Ako som sa v zámorí naučila prieberčivosti

Autor: Danica Chames | 7.6.2016 o 10:31 | Karma článku: 12,01 | Prečítané:  15395x

Odrástla som na strave zo školskej jedálne. Mäso s ryžou alebo mäso so zemákmi. Sem-tam malá zmena. Ryžový nákyp alebo tak. Na výber boli dve veci. Jesť alebo nejesť. O žiadnej prieberčivosti nemôže byť reč.

Moja súčasná zhýčkanosť teda isto nepochádza z môjho detstva. Muselo sa to stať niekedy neskôr. Napríklad, keď som strávila päť a pol roka v zámorí. Dnes je vcelku moderné hádzať všetko zlo sveta na Američanov, tak prečo sa k trendu nepridať. Stalo sa to asi takto:

Písal sa rok 1997, keď som vlastnou nohou prvý krát stúpila na americkú pôdu. Moje neprieberčivé detstvo bolo vtedy oveľa menej vzdialené, než je tomu teraz, a tak je len prirodzené, že som z toho nepreberného počtu možností, ktoré tam číhali na každom kroku, bola trocha v rozpakoch. Rodina môjho nastávajúceho ma na druhý deň vzala do reštaurácie. Na počesť môjho príchodu. Vybrali typickú americkú reštauráciu, aby ma zoznámili s miestnou kulinárnou kultúrou. 

Len čo nás uvádzačka usadila za veľký stôl, zjavila sa čašníčka. S nadšením päťročného dievčatka docupkala k stolu a s rukami vo vzduchu na jeden dych spustila: „Ahojte, ako sa dnes máme? Ja sa volám Becky a budem sa dnes večer o vás starať.“ Tými rukami mávala hore-dolu pričom poskakovala a odhaľovala všetky zákutia svojho dokonalého chrupu. Bola som presvedčená, že táto osoba sa predávkovala povzbudzovačmi nálady, a že jej treba okamžite volať sanitku. Podľa mojich dovtedajších skúseností sa od čašníčky vyžaduje odmeranosť a otrávenosť. Táto žena teda rozhodne nebolo normálna.

Zrejme som na ňu čumela s otvorenými ústami, keďže moji spolusediaci začali po mne hádzať prísne pohľady. Becky sa však absolútne nenechala vyviesť z miery a opäť na jeden súvislý dych vyrapotala špeciality dňa. Bolo ich asi dvanásť a ona ani raz nemrkla na papier či na tabuľu. Vedela ich spamäti. Predviedla štvorminútový monológ, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani herec národného divadla, problém bol v tom, že som v tej rýchlosti zachytila len dve slová. Špagety a šalát. Ani na jedno som nemala chuť. Príliš exotické. Aspoň pre priemerného socializmom vychovaného Východoeurópana. Ale, nezúfala som si. Objednám si z jedálneho lístka. Tam je to písomne a budem mať dosť času si to preštudovať. A najmä, porozumieť tomu.

Musím priznať, že ani tej písomnej verzii som príliš neporozumela, ale objavila som tam čosi s názvom „pork chop with potatos“. Nebola som si síce istá, čo je to ten ´chop´, ale ostatné sedelo s pokrmami, na aké som bola zvyknutá. Mäso a zemáky. Super, to si dám! Sebavedome som čašníčke oznámila svoj výber a na znak toho, že som svoj štvorslovný verbálny prejav ukončila, zavrela som jedálny lístok a položila ho na stôl.

„A aké zemiačky si dáte?“ opýtala sa Becky s trblietavým úsmevom. Zarazene som zvraštila čelo. „Akože aké?“ pomyslela som si. „Hádam uvarené, no nie?“ Dobre trénovaná čašníčka vybadala moje zaváhanie a hneď mi priskočila na pomoc. „Ponúkame zemiakovú kašu, varené zemiaky, opekané, hranolky, veľký pečený zemiak v šupke alebo sladký zemiak.“ Opäť som z celej tej plejády zachytila asi len dve slová, a to boli ´big´ a ´baked´. No jasné, som predsa v Amerike. Treba si dať niečo veľké! „Dám si veľký pečený zemiak,“ oznámila som trocha menej sebavedome.

„A dáte si ho s maslom alebo smotanou?“ nedala pokoj čašníčka. To je jedno, chcela som povedať, len už voľačo dones! „S maslom,“ vyštekla som. „A dáte si na to aj ´chives´?“ pokračovala priateľsky. „Čo? Aké ´chives´? To čo je, preboha?“ zúrila som v duchu. „Áno dám,“ odvetila som, len aby som už mala pokoj netušiac, že ´chives´ je posekaná pažítka. „K tomuto jedlu sa podáva aj miešaný šalát,“ dodala. „Dáme vám ho priamo na tanier alebo do extra misky?“

Už som toho naozaj začínala mať dosť. „Na tanier,“ oznámila som. Načo špiniť extra misku. Socializmus ma naučil šetrnosti. „A dresing vám dáme na šalát alebo extra?“ otravovala ďalej. Tentoraz som už frustrovane vydýchla, očné zreničky sa mi rozšírili a prsty schované pod stolom zaťali v päsť. „Na šalát,“ precedila som medzi zuby. „A aký dresing si dáte?“ zaznela ďalšia z nekonečného radu otázok. Tentoraz Becky nečakala na moje frustrované vzdychanie a hneď sa pustila do výpočtu všetkých druhov dresingov. „French, Italian, Honey-mustard, Thousand Islands, Olive Oil Vinaigrette alebo Cesar,“ zarecitovala.

Všetky tie slová sa zliali do jednej nezrozumiteľnej masy, ktorá znela „frenčitalienhanímastrdtausendailendsolivojlvinagretorsízr“ a ja som z nej nezachytila ani to relatívne jasné ´Italian´. Z očí mi začali šľahať slovenské blesky hromu, päste mi vyleteli spod stola a takmer plačúc som povedala: „You know what, just bring me something. I don´t care!“ (Viete čo, proste mi niečo prineste. Mne je to jedno!)

Tentoraz som Becky konečne vyviedla z miery. Jej žiarivý úsmev sa náhle vytratil a ona zajachtala „What do you mean, something? (Čo tým myslíte, že niečo?) S človekom, ktorému by bol výber jedla ľahostajný, sa zrejme ešte nikdy nestretla. Situáciu nakoniec zachránila moja nastávajúca švagriná, distingvovaná americká právnička, ktorá si zrejme nemohla dovoliť byť účastná akéhosi objednávacieho škandálu, a upokojujúcim hlasom povedala. „Vieš čo, zlatko, daj si Thousand Islands, ten sa k tomu bude super hodiť.“

A tak aj bolo. Hodil sa.   

   Za päť a pol roka života v zámorí som si, pravdaže, na plné priehrštia možností dokonale zvykla, a dokonca som začala byť zástancom asertivity. Tá je dnes veľmi moderná, tak prečo sa k trendu nepridať. Čo je na tom zlé, ak sa človek naučí vedieť, čo chce a povedať si, ako to chce?

Svoju ťažko nadobudnutú asertivitu v súčasnosti praktizujem aj vo svojej domovine. Napríklad, keď si objednávam ľadovú kávu. Najskôr sa opýtam čašníčky, ako ju pripravujú. Ona povie, že je tu nová, a že nápoje pripravuje kolegyňa. Čiže netuší. Potom sa odbehne opýtať, o dvadsať minút sa vráti a odrapoce dlhý proces, ktorý zahŕňa pridanie zmrzliny a šľahačky. No fuj! Ja jej s milým úsmevom poviem, aby na to zabudla, a aby ju pripravila nasledovne: „Najskôr urobíte malé preso. Pridáte cukor a zamiešate. Toto je veľmi dôležité, lebo keď sa snažím pridať cukor do už hotovej ľadovej kávy, nerozpúšťa sa mi to tam. Miešam, miešam a furt je to horké. A škrípe to pod zubami. Potom pridáte obyčajné studené mlieko a ľad alebo ľadovú drť. Ale nedávajte mi tam tej drte veľa, lebo potom je to bez chuti. A hlavne mi tam, prosím vás, nedávajte napenené mlieko. Nechcem piť vzduch s kávovou príchuťou!“ Nakoniec vylúdim ešte jeden očarujúci úsmev a dodám hlasné „Srdečne ďakujem“.

V tomto momente čašníčka zväčša stratí aj tú štipku úsmevu, ktorú umelo udržiavala na svojej peknej tvári, nenápadne prevráti očami a poberie sa k pultu, kde si potom pár minút čosi šepká s barmankou, pričom sa obe kradmo pozerajú mojim smerom. Nakoniec ale zväčša dostanem, čo som chcela.

Zväčša.

Ale, aby ste si o mne  nepomysleli, že som len taká obyčajná zhýčkaná americká panička, musím dodať, že napriek všetkému mojím najobľúbenejším jedlom stále zostáva tradičný chleba s maslom a cibuľou.

Alebo s reďkovkou.

(Ale tá reďkovka musí byť nakrájaná na kolieska. Asi tak milimeter hrubé. A tie kolieska musia byť rovnomerne rozložené po chlebe, aby to vyzeralo esteticky. A nedávajte mi tam, prosím vás, tie okraje. Viete tie, kde je viac červeného ako bieleho. Kazí to estetický dojem. A ešte to treba trocha posoliť. Ale nie zas moc. A najlepšie je, ak sa chleba posolí ešte predtým, než sa tam poukladajú tie reďkovky, aby bolo aj maslo trocha slané....) 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?