú generáciu budúcich svokrovcov (vrátane mňa): zavárať nevedia, vyvárať a vypekať sa im moc nechce, najmä tie prácne veci, a v dôchodku plánujú cestovať a nie rozmaznávať vnúčatá. Okrem toho si už zvykli nestarať sa do druhých. Taký je dnes svet. Nie je na to čas a ľudí príliš veľa. Ako teda môžeme od nich očakávať, aby sa v budúcnosti, ako sa na správnych svokrovcov patrí, starali do osobných vecí svojich detí a ich partnerov? Myslíte, že sa dovtedy stihnú zmeniť?

Nech je ako chce, jedno je jasné – ani sa nenazdám a aj zo mňa bude svokra. To ostatné sa uvidí.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?