Vitajte na Slovensku, ale nerušte: Zavárame!

Autor: Danica Chames | 4.8.2016 o 7:57 | Karma článku: 13,01 | Prečítané:  7567x

Môj bývalý americký kolega – volajme ho Steve – rád hovorieval, že slovenským národným športom nie je ani hokej, ani futbal, dokonca ani cyklistika, ale zaváranie. „That´s cute,“ dodal zväčša s láskavým úsmevom. 

Očividne mu bola táto naša národná posadnutosť sympatická. Zmenilo sa to až jedno leto, keď sa musel podrobiť náhlej operácii. Tá síce prebehla bez problémov, ale nasledujúce dva týždne potreboval Steve opatrovateľku. Oslovili sme kdekoho, ale odpoveď bola vždy rovnaká: „Rada by som, ale, bohužiaľ, nemôžem. Zavárame.“ Bola by som rada pomohla aj ja sama, ale práve sme odchádzali do Chorvátska. Čo je, mimochodom, podľa Steva ďalšia naša národná šialenosť.

Niet sa teda čo diviť, že sa Steve jednej krásnej júlovej noci náhle zbalil a viac ho už nik na Slovensku nevidel. Minule mi písal z Írska. Tam zrejme nezavárajú.

Väčšina našincov by isto uznala, že prebaliť krvácajúce rezné rany je dôležité. Ale Steve evidentne nepochopil, že niektoré veci naozaj nepočkajú. Napríklad také marhule. Sedia si v kýbloch jedna vedľa druhej a tempom rezkejším než rýchlosť svetla od seba odkukávajú mazľavú hnedosť. A to žiaden správny našinec nemôže pripustiť.

Spomenula som si na Steva a jeho nečakaný odchod, keď mi nedávno zavolala kamoška. „Chceš marhule?“ opýtala sa bez pozdravu. „Máme nezvládnuteľný prebytok,“ dodala odborným žargónom skúseného spracovateľa. „Chcem, ale čo s nimi?“ opýtala som sa. „No zavaríš, nie?“ odvetila suverénne, akoby schopnosť zavárať bola niečo, s čím sa každý Slovák automaticky narodí. Lenže táto danosť už aj u nás pomaly vymiera. A zdá sa, že staršej – zavárania schopnej – generácii sa toto tradičné umenie akosi nedarí preniesť na tú mladšiu. 

V našej domácnosti je hlavným „zaváračom“, prirodzene, jej najstarší člen, čiže môj svokor. Lenže dedko už má osemdesiat a z niektorých jeho nedávnych poznámok som usúdila, že už na túto piplavú fyzickú aktivitu asi nemá energiu. Takéto poznámky sa ozývajú najmä po tom, čo sa vráti z útrob pivnice a oznámi, že tam našiel 32 pohárov zaváraných marhúľ, 43 pohárov sliviek, 51 marhuľových a jahodových džemov, 17 pohárov uhoriek (tie naozaj ľúbime) atď., atď. Väčšina z nich je síce z pred roku 2010, ale vyhodiť ich, samozrejme, nemieni. Veď do koláčov budú fajn.

Našťastie však v momente, keď mi kamoška núkala svoje marhule, bola práve u nás na návšteve moja mama. „Marhule a zadarmo?“ povedala vzrušeným hlasom. „Jasné, že chceme!“ Nieže by bola lakomá. Ale moja mama je z generácie, ktorá nenecháva zrelé plody len tak zhniť, nebojí sa vyhrnúť si rukávy a piplať sa s nimi celý deň a ktorá verí, že keď vám niekto niečo núka, neohrniete nosom, ale poviete ďakujem a vezmete. „Ale čo budem s nimi robiť?“ nemohúco som zopakovala svoju otázku. „Zostanem tu deň-dva dlhšie a urobím lekvár,“ povedala moja mama rázne. „Aspoň ťa to konečne naučím,“ dodala.

A veru je už najvyšší čas. Ako som pred pár rokmi vysvetľovala Stevovi, u nás na Slovensku je to tak. Keď má človek pod štyridsať, nezavárať je moderné. Buď si kúpite v supermarkete alebo dostanete prepravku plnú zaváraním od starších príbuzných. Ale, ak máte nad päťdesiat a nezavárate, ste podozrivý. Určite s vami dačo nie je s kostolným poriadkom, myslia si ostatní.

Ja sa nachádzam presne medzi týmito dvomi kategóriami a jediné, čo som zatiaľ schopná zavariť sú akési čudesné modernosti ako sušené rajčiny či grilované papriky. Aj to mi tie rajčiny zväčša nasuší dedo. Na ostatné jednoducho nemám trpezlivosť. K hocijakej aktivite, ktorá trvá viac než 20 minút, si musím pustiť YouTube. Najlepšie nejaký dokument o histórii umenia. Alebo čosi vedecké. O vesmíre a tak. Alebo aspoň nejaký jazz. Moja myseľ totiž nedokáže nebyť intelektovo stimulovaná dlhšie než tých dvadsať minút. Ľudia nad päťdesiat to však z nejakého nepochopiteľného dôvodu dokážu. Výsledkom potom je, že ja viem všeličo o impresionistoch, ale moja mama vie zavárať.

A tak sa pustila do toho lekváru. Pozerajúc na mňa a moju neschopnosť prekonať vlastnú netrpezlivosť povedala, že ma naučí dve metódy. Zrýchlenú a poctivú. Na tú zrýchlenú sme potrebovali Gelfix. V miestnom obchode bol vypredaný. Veď je zaváracia sezóna, prepánajána! Tri balíčky nám teda požičala suseda.

Tá poctivá metóda bola pochopiteľne piplavejšia. Oveľa. V podstate to trvalo dva horúce dni. Moja mama ich prestála na nohách. A keď nebolo zrovna čo robiť (lebo sa čakalo, kým várka zovrie), nepustila si žiaden YouTube ani jazz ani nič také. Drhla v dedovej postaršej kuchyni skrinky. Keď s tým bola hotová, pustila sa aj do chladničky. Nakoniec aj trúbu vygruntovala. A stále sa pritom tvárila, že svet je, ako má byť. V žiadnom prípade nemala pocit nekonečnej krivdy, že ona jediná tu plahočí, zatiaľ čo ostatní čumia na Tour de France. Lebo ja by som ho rozhodne mala.

Chlapi sporadicky nakúkali do kuchyne a ponúkali svoje zlepšováky. Že pomelú marhule na sústruhu. Že požičajú mame samo-miešací stroj, ktorý pred pár rokmi zostrojil dedo. (Mali by ste ho vidieť, je dokonalý, hoci vyzerá ako monštrum z čias Julesa Verna.) Mama ich však všetkých poslala do hája. V poriadnom lekvári predsa musia byť kúsky ovocia. Poriadne rozvarené. Tak aké mletie. A miešať sa to musí ručne. Z veľkého hrnca prekladať po žufankách do malého a miešať, kým sa nerobí cestička.

Poviem vám, ukonaná som bola len z toho pozerania sa na zaváranie. Obávam sa, že ani po päťdesiatke sa nepreklopím na stranu zavárania-schopných a navždy budem za divnú. Ale človek nikdy nevie, možno to predsa len mám v génoch. Kdesi hlboko ukryté pod nánosmi civilizačnej dengľavosti.

V súvislosti so zaváraním mi napadla ešte jedna, tak trochu filozofická, myšlienka. Pred pár rokmi som dlhší čas žila v zámorí. Ľudia sa ma sem-tam pýtajú, prečo som sa vlastne vrátila. Nikdy som na tú otázku nedokázala úplne presne odpovedať. Bol to len akýsi neurčitý a nevysvetliteľný pocit, ktorý som nakoniec zaradila do kategórie clivoty za domovom. Ale keď som tak pozerala na tú moju mamu, ako sa pasuje s tým marhuľovým lekvárom v horúčavou naplnenej starej kuchyni, konečne som to pochopila. Vrátila som sa, lebo u nás zavárame.

Uznávam, že sama o sebe znie táto veta dosť absurdne. Ale zaváranie treba v tomto kontexte chápať ako symbol. Ako znak istých tradičných hodnôt, ktoré sa síce postupne strácajú, ale predsa tu stále sú. Sú to hodnoty, vďaka ktorým sa u nás ľahšie dýcha. Ktoré znamenajú, že keby bolo najhoršie, budeme vedieť prežiť aj z mála. Lebo ľudia v našich končinách sú stále schopní dopestovať si vlastné produkty a podeliť sa s nimi s inými. Vedia, kedy a ako sa seje mrkva či hrach. Kedy striekať hrozno a kde nájsť dobré hríby. U nás máme susedov, s ktorými sa poznáme, lebo žijeme na jednom mieste dlhšie než len pár mesiacov, a ktorí nám požičajú päť vajec, keď ich budeme naozaj potrebovať. A u nás máme rodičov a starých rodičov, ktorí sú ochotní piplať sa so zaváraním a potom nám ho darovať. A možno to jedného dňa naučia aj nás mladých.

Aby sme o dvadsať rokov nemuseli návštevníkom hovoriť: Vitajte na Slovensku, ale nerušte: Fejsbukujeme!

Alebo sme v Chorvátsku. (Tam možno ešte stále zavárajú.)  

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?