Traja samci

Autor: Danica Chames | 26.11.2015 o 18:12 | Karma článku: 7,19 | Prečítané:  1038x

Čo sa stane, ak jeden veľký samec a dvaja malí, hoc aj nesú gény toho veľkého, spoločnými silami bojujú o jednu kosť? Kto tú kosť nakoniec zožerie? A akú úlohu v tomto obraze vlastne zohráva samica?

Čľup, čľup. Čľup. Ozýva sa v nepravidelných intervaloch, zatiaľ čo zasnene pozorujem pokojnú hladinu rybníka. Zopár smutných vŕb a vysokých topoľov na druhom brehu sa odráža vo vode a celá scéna pripomína akýsi obraz od Moneta. Môj štvorročný syn behá od brehu k cestičke, kde zbiera kamene rôznych veľkostí a hádže ich do pokojnej vody. Každé čľup má svoj špecifický tón. Tie najhlbšie tóny vylúdené tými najväčšími kameňmi, privádzajú na tvár dieťaťa ten najspokojnejší výraz. A tá spŕška vody, čo zakaždým vyletí vysoko do vzduchu! Ách, úžasné, čítam z mimiky jeho tváre.  

Môj trojročný syn, ktorý sa doteraz zaoberal nejakým lopúchom, ťahal ho zo zeme ako dedko repku a teraz ním víťazoslávne máva ako na prvomájovom sprievode, si všimne bratovu zábavku a okamžite sa pridá k hľadaniu kameňov. Lopúch padá k zemi. Obaja behajú sem a tam, hlavy sklonené, oči nastražené. Voľne pohodených kameňov tu ale nie je veľa. A aj tie, čo boli, sa už minuli.

„Maminka, aj ja chcem urobiť čľup!“ zvolá na mňa.„Tak si pohľadaj kameň,“ odvetím ani sa neotočiac. Živý Monetov obraz vyvoláva v mojej duši príjemné pocity. Nemám práve chuť zaoberať sa kameňmi.

„Ty musíš!“

„Prečo ja?“ opýtam sa stále hľadiac na mihotavý odraz farebných listov na vodnej ploche.

„Lebo to nejde.“

Pomaly sa otočím a pozriem sa, čo nejde. Malý samec sa snaží zdvihnúť zo zeme kameň, ktorý je zjavne zahrabaný v udupanej zemi. Len jeho vrchol vytŕča z nepravidelného povrchu poľnej cesty.  Chvíľu pozorujem jeho márne snaženie, potom zdvihnem zo zeme krátku paličku s ostrým hrotom a začnem rýpať po stranách kameňa snažiac sa vyslobodiť ho z jeho hlineného zajatia. O chvíľu sa ku mne pridávajú obe deti. Našli si podobne zahrotené paličky a všetci usilovne rýpeme, vzrušenie narastá ako sa okolo kameňa začínajú vytvárať plytké priehlbiny. Nakoniec zastrčím paličku pod kameň a snažím sa ho vypáčiť von. Obe deti pomáhajú a keď sa nám to podarí, na sekundu sa na ich tvárach rozhostí víťazoslávny výraz. Ten je ale okamžite vystriedaný zúrivým, ako sa oň teraz ťahajú.

„To je moje!“ kričí trojročný, ale štvorročný nemieni ustúpiť.

„Ejko, nechaj mu ho, veď ty si ich už veľa hodil,“ zbytočne apelujem na staršieho. Dvaja malí samci sa stále ťahajú o svoju korisť, keď na scénu prichádza veľký samec v podobe môjho muža, ktorý si doteraz obďaleč hádzal do vody žabky.

„Erik poď, tu je zahrabaný druhý kameň, oveľa väčší, potrebujem s ním pomôcť,“ urobí pokus o vyriešenie situácie môj muž. A dokonca je úspešný. Štvorročný púšťa kameň sváru a uteká za svojim otcom, ktorý si už medzitým našiel vhodné rýpadlo na rozľahlý kameň na okraji cestičky. Trojročný pevne drží svoj úlovok a uteká s ním ku brehu, kde ho nemotorne hodí do vody. Takmer  nepočuteľné čľup, veď ho hodil len asi dva centimetre od kraja, aj tak vykúzli na jeho tvári šťastný výraz. A už aj on uteká pridať sa k ostatným lovcom, ktorí už majú plné ruky práce so svojou novou korisťou. Zdá sa, že tento kameň je naozaj hlboko. Otec najskôr necháva svojich synov, aby rýpali sami, len sem tam ich usmerňuje praktickými radami. Čím hlbšie rýpu, tým viac sa kameň rozširuje. Pobavene sledujem ich energické snaženie. Kameň neustupuje a oni sú čím ďalej dychtivejší.

„To je teda pekný kus!“ vyhlási veľký samec, aj v jeho hlase cítiť narastajúce vzrušenie. Na chvíľu sa vzdiali a prináša väčšie rýpadlo. Nie príliš jemne odtlačí svojich synov a aj on sa pridá k vyslobodzovacej akcii. Jeho zainteresovanie je teraz už vážne a on svojou palicou, ktorú si odborne prispôsobil, hrabe akoby mu šlo o život. O pár minút sa zdá, že sa spoločným úsilím prepracovali k jednému okraju kameňa. Chlapci stále hrabkajú, zatiaľ čo ich otec teraz hľadá vhodné páčidlo.

Podloží ho pod kameň, zavelí „uhnite“ a s neskrývaným vzrušením tlačí palicu smerom k zemi. Zem sa pomaly poddáva, hlina sa posúva, kameň stúpa smerom nahor. Už je tak vysoko, že sa podeň dajú strčiť ruky, chlapci to okamžite využijú a spoločne s otcom nadvihujú balvan v tvare veľkej tehly. Veľký samec ho potom uchopí do oboch rúk a ako víťaz zdvihne vysoko nad hlavu a už s ním kráča smerom k vode. Obaja synovia sa za ním načahujú, ale on chrapľavým hlasom zastretým pýchou zaburáca: „To je môj kameň!“ strasie malých samcov zo svojho rozmerného tela a už s kameňom pri hrudi stojí na miernom kopci nad vodou. S obrovským pôžitkom ho hodí do ďaleka.

Čľup je kolosálne. Celá jeho póza je kolosálna. S vypnutou hruďou a s nesmiernym triumfom sa otáča smerom k nám. Asi očakáva obdivný pohľad oddanej samice. Obe deti majú zvraštené tváre a jeden cez druhého kričia „aj ja chcem hodiť“, ale vedia, že proti veľkému samcovi nemajú šancu, a tak utekajú ku mne. Ľútostivo vzlykajú, objímajú moje stehná, ja si k nim kľaknem, hladím ich po vlasoch a snažím sa ich utešiť úbohou vetou „poďte, teraz si my nejaký vyhrabeme“. Ale nič nepomáha, deti plačú, ja sa s vyčítavým výrazom pozriem na môjho muža, ktorý na nás hľadí, akoby nás ani nepoznal a neprítomným hlasom vyhlási:

„To bol môj kameň“.

 

 

     

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?