Veríte charite?

Autor: Danica Chames | 9.2.2016 o 20:17 | (upravené 11.2.2016 o 9:44) Karma článku: 4,46 | Prečítané:  818x

Nedávno sa Nora zamyslela. A nech premýšľala ako premýšľala, musela si naveľa priznať, že sa má dobre. A nie, nevyhrala milión.  Ani ju o ruku nepožiadal Brad Pitt.

Vlastne sa nič také prevratné v jej živote neudialo. Jednoducho zmenila postoj. Zrazu dokázala vidieť pohár ako poloplný namiesto poloprázdneho. Hoci sa jej to dlhé roky neveľmi darilo. A ani netušila, ako sa to vlastne stalo.

Aj keď, voľačo tu predsa len chýbalo. Taká maličkosť.

Kdesi čítala, že psychológovia dali dokopy 10 hlavných dôvodov šťastia. Medzi nimi veci ako rodina a priatelia, nechcieť viac než máme, gény (to znamená vrodená predispozícia k pocitu šťastia), fungujúce manželstvo či pomáhanie druhým.

Nora ich postupne všetky odfajkla.

Niet sa teda čo diviť. Podľa tabuliek sa vlastne mala mať dobre. Všetko bolo relatívne OK.

Možno až na tú kategóriu pomáhania druhým.

Niežeby nepomáhala. Minule dala susede vajcia, keď jej chýbali na tortu. Odviezla chorého kolegu k lekárovi či prispela starenke päťdesiatimi centami, ktoré jej chýbali na zaplatenie nákupu v potravinách. Ale tým pomáhaním druhým sa zrejme myslí nejaká organizovanejšia, pravidelnejšia, systémovejšia forma pomáhania.

Možno dokonca nejaká charita.

Lenže. Ako si zhrozene uvedomila, slovo charita sa v jej mysli podvedome spájalo skôr s významom podvod než niečím prospešným. Už dávno považuje ľudí, ktorí si pýtajú peniaze na ulici za malých podvodníkov a veľké charitatívne firmy za podvodníkov veľkých.

No, podvodník je možno trocha silné slovo.

Ale koľko krát už človek prispel zúboženému dedkovi na vozíku a o pár hodín ho videl v parku na lavičke, ako si v dobrej náladičke popíja z objemnej plastovej fľaše? Alebo, koľko krát prispel nejakej serióznej organizácii, aby sa vzápätí kdesi dočítal, koľko táto firma minula na administratívu a koľko v skutočnosti prispela na charitatívny účel? Orientovať sa v tejto oblasti je pre smrteľníka veľmi ťažké, a tak to väčšina, podobne ako Nora, riešia tým, že neprispievajú vôbec. Alebo len vtedy, keď sa prosebníkovi občas podarí v darcovi vzbudiť silnú emóciu.

Ľútosť alebo vinu.   

Zdá sa, že podobné problémy majú ľudia aj inde vo svete. V New Yorku vznikla pred pár rokmi organizácia s názvom GiveWell (Daruj dobre). Založili ju dvaja bývalí finančníci. Na základe rôznorodých údajov hodnotili výkony firiem a spravovali fondy.

Po čase si aj oni povedali, že sa majú dobre. Čo aj ich zrejme viedlo k myšlienke pomáhať druhým.

Ale. Z obrovského množstva charitatívnych organizácii si nedokázali vybrať tú najlepšiu. A tak opustili prestížny Wall Street a namiesto hodnotenia firiem sa pustili do zostavovania rebríčka najprospešnejších charitatívnych inštitúcií. Ich zámerom bolo hodnotiť charity podľa „množstva dobra“, ktoré dokázali vyprodukovať za určitý finančný vklad.

Takéto hodnotenie sa ukázalo byť trocha komplikované.

Veľa ľudí sa riadi pravidlom pomáhaj tam, kde žiješ. Ale dvadsať dolárov, napríklad, dokáže v New Yorku mierne zlepšiť kvalitu nejakej knižnice, zatiaľ čo v Afrike dokáže zachrániť ľudský život (napríklad nakúpením jednej sieťky proti komárom, ktorá zachráni človeka pred nakazením sa maláriou). Ak považujeme záchranu ľudského života za väčšie dobro než zvýšenie kvality knižnice, potom charita poskytujúca sieťky proti komárom v Afrike sa umiestni v rebríčku charít na vyššom mieste. Lenže, charity operujúce v Afrike majú omnoho väčšie problémy doručiť pomoc na miesto určenia a tiež je veľmi ťažké skontrolovať, či sa sľúbená pomoc ľuďom vôbec dostala. Tento fakt zase môže znížiť postavenie určitej charity v rebríčku.

V každom prípade však treba chalanov z Wall Street aspoň pochváliť za snahu.     

U nás, zdá sa, nič také neexistuje. Aspoň sa s tým Nora zatiaľ nestretla. Potencionálny darca sa musí v spleti charitívnych organizácií či jednotlivcov zorientovať sám. Napríklad pomocou verejne dostupných informácií o hospodárení firiem.

Prípadne na základe vlastnej intuície.

Alebo nejakú charitu sám založiť.

Nech je ako chce, jedno je isté. Aby sa človek vôbec stal potencionálnym darcom, mal by splniť jednu základnú podmienku. Musí si najskôr sám sebe priznať, že sa má dobre. Tí, čo veria, že sa majú zle, majú totiž tendenciu si skôr myslieť, že pomoc potrebujú oni sami.

Ale pozor! S priznaním si, že sa mám dobre, musí byť človek opatrný. Môže sa mu totiž stať, že odrazu minie veľa peňazí. Prípadne času. Tak ako nedávno Nora. Čo ale v konečnom dôsledku nemusí byť na škodu. Ak sú výskumy psychológov správne, čím viac pomôže druhým, tým šťastnejším sa bude cítiť. A čím šťastnejším bude, tým ochotnejšie bude ďalej pomáhať. Nepripadá vám to ako akýsi začarovaný kruh?

Taký pekne začarovaný. 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?