reklama

Ako som v USA nespravila vodičák

Byrokracia je príšerná vec. Mnohí u nás sa však mylne domnievajú, že smerom na západ sa intenzita jej príšernosti výrazne znižuje...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (41)

Jedného krásneho dňa, to už som žila v USA zhruba rok a pol, obdržal môj americký manžel nasledujúci list:

Vážený pán Chames,

za pár týždňov skončí platnosť zákonnej poistky na Váš automobil XY. Dovoľujeme si Vás úctivo upozorniť, že ak do tej doby Vaša manželka nepredloží vodičský preukaz vydaný ktorýmkoľvek štátom únie, nebudeme schopní Vašu poistku predĺžiť.

So srdečným pozdravom a prianím krásneho dňa,

Vaša verná poisťovňa 

Môj manžel najskôr zahromžil (niečo ako „What the hell!“ a možno aj trocha horšie) a vzápätí tri krát za sebou kýchol, čo robieval vždy, keď bol vrcholne otrávený. Potom schmatol telefón a vytočil číslo uvedené v hornej časti listu. Asi po 15 minútach pozitívnej, zato však k vražde provokujúcej muzičky sa mu ozval automatický hlas, ktorý ho ubezpečil, že si príslušná firma váži jeho priazne a zároveň ho požiadal o štipku trpezlivosti. Ďalších 20 minút spomínanej muzičky bolo prerušených hlasom reálnej osoby, ktorá ale oznámila, že bol prepojený na zlé oddelenie, čo neodvrátiteľne viedlo k ďalším desiatim minútam zvukovej agónie. Naveľa bol spojený s úslužnou osobou, ktorá síce minimálne desať krát prejavila pochopenie nad absurdnosťou situácie, napriek tomu ale trvala na svojom.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Podľa akéhosi zákona totižto osoba, ktorá sa na území USA zdržuje viac ako šesť mesiacov, nesmie už používať medzinárodný vodičský preukaz, ale doklad vydaný hociktorým štátom únie. „Lenže moja manželka nešoféruje. My máme spoločný biznis a takmer všade chodíme spolu, pričom šoférujem ja. Tak načo by si ona mala robiť miestny vodičák?“ oponoval čisto prakticky môj manžel. „Problém je v tom, že Vaša manželka má prístup ku kľúčom od Vášho spoločného automobilu, a tak ho môže kedykoľvek šoférovať. A my nemôžeme poistiť automobil, ktorý by mohla šoférovať osoba bez platného vodičského oprávnenia,“ dodala milá pani.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tentoraz môj manžel kýchol asi sedem krát po sebe, ale na slovo sa nezmohol. S meravým výrazom v tvári zložil a ešte asi pol hodinu bezcieľne kráčal po byte pričom neveriacky krútil hlavou. Zrejme uvažoval, či by sa predsa len nedalo jazdiť s nepoisteným automobilom, v USA sa to však považuje za závažný trestný čin. Nakoniec schmatol kabát, vyrazil k dverám a zavelil: „Ideme!“

Po prvý krát po dlhom čase som si sadla na miesto šoféra. Vodičák som si robila v Bratislave ešte ako 22ročná, ale keďže som odvtedy žila v niekoľkých veľkomestách a využívala mestskú dopravu, šoférovať som tak trochu zabudla. Keď sme sa potom presťahovali do USA, vznikla medzi mnou a mojim manželom akási tichá dohoda, že šoférovať bude on. Súviselo to do istej miery aj s tým, že našim automobilom sa stal takzvaný mini van. Netuším, prečo sa tak volá, pretože na ňom absolútne nič nie je mini.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Oblapila som teda nervózne volant a pozrela do spätného zrkadla, v ktorom som zahliadla zdanlivo nekonečné rady sedadiel. Pripadala som si skôr ako šofér autobusu. Zadné okno auta sa nachádzalo príšerne ďaleko. Môj manžel posunkom hlavy naznačil, aby som sa rozbehla. Niekoľko krát som obehla celé parkovisko, zaparkovala a opäť vycúvala. Šlo mi to relatívne dobre. Veď aký by už len mohol byť pre priemerného Európana problém šoférovať auto s automatickou prevodovkou. Môj manžel prestal kýchať a začal dokonca veriť, že tento problémik sa čo nevidieť úspešne vyrieši.

To však rozhodne nemal robiť.

Prvou časťou skúšky bol test znalosti dopravných predpisov a značiek. Odohrával sa celý za monitorom počítača a zvládla som ho na 96 percent. Parádička. Druhá časť spočívala v praktickej jazde, ktorá prebiehala na špeciálnej dráhe vybavenej niekoľkými prekážkami. Na praktickú jazdu používajú uchádzači svoj vlastný automobil. Zdalo sa mi to logické, veď na ňom nakoniec budú aj v praxi jazdiť. Mojim skúšajúcim (prísediacim) bol drobučký Američan ázijského pôvodu, ktorý nedostatok telesného vzrastu kompenzoval prehnanou prísnosťou. Prvý krát na mňa navrešťal, keď som na stopke zastavila päť centimetrov za čiarou. Chcela som síce zaprotestovať, že keby som bola zastala pred čiarou, nebola by som videla, či niekto prichádza sprava. Na protestovanie som však nenabrala odvahu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ruky sa mi triasli a kútikom oka som sledovala, ako si skúšajúci do svojich papierov pod chvíľou čosi čarbe. Zrejme zlé body. Ako ma dopredu informoval, ak nazbieram 12 zlých bodov, letím. Pri prekážke s názvom paralelné parkovanie sa mi akýmsi zázrakom podarilo zhodiť všetkých osem kužeľov, čo mi okamžite zabezpečilo 16 zlých bodov. Skúšajúci ma požiadal zastaviť vozidlo a presadnúť si na sedadlo spolujazdca. Zvyšok dráhy odšoféroval sám a nakoniec automobil zveril do rúk môjho dôveryhodnejšieho manžela. Zrejme mu to prikazovali akési interné predpisy, ale trapas to bol tak či tak. Na záver mi oznámil, že na zloženie praktickej skúšky mám ešte dva pokusy medzi ktorými musí byť minimálny odstup dva týždne. Tiež mi s prísnym výrazom v tvári odporučil zapísať sa do nejakej jazdeckej školy. 

Najbližšie dva týždne som sa podrobila intenzívnemu tréningu. Každý večer po práci sme sa s manželom presunuli na vyprázdnené parkovisko miestnej banky, namiesto kužeľov použili plechovky od farieb a minimálne hodinu a pol trénovali. Po štrnástich dňoch som ten rozmerný mini van ovládala lepšie než Fittipaldi.

Tentoraz bol mojim skúšajúcim žoviálny Američan afrického pôvodu, ktorý ma celú jazdu zasypával nemiestnymi žartíkmi. Nenechala som sa však vyviesť z miery a paralelné parkovanie zvládla bravúrne. Pár zlých bodov som síce získala na prekážke zvanej otočenie o 180 stupňov v stiesnenom priestore, keďže toto sme s manželom akosi pozabudli trénovať, ale nakoniec ma môj veselý skúšajúci na znak úspechu priateľsky treskol po chrbte. Pocit to bol úžasný. Tak nejako sa musel cítiť Fittipaldi, keď vyhral Formulu 1.

Poslednú časť celej skúšky, očný test, sme v tomto momente už považovali skôr za formalitu. To sme ale rozhodne nemali robiť. Test bol vskutku primitívny. Pozriete do čierneho prístroja a vypíšete všetky znaky, ktoré tam uvidíte. V mojom prístroji boli dve podlhovasté okienka rozdelené na štyri dieliky. V pravom okienku boli štyri znaky, ktoré som poctivo odpísala, ľavé okienko bolo prázdne. Papierik s odpísanými znakmi som podala príslušnej pracovníčke a čakala, že mi o minútku s vrelým blahoželaním podá môj novučičký americký vodičák. 

Pracovníčka sa však zatvárila nespokojne a opýtala sa ma, či som si istá svojim záznamom. Suverénne som pokývala hlavou a sebavedome sa usmiala. Nie som predsa slepá! Pracovníčka ma ale požiadala pozrieť sa znova do prístroja. Pozrela som. A videla to isté. „Ste si naozaj istá?“ spýtala sa znova. „Áno,“ ozvala som sa o čosi skromnejšie. „Na sto percent?“ dodala. „Áno,“ odvetila som nesmelo. „Tak vám teda oznamujem, že ste očným testom neprešli,“ uzavrela žena.

Tentoraz som začala kýchať ja a opýtala sa jej, ako to myslí. Stroho mi oznámila, že v prístroji bolo osem znakov a že sa teda zdá, že mám veľký problém s ľavým okom, keďže som v ľavej časti nič nevidela. Vyvalila som na ňu obe oči, to zdravé aj to údajne slepé, a netušila, čo povedať. Skutočne nosím okuliare a skutočne mám ľavé oko slabšie ako pravé, ale nikto mi doteraz nepovedal, že jedno z mojich očí je slepé. V Amerike je naozaj všetko možné!

Neveriacky som sa vytackala z budovy a oznámila svojmu manželovi, že si vzal za ženu grambľavú slepaňu. Akosi podozrievavo na mňa pozrel a opatrne povedal: „No vieš, predsa len nosíš okuliare...“ Sklamane som sa k nemu otočila a povedala: „Aj ty Brutus?“ Potom však vo mne vzkypel hnev nespravodlivo obvineného a na celé parkovisko som nepríčetne vykríkla: „Ja nie som slepá!“ a potom znovu a znovu. „Upokoj sa, prosím ťa!“ chlácholil ma, ale ja som ďalej frustrovane kričala. Potom som si vyčerpane sadla na obrubník a vložila hlavu do dlaní.

„Čo teraz?“ prebrala ma nakoniec jeho praktická otázka. „Mám vraj zájsť k nejakému očnému lekárovi a doniesť potvrdenie o tom, že som spôsobilá šoférovať.“ A tak sme sa rezignovane pobrali hľadať očného lekára pripravení vyvaliť 50 dolárov za úplne zbytočné vyšetrenie. Verili sme však, že tým bude celá záležitosť konečne vybavená.

To sme ale naozaj nemali robiť.

(pokračovanie v druhej časti

Danica Chames

Danica Chames

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  97
  •  | 
  • Páči sa:  165x

Sem-tam mi na klobúk prisadne motýľ. Inak normálka. Zoznam autorových rubrík:  RodičovskéVzťahovéPríbehyAmerickéHaluzeNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu