Minule som si nevedela spomenúť, ako sa volá ten herec, čo hral vo filme All is lost (Všetko je stratené). Taký naozaj slávny človek, dnes už dosť starý. Pred pätnástimi rokmi by som si bola celý deň namáhala mozog napríklad použitím techniky Abeceda. A ... Arnold ... nie Arnold to nie je, B ... Brando ... nie ani Marlon Brando to nebol, C ... až by som sa bola niekedy podvečer prepracovala k R. Čo ale urobí súčasník? Naťuká do počítača All is lost a za dve sekundy vie, že to bol Robert Redford. Mozgové závity zostanú neponamáhané.
Alebo. Minule som kúpila v obchode tri položky. Výsledná suma, ktorú odo mňa predavačka žiadala, sa mi zdala akási vysoká. Pred pätnástimi rokmi by som tie tri položky mala v hlave zrátané za 8 sekúnd. Súčasník však zabije minútu a trištvrte tým, že sa najskôr pohrabe v kabelke (čo v určitých prípadoch môže trvať aj 6 minút), vytiahne mobil, nájde aplikáciu kalkulačka a naťuká tri čísla. Potom sa ospravedlňujúco usmeje na predavačku a zaplatí vyžiadanú sumu.
Uvedené správanie svedčí podľa istého odborníka o blížiacej sa digitálnej demencii. Tento termín zaviedol v roku 2012 nemecký neurológ Manfred Spitzer. Podľa neho sa súčasníci stávajú natoľko závislí na technológiách, že si ničia svoje mozgy. Trpia potom problémami ako sú znížená schopnosť koncentrácie a pozornosti, problémami s krátkodobou pamäťou, emocionálnymi potiažmi či skorým nástup Alzheimerovej choroby.
Náš mozog totiž potrebuje byť pravidelné namáhaný. Inak zakrnie. Alebo sa vôbec nevyvinie, ak sa to týka detí. V prvých rokoch života sa u detí vytvárajú v mozgu dôležité nervové spojenia. A ak sa ten mozog dostatočne nepoužíva alebo sa používa len jednostranne, tieto spojenia sa nevytvoria alebo sa vytvoria len čiastkovo, tvrdí Manfred Spitzer. Ešte pred pár mesiacmi som nadávala na naše „zastaralé“ školstvo a pýtala sa, prečo je nutné, aby dnešné deti písali už takmer nepoužívané písmená atramentom či učili sa celé pasáže naspamäť. „Naučte ich písať na klávesnici a ukážte im, kde si informácie nájdu, ak ich budú potrebovať,“ hlásala som podráždene. Zdá sa ale, že práve to písanie a memorovanie sú užitočným tréningom mozgových závitov zabezpečujúce vytváranie potrebných nervových spojení.
Uznávam, že je to odo mňa veľká trúfalosť, ale dovolím si Spitzerovu vedeckú teóriu trochu rozšíriť. Ja si totiž myslím, že okrem digitálnej demencie dnes ľuďom hrozia aj iné formy zblbnutia. Napríklad taká demencia z prílišného pohodlia, demencia z prebytku a mnohé iné. Spoločne by sa mohli nazvať civilizačnou demenciou. Hneď zajtra si skočím dať tento termín patentovať, ale dnes ho aspoň trocha objasním. Ono to dosť súvisí s tými technológiami, pretože práve oni sú často príčinou nášho prílišného pohodlia či prebytku. Ale nemusí to tak byť.
Minule som sa opäť neuvážene pustila do Internetu, keď mi do očí padol jeden článok. Istá známa psychologička sa v ňom zasadzovala o posun začiatku vyučovania v školách na 9:00. V zimnom období, keď je ráno dlhšie tma, spôsobuje totiž mnohých detičkám ranné vstávanie prílišnú traumu. Hneď som si, pravdaže, predstavila ako prebieha ranné zobúdzanie u nás.
Ako správna manažérka rozdeľujem úlohy v domácnosti podľa schopností a záujmov svojich podriadených. A keďže trýznenie detí je jedno z najobľúbenejších hobby môjho manžela, ranné budenie dostal na starosti on. Veľmi sa tomu potešil. Prebieha to zhruba takto: najskôr zvalí svoju stokilovú figúru na ich posteľ, čím „nechtiac“ priľahne niektorú z odstávajúcich končatín. Potom im zašepce do uška „už je ráno, detičky“ pričom im tie ušká jemne ohrýza. Sem-tam aj oblizne. Potom z nich strhne perinu, niekedy aj pyžamové gate, zdvihne ich do výšky a krúti ako na kolotoči, pričom sú „jemne“ ovievaní studeným ranným vzduchom. Keď ani toto nezaberie, nastupujú ťažké zbrane. Zoberie striekačku od detského Nurofenu, naplní ju malým množstvom vody a vyhlási: „Čo sa nehýbe, to triafam!“. A keď nezaberie ani to, pustí im z kuchyne znelku ich obľúbenej počítačovej hry. Toto zaberie vždy, ale má to aj svoju nevýhodu. Nastane zúrivý plač, keď deťom oznámite, že tú hru teraz, bohužiaľ, nemôžu hrať. Zúrivý plač je však dobrým znamením toho, že deti sú konečne hore.
Deti svojho otca vďaka týmto službičkám nazývajú zlý tatro a niekedy pridajú aj slová ako hnusný a odporný. Môj manžel je na tieto prívlastky patrične hrdý. Ľuďom sa zásadne predstavuje ako Zlý Tatro a toto označenie používa ako užívateľské meno na všetkých web stránkach vyžadujúcich registráciu.
Ale, prepáčte, odbočila som. Spomenula som si teda na úskalia ranného vstávania u nás a takmer pridala spomínanému článku LIKE. Len tak zo zvyku. Čosi ma však v poslednej sekunde zastavilo. Prst zostal zamrznutý dva milimetre nad myšou. „To im predsa nemôžem urobiť!“ zaznelo mi v hlave. „Pripraviť deťúrence a najmä môjho mužíčka o ich spoločný ranný rituál.“ Okrem toho si myslím, že trocha ranného prekonávania sa im určite neublíži. Práve naopak. Deti totiž majú v dnešnej dobe pohodlia až príliš veľa. Čo má za následok minimálne dve veci.
Po prvé, prebytok pohodlia spôsobuje, že súčasníci nie sú fyzicky či mentálne fit. Zdá sa, akoby ľudstvo ako celok múdrelo (aspoň čo sa týka nových objavov a dosiahnutých úspechov), ale ako jednotlivci akosi zdementievame. Po druhé si dnešné deti svoje pohodlie prestávajú vážiť. Nepovažujú ho za privilégium či milosť ako to robia ľudia, ktorí zažili aj nepohodlie či dokonca utrpenie. Skôr si myslia, že je to ich neochvejné právo. Samozrejmosť. A to neodvratne vedie k rozmaznanosti a ufrflanosti.
Nie, LIKE som rozhodne nepridala. Dokonca som si povedala, že povinnosťou dnešného rodiča je zabezpečiť svojim deťom primerané množstvo nepohodlia. Len aby to prevládajúce pohodlie mali s čím porovnať. A uvažujem, či nepožiadam manžela, aby budil deti ešte o pol hodinu skôr. Získaný čas potom využijeme na opakovanie malej násobilky a vymenovávanie mien našich obľúbených hercov. Alebo budeme len tak spolu. O pár minút dlhšie.
Aj na moderné neduhy platia klasické riešenia. A čo sa týka civilizačnej demencie, aj tu rozhodne platí staré dobré: „všetko s mierou“.
