Vlaková dráma po slovensky

Autor: Danica Chames | 20.1.2016 o 6:42 | Karma článku: 8,85 | Prečítané:  2446x

Len čo sa dvere vlaku otvorili, cestujúci sa nahrnuli dnu. Sadla som si ku dverám vedúcim do chodbičky a otvorila knihu. Dvaja počerní mladíci prebehli okolo mňa, vleteli do chodbičky za mnou a zavreli sa na toalete.

Len čo som položila prst na miesto, kde som naposledy dočítala, došlo mi, čo som práve videla. Vlastne som to úplne nevidela, len tak kútikom oka zachytila. Obzrela som sa okolo seba. Vlak bol ligotavo nový. Dvojposchodový. Hlavné dvere sú umiestnené v dvoch tretinách vagóna. Nie na konci ako v starých vlakoch. Chodbička za mnou teda vedie buď na toalety alebo do ďalšieho vagóna. Za mnou však už nebol ďalší vagón. Mladíci teda museli skončiť jedine na toalete. Alebo stáť v chodbičke. Obzrela som sa za seba a nakukla za dvere. Chodbička bola prázdna.

Obočie mi vyletelo na vrch hlavy. „Dvaja chlapi sa zavreli spolu na toalete. Husté!“ pomyslela som si. Do vagóna práve vošla sprievodkyňa a prísne na mňa zazrela. „Na mňa nepozeraj, ja za to nemôžem,“ povedala som si v duchu. Sprievodkyňa sa otočila a kráčala hlbšie do vagóna, preč od inkriminovanej toalety. Pokrčila som bezstarostne ramenom a vrátila sa k rozčítanej knihe.

Zhruba po troch vetách som kdesi v črevách zachytila nepatrné, ale predsa neblahé chvenie. Rozhodne nepríjemné. Chvíľu som ho zamračene analyzovala a potom si s hrôzou uvedomila, čo znamená. Pred očami som mala článok, ktorý som nedávno čítala. Týkal sa teroristického útoku na vlak smerujúci z Amsterdamu do Paríža v auguste minulého roka. Britský cestujúci tam popisoval svoj ortieľ a o útočníkovi povedal. „Ten chlap sa mi hneď nezdal. Zavrel sa na toalete a bol tam príliš dlho. Nakoniec vyšiel von s Kalašnikovom a spustil paľbu.“      

Čo ak si tí dvaja mladíci na tej toalete „neužívajú súkromie“, ale práve nabíjajú svoje zbrane? Či dokonca chystajú výbušniny? Opäť som sa poobzerala okolo seba. Tentoraz trocha prestrašene. V spomínanom amsterdamskom vlaku nakoniec útočníka zneškodnili dvaja trénovaní americkí vojaci, ktorí náhodou cestovali do Paríža. Nájdu sa aj v mojom vlaku nejakí potencionálni hrdinovia?

Zkríža oproti mne sedeli dvaja tínedžeri so slúchadlami na ušiach. Pokyvovali hlavami do rytmu. Rukami predvádzali zvláštne gestá. Očividne rap. „Náá,“ zapochybovala som v duchu. Tí ani nezačujú streľbu. Naľavo odo mňa sedela mladá žena a vytrvalo ťukala do telefónu. Možno je to preborníčka v karate. Ale trochu som o tom pochybovala. Opäť mnou prebehol nepríjemný pocit. Zaklapla som knihu a uprene hľadela na hlavné dvere. Boli stále otvorené. Do oficiálneho odchodu vlaku stále chýbali tri minúty. Vystúpim?

„Ale, nebuď smiešna!“ vynadala som si vzápätí. „Si predsa na Slovensku. Tu sa také veci nedejú.“ Napriek tomu som sa postavila a urobila pár krokov smerom k dverám. Ak by to náhodou predsa len bola pravda, nechcem byť prvá na muške. Radšej sa presuniem do iného vagóna. Pre istotu.

Sadla som si na horné poschodie nasledujúceho vagóna a cítila sa tak trochu ako hlupaňa. Knihu som už neotvorila, len nervózne pozerala chvíľu pred seba a chvíľu za seba. Prišla sprievodkyňa, podozrievavo na mňa zazrela (zrejme si pamätala, že som ešte pred chvíľou sedela inde) a vypýtala si cestovný lístok. Keď odišla, cítila som sa nesvoja a znovu sa presunula o vagón ďalej.      

Tentoraz som si sadla na spodné poschodie. Bližšie k dverám. Keby niečo. Sprievodkyňa ma dobehla o pár minút. Tentoraz zazerala skutočne nepriateľsky. Lístok si síce nevypýtala, ale tvárila sa ako nespokojný príslušník SS. „Radšej zazeraj na tých teroristov, čo máš v poslednom vagóne,“ pomyslela som si a takmer to aj povedala nahlas. Niečo ma však zastavilo. Asi som nechcela byť považovaná za paranoidnú hysterku.

Skúsila som opäť otvoriť knihu, aby som sa trocha upokojila. Asi po troch vetách mi to konečne došlo. „Veď to sú obyčajní čierni pasažieri. Schovávajú sa na toalete bez lístka a len čo vlak zastane v ich stanici, vybehnú von ako šialení.“ Nič viac a nič menej. Prudko som vydýchla a pocítila obrovskú úľavu. Sprievodkyňa sa práve vracala späť z prvého vagóna. Usmiala som sa na ňu. Ako svedomitá občianka by som jej asi mala oznámiť, že vezie čiernych pasažierov. Keby sa bola zatvárila aspoň za mak priateľsky, bola by som to asi urobila. Ona však len ďalej gánila. Aj tak som skôr mala chuť utekať do posledného vagóna, zaklopať jemne na dvere toalety, vybozkávať počerných mládencov a poďakovať im, že nie sú teroristi.

Radšej som sa zahľadela von oknom. Na zamrznuté nekonečné lány juhozápadného Slovenska. A cítila sa šťastná, že žijem v krajine, kde najhoršie, na čo sme zvyknutí, sú počerní (či nepočerní) čierni pasažieri. Zatiaľ. 

   

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?