Ťuťuli-muťuli vs. prásk-prásk

Autor: Danica Chames | 15.5.2016 o 19:39 | Karma článku: 7,42 | Prečítané:  2185x

Už som sa zase zamilovala. A tentoraz do chlapa. Volá sa Dave Barry a zamilovala som sa doňho, lebo strašne smiešne píše. A navyše, konečne mi niekto logicky vysvetlil, prečo nemám čítať Päťdesiat odtieňov sivej. Aj keď...

...myslím, že nám Dave nepovedal celú pravdu.

Možno si poviete, že na šťastne vydatú ženu sa akosi často zamilovávam. Minule som vám tu básnila o Sime Marthausovej a teraz zase Dave. Treba si však pripomenúť základný rozdiel medzi zamilovanosťou a láskou. Zamilovanosť je chemická nerovnováha. Láska je to, čo zostane, keď sa táto nerovnováha konečne vyrovná. Láska je teda čosi omnoho trvalejšie a prípadné vedľajšie zamilovanosti by ju nemali ohroziť, ak stojí na pevných základoch. Okrem toho, občasné platonické zamilovanosti sú zdravé, lebo tá chemická nerovnováha trocha rozprúdi zaspaté endorfíny. A tie dokážu robiť divy!

Toľko k zložitej teórii lásky.

Poďme však späť k môjmu novému objektu zamilovanosti a jeho dôvodom, prečo nečítať tú donekonečna diskutovanú knihu. Možno si poviete, že som zaspala dobu. Že táto debata je už dávno pasé. A že tí, čo chceli, si uvedenú knihu už dávno prečítali a tí, čo nechceli, sú už konečne ticho.

Áno, máte pravdu. Ja som sa už vlastne dosť dávno rozhodla si tú knihu neprečítať. Z čisto snobských dôvodov. Ako správny intelektuálny snob som si povedala, že niečo, čo žerú absolútne všetci, predsa nemôže byť dobré. To je hlavná zásada nás intelektuálnych snobov. Radšej som si prečítala niečo náročnejšie ... a omnoho nudnejšie ... napríklad také Štatistické spracovanie experimentálnych dát či Sto rokov samoty.

Lenže. Nedávno som so skupinou mojich študentov (dospelých) rozoberala jeden článok popisujúci akési príšerne vyzerajúce koláčiky pripomínajúce plastelínu, ktoré sa v istej časti New Yorku stali tak populárnymi, že na ne ľudia stoja tri hodiny. Rozprúdila sa bujará debata o tom, ako je možné, že niektoré nie príliš kvalitné veci sa stanú neuveriteľnými fenoménmi a pri tejto príležitosti prišla, pochopiteľne, na pretras aj kniha Päťdesiat odtieňov sivej. Drzo som sa študentov (samých mužov) opýtala, či knihu čítali a či by mi ju odporučili. Je to taká skupinka mojich obľúbených a na ich názor dám. Ubezpečili ma, že knihu v žiadnom prípade nečítali, ale že poznajú jedného chlapa, ktorý ju čítal.

A tak sme sa dostali k Davovi Barry a jeho článku z časopisu Time, ktorý už je síce asi dva roky starý, ale stále rovnako smiešny. Toľko sme sa nenasmiali ani keď sme rozoberali predminulý čas. Dave v ňom uvádza, že je zrejme jediným chlapom na celej planéte, ktorý knihu čítal. Robil to, samozrejme, tajne. A prečo? 

Čítal ju vraj preto, lebo ako muž s dlhoročnými skúsenosťami v oblasti neznalosti žien (a hlavne toho, čo si ženy myslia) dúfal, že mu táto publikácia poskytne nejaké odpovede. „Pretože mnoho žien túto knihu zbožňuje. A nielenže ju čítali: táto kniha u nich vyvolala sexuálne pocity – pocity natoľko silné, že v niektorých prípadoch dokonca zatúžili mať sex so svojimi vlastnými manželmi,“ napísal Dave. Jeden Davov kamoš dokonca povedal toto: „Ležím si na posteli a pozerám športový kanál, ona leží vedľa mňa a číta tú knihu a odrazu, WÁU!“ No, neuveriteľné!

Okrem informácie, prečo Dave knihu čítal sa čitatelia dozvedeli aj to, o aký žáner sa jedná. Podľa neho ide o literárne porno. „Ale nie je to porno, na aké sú zvyknutí muži,“ upozorňuje Dave. „Keď muž číta porno, nechce byť zahltený množstvom nedôležitých detailov o hlavných hrdinoch, ako napríklad o tom, čo si tieto osoby myslia. Muži chcú ísť priamo na to porno.“

Prvá kapitola typického mužského literárneho porna by podľa Dava vyzerala takto:

„Bart Pronghamer vošiel do hotelovej izby. Jeho obočie sa zaplietlo pri pohľade na nahú ženu s poprsím veľkosti volejbalových lôpt. Dajme si sex, povedala ona vecne.“ O niekoľko odstavcov neskôr sú hotoví a čitateľ mužského rodu, ktorý už knihe venoval zhruba deväťdesiat sekúnd svojho vzácneho času, ju môže odložiť a vrátiť sa k pozeraniu športového kanála.

Podľa Dava však toto rozhodne nie je to, čo od literárneho porna očakávajú ženy. Ak má súdiť podľa Päťdesiatich odtieňov sivej, ženy nezaujíma len to, ako TO ľudia robia. Mnoho stránok uplynie bez toho, aby TO ľudia robili, hoci nespočetne veľa riadkov je venovaných mysleniu na TO a rozprávaniu o TOM.

Zápletka knihy je zhruba takáto: Ona chce sex v tvare ťuťuli-muťuli a on chce sex v tvare prásk-prásk. Veľa sa o tom hovorí, potom majú sex a ona chce opäť ťuťuli-muťuli a on chce opäť prásk-prásk, ešte viac sa o tom hovorí a tak ďalej a tak ďalej na nasledujúcich stovkách strán. Nakoniec sa ona rozhodne, že mu dovolí to prásk-prásk, on vezme opasok a vypráska ju po zadku. Potom v dramatickom vyvrcholení príbehu, v momente, na ktorý sme čakali zhruba 500 strán a ktorý nikto nedokázal predpovedať ani za milión rokov, ona zistí, že byť zmlátená opaskom po zadku naozaj bolí. Ale naozaj! A že sa jej to nepáči. Vôbec.

Tak sa s ním rozíde. Koniec knihy.

Fakt! Totálny koniec. Aj keď potom nasledujú ešte ďalšie dve knihy, ale nikto netuší, o čom sú, lebo tie už Dave nečítal. 

Ale aby sme sa vrátili k pôvodnej otázke z pohľadu chlapa, ktorý sa naozaj úprimne snaží pochopiť ženy: „Prečo teda bola táto kniha tak neuveriteľne populárna?“ pýta sa Dave. A hneď si aj odpovedá. „Pretože ženy zaujíma sex.“ Naozaj. Možno si mnoho žien povie, že to je predsa jasné. Že kvôli tomu sa úbohý Dave nemusel podrobiť takému ortieľu, akým je čítať román pre ženy. Avšak mužom, ktorí ženské romány nečítajú, to vôbec nemusí byť jasné. Podľa Dava si mnoho mužov na základe svojich dlhoročných skúseností so ženami myslí, že ženy sa ani zďaleka nezaoberajú sexom toľko ako muži. A že ženy sú nejakým nepochopiteľným spôsobom schopné nepremýšľať o sexe aj celú jednu minútu. 

Podľa Dava teda muži žijú v permanentnom stave zmätenosti ohľadne otázky kedy presne sú ženy prístupné k myšlienke na sex. A ako si to vlastne predstavujú. A že je preto nevyhnutné mať so ženou v ich živote vážnu a otvorenú debatu na túto tému. Pre čitateľov, ktorí ešte nikdy nemali otvorenú konverzáciu so ženou, Dave uviedol aj konkrétny príklad. Poskytol prepis celého jedného rozhovoru so svojou manželkou. Rozhovor prebiehal nasledovne:

Dave: „Túžiš tajne, aby som ťa zviazal a spráskal?“

Davova žena: „Nie.“

Koniec rozhovoru.

„Áno, komunikácia je kľúčom k fungujúcemu vzťahu,“ upozorňuje Dave. „To, a ešte nečúrať v sprche,“ dodáva. A hoci považujem Davovu snahu o propagáciu komunikácie medzi pohlaviami za chvályhodnú, myslím si, že nás čitateľov tak trochu ošálil (ošáliť je po trnavsky obalamutiť). Prečo si to myslím?

Po prvé. Už ste niekedy počuli nejakú ženu odpovedať na otázku jedným slovom? A ešte k tomu takým krátkym? Po druhé. Muži majú tendenciu nepočúvať alebo počúvať len selektívne. Zásadne kladú otázky bez opytovacieho zámena, na ktoré sa dá odpovedať len ÁNO alebo NIE. (Všimli ste si tú Davovu otázku, však?) A takú odpoveď aj netrpezlivo očakávajú. Lenže žena odpovedá komplexnejšie a tvorivejšie než prostým ÁNO či NIE. Ona rozpráva, dajme tomu, 37 minút a muž sa z tejto plejády všemožne snaží nejako vyabstrahovať to ÁNO alebo NIE. Hodí to do svojho matematicko-fyzikálno-lenivého stroja zvaného mozog a ten mu to nakoniec skráti, zovšeobecní a zložitou rovnicou premení na jednoduchšie činitele: Áno. Nie. Niekedy sa však stane chyba (lebo ako vieme mužský mozog nie je orgán dokonalý, na rozdiel od iných orgánov) a vyhodí mu to NIE, keď ona vlastne povedala ÁNO. Prípadne naopak.

V prípade Davovej ženy si myslím, že Davov mozog jej odpoveď správne skoncentroval na NIE, ale že to zďaleka nebolo všetko, čo ona povedala. Ako osoba, ktorá sa po tejto planéte už pár desaťročí pohybuje ako žena som presvedčená, že Davova manželka povedala toto:

„Nie, nechcem aby si ma zviazal a vypráskal. Ale vieš čo? Niečo na tom prásk-prásk predsa len bude. Vieš, nás ženy tak trocha fascinuje mužská sila. A to, že by ste nás prípadne mohli zmlátiť je tak trochu vzrušujúce. Keď sa vám oddáme, vždy sa vlastne vystavujeme miernemu riziku zmlátenia. A ako všetci vieme, riskovať je vzrušujúce. Lenže. Také jednoduché to zasa nie je. Sme predsa ženy, teda osoby komplexnejšie a tvorivejšie. Nám sa páči aj to, keď vieme, že sa jedná o bezpečné riziko. Teda, že tu existuje možnosť byť zmlátená, ale že sa to s najväčšou pravdepodobnosťou nestane. A nestane sa to preto, lebo nás ten muž, ktorému sa oddávame, považuje za krehkú a vzácnu. Alebo ešte lepšie, že nás miluje. To znamená, že sa nám páči, keď muž ukáže svoju silu, ale ju nepoužije. Teda, aspoň nie na nás. Ale pokojne ju môže použiť na ten krík, čo potrebujeme vytrhnúť zo záhrady, lebo sa nám už prestal páčiť.“

Koniec odpovede. A tentoraz bola naozaj celá. Prisahám.

Ak je to, čo povedala Davova žena, naozaj pravda, teda že ženy chcú ťuťuli-muťuli s malým rizikom prásk-prásk, potom už rozumiem, prečo kniha Päťdesiat odtieňov sivej bola taká neuveriteľne populárna. Chápete, hlavná hrdinka sa na 500 stranách vystavuje značnému riziku, že bude zmlátená, čo je, ako nám už Davova žena vysvetlila (a Dave zatajil), dosť šteklivé. A to riziko je v tomto prípade dosť vysoké, keďže hlavný hrdina hneď na začiatku príbehu oznámi, že to je niečo, čo by chcel. Avšak, všetky čitateľky tajne (alebo aj úplne otvorene) dúfajú, že to hlavný hrdina nakoniec neurobí. Preto je to vyvrcholenie také napínavé (a Dave ho nepochopil). Všetci sa modlia za to, aby on dokázal potlačiť v sebe to zviera a nezmlátiť ju aj keď mu to dovolila, pretože ju nakoniec začne považovať za vzácnejšiu než svoje pudy. A že jej na záver povie: „Vieš čo, chcel som ťa spráskať, ale to neurobím, lebo ťa milujem.“

Ale on to nepovie. Pretože ju asi nemiluje. Ona si to uvedomí a rozíde sa s ním. Koniec. Celá kniha je vlastne dráma s tragickým koncom. Muselo to byť príšerne smutné. Srdcervúce. Tak krásne by sa bolo pri tom plakalo.

Dave, prepáč, stále ťa milujem, ale vieš čo? Asi si tú knihu predsa len prečítam.   

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?