Novembrové zlato (alebo ako sa Lajči smrti nedočkal)

Autor: Danica Chames | 7.11.2015 o 16:27 | (upravené 7.11.2015 o 16:32) Karma článku: 5,91 | Prečítané:  496x

Bol prekvapivo krásny slnečný novembrový deň. Na zelenej lúke na kopci pod osamelým košatým stromom sedel rovnako osamelý starý Lajči, náš sused. Sedel a čakal na smrť.

Lajči už odmala miloval knihy o Indiánoch. A práve tam sa dočítal o starom Indiánovi, ktorý jedného dňa pozrel na oblohu a povedal „dnes je dobrý deň na umretie“. Vybral sa za osadu na kopec, sadol si do trávy a čakal na smrť. Keď smrť do večera neprišla, vrátil sa späť do osady. V čakaní na smrť pokračoval na druhý deň. Aj Lajči sa jedného dňa pozrel na oblohu a povedal si to isté. Bolo to pár týždňov potom, čo odišla Rózika. Dnes je tomu už pätnásť rokov. Odvtedy chodí Lajči každý deň na kopec, sadne si pod košatý strom a čaká.  

Sem tam so stromom prehodí pár viet, raz za mesiac ide na cinter a prehodí pár viet aj s Rózikou. Iné moc na robote nemá. Synovia sú dospelí, jeden je v Kanade a sám má troch synov. Lajči videl len toho najstaršieho, aj to bolo štyri roky dozadu. Druhý syn je fotograf a cestovateľ a tiež ho vidí len zriedka. Teraz je kdesi v Thajsku, či kde to. Nikto ho už vlastne nepotrebuje. No, ten syn v Kanade by možno aj nejakú pomoc prijal, jeho žena je tehotná so štvrtým a trojročné dvojičky jej dajú zabrať, ale ako im má pomáhať, keď sú na druhom konci sveta. Každý mesiac aspoň odloží dajaké peniaze pod matrac a raz za rok ich pošle synovi.

Lajči teda sedel ako vždy pod stromom a pozoroval zlaté lístie, ktoré naňho podchvíľou padalo. Vytvorilo okolo neho žiarivo žltý koberec. Rozmýšľal nad svojim bohatstvom. Teraz mu už vlastne zostal len tento košatý strom. Na jar je obsypaný voňavým striebrom, ktoré sa razom premení na sladké červené rubíny, ktoré sú vzápätí vystriedané zelenými smaragdmi. Z nich sa na jeseň stane zlato, ktoré popadá k zemi a roztrbliece zelené trávu. Lajčimu sa páčilo sedieť uprostred zlata. Vedel však, že zlato zoschne, zhnedne a zhnije a on príde o svoje bohatstvo. Tak ako vtedy, keď odišla Rózika.

Okrem toho tiež rozmýšľal nad tým, čo sa stalo minulý týždeň na cinteri. Počas dušičiek sa Lajči cinteru vyhýba. Nemá rád davy. A tých, čo tam chodia len z povinnosti. Ale voľačo ho tam strašne ťahalo. Bol si istý, že mu chce Rózika čosi povedať. A veru mu aj čosi povedala. Napriek tomu, že tam bol hrozný zhon. Ale akosi mu to celé nedávalo zmysel. „Keď prídeš o zlato, nezúfaj, opäť sa dočkáš striebra, rubínov a smaragdov.“ Hovorila Rózika o jeho strome? Áno, často jej o ňom vyprával. Ale čo mu tým chcela vlastne povedať? Nič múdre mu nenapadlo, a tak sa ešte pred zotmením pobral domov. Opäť sa smrti nedočkal, ale akosi si na to už za tie roky zvykol.

Sem tam pozorujem starého Lajčiho z okna ako deň čo deň kráča podvečer dolu kopcom a vchádza do svojho zanedbaného domu. Málokedy prerečie slova s ktorýmkoľvek zo susedov. Ľudia ho považujú za čudáka, lebo namiesto „to máme dnes ale krásny deň“ niekedy povie „to je dnes ale výborný deň na umretie“. Zväčša však nepovie nič, len nemo pokýve hlavou.

Včera k nám ale dobehol celý zadychčaný a vzrušený. Nedočkavo búšil na dvere. Zľakla som sa, že sa niečo stalo. On ale v ruke držal tisíc Euro v pokrčených bankovkách. Chcel, aby som mu pomohla kúpiť letenku do Kanady. Hovoril úplne zmätene, ale sľúbila som, že mu pomôžem. Pomáhať treba aj zmäteným. „Viete, konečne som pochopil, čo sa mi to Rózika snažila minulý týždeň povedať,“ dychčal. Róziku som nikdy nepoznala, ale vedela som od susedov, že to bola jeho žena. Ktorá je už pätnásť rokov mŕtva. Chudák starý, úplne sa pomiatol, pomyslela som si.

„Čo tu podaromnici na smrť čakáš!“ povedal. Asi som naňho čumela úplne nechápavo, lebo vzápätí vysvetlil. „To je to, čo mi Rózika chcela povedať,“ dodal. "Keď to človek nevzdá, aj po veľkej strate sa opäť môže dočkať striebra, zlata aj rubínov." „Aha,“ odvetila som ťahavo akoby som tomu teraz rozumela. „Idem za synom,“ uzavrel a vzrušeným krokom sa pobral späť do domu. Stála som vo dverách s bankovkami v ruke a zhovievavo hľadela na jeho rozhodný krok. V polovici cesty sa otočil a zvolal „vezmem si knihy o Indiánoch a budem ich čítať vnukom“.    

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?