Nepríjemná rozprava o príjemnosti gynekologického vyšetrenia

Autor: Danica Chames | 16.3.2016 o 11:03 | Karma článku: 11,11 | Prečítané:  3292x

Viem si predstaviť aj príjemnejšie tortúry ako návštevu gynekológa. Napríklad takú debatu o voľbách bez víťaza. Som však žena. A niektoré životné fakty sa človek jednoducho musí naučiť akceptovať.

Okrem svojho pohlavia sa časom naučíme prijať aj to, že veci v živote sú relatívne. A že aj návšteva gynekológa sa vo výnimočných prípadoch môže stať relatívne príjemným zážitkom. Relatívne.

V piatky ordinuje v nemocnici pán docent. Je to vraj nejaká veľká kapacita. S kapacitami však mám svoje skúsenosti. Bývajú nezhovorčiví, netrpezliví a nadutí. A tak si nerobím žiadne ilúzie. Vojdem do čakárne a snažím sa odhadnúť všeobecnú náladu. Čakárne u lekára majú podľa mojich skúseností dve základné nálady. Priateľskú alebo súperiacu. A to vo veľkej miere závisí od sestričky.

Súperiaca nálada vychádza z nevšímavého prístupu sestričky. Nezaujíma ju, koľko ľudí čaká vonku a s čím prichádzajú. Alebo ju to začne zaujímať, až keď sa konečne dostanú dnu. Keď otvorí dvere ordinácie, len nezaujato zakričí: „Ďalší!“. Poradie pacientov a disciplínu v čakárni si musia ustriehnuť samotní čakajúci. Zväčša na seba podozrievavo zazerajú a jeden druhého kontrolujú. Len aby nedošlo k nežiaducemu predbiehaniu. Sú z nich totiž súperi. Takéto čakárne sa vyznačujú ťaživým tichom. V horšom prípade hádkami.

V čakárni, do ktorej som vošla v uvedený predvolebný piatok, bola nálada očividne priateľská. Pacienti sa zhovárali, jedna žena zložila tašku zo stoličky, aby som si mohla sadnúť. Už -už som sa išla opýtať, kto je posledný, keď z dverí ordinácie vyšla sestra, zavolala dnu pacientku a opýtala sa, kto je nový. Podala som jej svoje papiere a ona ma ihneď pozvala dovnútra. Cítila som sa nesvoja a očakávala nespokojné mrmlanie  ostatných. Veď som len teraz prišla. Všetci sa však tvárili neutrálne. Vo vnútri si sestra prezrela moje papiere, skontrolovala, či má všetky moje údaje zapísané v počítači, aby sa tým neskôr nemusela zdržiavať a odprevadila ma späť k dverám. Oslovila ma celým menom a dodala: „Zavolám vás, keď budete na rade.“  

Čakáreň bola takmer plná, a tak som vytiahla knihu. Nejaký čas to zrejme potrvá. Ale nemusím na nič striehnuť. Sestra to má očividne pod kontrolou. Ženy džavotali, tá vedľa mňa v kuse telefonovala. Z jej rečí som zakrátko pochopila, že je to správkyňa mestských budov. Práve zháňala pre nejakú škôlku opravára kotla. Bolo to vraj urgentné. Zhruba po trištvrte hodine bola pozvaná do ordinácie. Stále hlasno telefonovala. Jej výrazný hlas rozdávajúci inštrukcie opravárom bolo počuť ešte niekoľko minút po tom, čo sa za ňou zatvorili dvere ordinácie. Zdalo sa mi to trocha nezdvorilé. Ale, čo ja viem, asi to bolo naozaj urgentné. 

Po desiatich minútach som bola pozvaná dnu aj ja. Celým menom. Sestra ukázala na bielu plachtu na ľavo od dverí a povedala: „Nech sa páči, pripravte sa.“ Ak by ste to náhodou nevedeli, „pripraviť sa“  znamená vyzliecť sa od pol pása dole. Teda, ponožky môžu zostať. Odhrnula som plachtu. Bolo za ňou lehátko a na ňom dve kôpky oblečenia. Vedľa jednej z nich stála žena o obliekala sa. Vtisla som sa vedľa nej, ale veľa priestoru tam nezostávalo.

Keď bola hotová, posunula som sa na jej miesto a „pripravila sa“. Po chvíli za plachtu prišla aj telefonujúca správkyňa. Práve vyšla od doktora. Tentoraz netelefonovala. Snažila sa obliecť. Bola to väčšia žena, a tak s tým mala v stiesnenom priestore isté problémy. Sadnúť si nemala kde. Celé lehátko zaberali jej a moje veci. Snažila som sa natočiť smerom k stene, aby som jej zabezpečila aspoň aký taký pocit súkromia. Kým si postojačky naťahovala pančuchy, telefón v jej kabelke opäť zazvonil. Jedným prstom hovor zrušila, ten sa však okamžite znovu hlasno rozozvučal. „Niektoré riaditeľky škôlok si myslia, že sú najdôležitejšie na svete,“ povedala a otrávene prevrátila očami. „Dve hodiny som zabila čakaním dole, len aby som sa dozvedela, že mám ísť sem hore. Tak kedy to mám všetko zariadiť,“ vzdychla si. Keď vychádzala z ordinácie už opäť telefonovala.

„To sú spôsoby!“ ozvala sa sestra len čo sa za ňou zavreli dvere. „Ona si telefonuje a doktora nechá čakať!“ Chápavo pokrčím plecom. Sestra kontroluje, či už som hotová a môžem prejsť do vedľajšej miestnosti k doktorovi. Ten však s dverami otvorenými telefonuje. Očividne hovorí s nejakým kolegom z Bratislavy. Pacientke, ktorej vyšli zlé onko-markeri, vybavuje urgentnú operáciu. Sestrička sa ospravedlňujúco usmeje. Posunkom naznačím, že nemám problém počkať. Hoci som už hodnú chvíľu „pripravená“.

Kým čakám uvažujem nad telefonujúcou správkyňou. Kto má vlastne v tejto situácii prioritu urgentnosti? Riaditeľka škôlky, ktorá sa snaží o bezproblémový chod svojho zariadenia, správkyňa, ktorá ho má zabezpečiť, hoci práve potrebuje navštíviť lekára alebo významný doktor, ktorého snahou je vykonávať svoje povolanie s čo najmenšími časovými stratami? Dilemu nedoriešim.

Doktor dotelefonuje, prechádzam k jeho dverám. Len v šedých ponožkách s mašličkou na boku a vzorovanej blúze siahajúcej pod zadok. Priateľsky vystrie ruku a predstaví sa. Titul. Meno. Teší ma. Prijmem jeho ruku. Aj ja sa predstavím. Titul. Meno. Aj mňa veľmi teší. Pripadám si trochu absurdne. Napriek chabému oblečeniu sa však začínam cítiť ako ľudská bytosť. Nie iba ako chodiaca schránka orgánov. Kým doktor kontroluje údaje v počítači, spomínam. Návštevu gynekológa som absolvovala aj v USA. Tam si na komfort a súkromie veľmi potrpia. Dostanete jednorazový plášť, ktorý doktor jemne odhrnutie len na tých miestach, ktoré ide vyšetrovať. Veľmi sa snaží nezahliadnuť nič iné. Prišlo mi to ako trocha pritiahnuté za vlasy. Ale iba mne. Asi preto, že som vyrastala v inom.

Počas vyšetrenia sa pokúšam odpútať svoju myseľ ďalšou filozofickou úvahou. Návšteva gynekológa je vlastne zaujímavá štúdia anti-spoločenského správania. Mnohé zaužívané, a i v dnešnej uvoľnenej dobe striktne dodržiavané, spoločenské konvencie tu idú bokom. Neznámy muž sa dotýka neznámej ženy, a to dokonca na tých najneprístupnejších miestach. Žena sa zoznamuje s mužom od pol pása obnažená. Žena rozoberá s neznámym mužom podrobnosti jej intímneho života. Ak je lekárkou žena, neznie to o nič lepšie. A pritom je to v tejto konkrétnej situácii úplne v poriadku. „Normálka,“ povie vám takmer každá žena nad dvadsaťpäť. „Už sme si zvykli.“ Relatívne.

Keď vychádzam z vyšetrovne, doktor sa so mnou láskavo rozlúči a zaželá mi pekný deň. Za plachtou už stojí ďalšia žena. Je „pripravená“. Pretlačím sa popri nej ku svojej kôpke. Sestra nakukne dnu a chystá sa pozvať novú pacientku k doktorovi. Vidí tú tlačenicu. „Prepáčte nám dievčatá tie stiesnené podmienky, ale snažíme sa to tu urýchliť tým, že vás voláme vždy po dve.“ Zhovievavo sa na ňu mlčky usmejem. Nie úplne vyhovujúce podmienky sa dajú oveľa lepšie zniesť, ak sú spojené s milým a efektívne pracujúcim personálom, pomyslím si. A doteraz ľutujem, že som to nepovedala nahlas.  

Možno to bolo tým, že bol piatok. Alebo preto, že tá cysta, kvôli ktorej som tam išla, sama od seba zmizla a nebolo ju treba operovať. „Prišli sme o jeden zákrok,“ zažartoval pán docent. Ale ja si odvtedy pripomínam, že život je naozaj relatívny. A že aj gynekologické vyšetrenie sa za istých okolností môže stať príjemným zážitkom.

Relatívne.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?