reklama

Len blázni milujú šoférovanie

Mám jednu slávnu menovkyňu. Volá sa Danica, pravdaže. Tu však akákoľvek podobnosť medzi nami končí. Tá druhá Danica totižto miluje šoférovanie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (14)

Aspoň súdiac podľa jej povolania. Je to závodná jazdkyňa NASCAR a jej celé meno je Danica Patrick. Hoci je to na pohľad veľmi sympatická deva, vždy som si o nej myslela, že je tak trochu blázon. Veď viete, predierať sa hustou premávkou agresívnych šoférov pri vysokej rýchlosti je presne to, čo väčšina z nás na šoférovaní nenávidí. A táto Danica to vyhľadáva. Blázon to je, veď hovorím.

Tá druhá Danica
Tá druhá Danica  (zdroj: Go Daddy)

Ale nemyslela som si to vždy. Keď som si ako vysokoškoláčka urobila vodičák, v stave eufórie nadšeného začiatočníka som chvíľu snívala o tom, že si budem popri škole zarábať ako taxikárka. Odvtedy to však išlo so mnou len dolu vodou. Prešli roky, keď som vôbec nejazdila, a nakoniec som sa dostala do stavu, kedy len pomyslenie na to, že by som si mala sadnúť za volant, mi spôsobovalo paralyzujúce stresy. A tak som sa tejto inak populárnej aktivite zoširoka vyhýbala. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Na každého ale raz dôjde. A aj mňa nakoniec okolnosti prinútili. Zvykla som si a dalo by sa povedať, že mi to teraz ide relatívne dobre. Relatívne. Ak jazdím po dobre známych miestach, samozrejme. Ak sa mám vydať do neznáma, opäť podlieham stresovej paralýze. Keď cestujeme do Chorvátska, celých 800 km si odmaká môj manžel. Ale neľutujte ho. Je to tiež jeden z tých bláznov, čo milujú šoférovanie.

Ale, o inom som chcela. O tej druhej Danici. Nedávno som na ňu intenzívne myslela. Stala sa mi totižto veľmi zvláštna vec. Stala som sa bláznom, hoci len dočasne. Každú stredu a piatok ráno chodievam učiť do jednej firmy kúsok za mestom. Len čo zídete z obchvatu mesta, privíta vás dlhá rovná novučičká cesta ozdobená v pravidelných intervaloch piatimi kruhovými objazdmi. Má asi tak 4 kilometre. Nikde nikoho, len sem tam nejaký ten osamelý štvorkolesový zblúdilec a otvorené, dobre viditeľné priestranstvo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bolo krásne letné ráno, tlsté biele oblaky vysmiate čerstvosťou začínajúceho dňa sa kopili na východe, napravo dlhý plot a za ním moderná fabrika takmer skrytá za bujnou zeleňou, naľavo šíre zlatisté pole. A predo mnou nič, len krásna hladučká prázdna cesta. Možno to naozaj bolo len tou scenériou, ale odrazu som pocítila čosi zvláštne príjemné, mne úplne neznáme, akýsi súzvuk všetkých mojich zmyslov s tým malým bielym strojom, ktorý som ovládala. Lebo väčšinou mám skôr pocit, že ten stroj ovláda mňa.

Šoférovanie je mnoho-úkonová činnosť. Veľké množstvo zdanlivo nezlučiteľných činností sa vykonáva v tom istom čase a neskúsený smrteľník si poľahky pomyslí, že krútiť volantom, preraďovať, stláčať páky nohami, vyhadzovať blinkre, púšťať stierače, sledovať kontrolky vnútri automobilu, dopravné značky vonku, vhodne reagovať na správanie ostatných účastníkov premávky, upravovať hlasitosť rádia, intenzitu klímy a ešte pritom konverzovať so spolusediacim či dokonca telefonovať sa jednoducho naraz nedá. A úplne najťažšie zo všetkého je popri tom udržať emócie na uzde. Najmä, ak sa v auguste zasekne gombík ovládajúci klímu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dlhodobým cvikom sa nám tieto úkony, pravdaže, zautomatizujú, a my okrem telefonovania dokážeme za volantom dokonca aj spievať, či aplikovať rúž na pery. Ale to platí len pre tých šikovnejších. My, menej schopní, sa aj po rokoch tvrdého tréningu držíme len tých úplne najnevyhnutnejších aktivít. A potom je tu kategória tých, ktorí túto súčinnosť mnohých transakcií dokonca milujú a zámerne sa jej čo najčastejšie vystavujú. Nechcem sa opakovať, ale ... blázni sú to.

Vráťme sa však k tomu môjmu výnimočnému letnému ránu, keď som úplne nečakane prežila chvíľkovú spolupatričnosť môjho tela s tým motorovým tátošom uháňajúcim pod mojim zadkom, keď som si pomyslela na tú druhú Danicu a na chvíľu ju obdivovala, závidela jej a možno sa dokonca do nej prevtelila. Moje ucho odrazu dokonale počulo zvuk motora a presne vedelo, kedy odovzdať signál ruke, aby preradila z jednotky na dvojku a potom v perfektnom slede na trojku a štvorku. Moje oči sa zliali s cestou a presne odhadli, kedy podradiť späť na trojku a následne na dvojku, aby sa kolesá v hladkom oblúku ladne prešmykli cez prázdny kruháč, ani moc rýchlo, ani moc pomaly, iba tak akurát. Kdesi medzi druhým a tretím kruháčom sa lenivo motkal rozmerný kamión, moja ruka opäť podradila a za krásneho ručania motora sa automobil prevalil okolo nákladiaka tak, aby sa ešte tesne pred ďalším kruháčom stihol zaradiť do svojho pruhu. No paráda!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Príjemný vietor prefukoval cez pootvorené okná, točil sa vnútri, akoby si užíval jazdu na kolotoči, potom nadšene vybehol von, pričom mi ešte stihol postrapatiť rozpustené vlasy. Ja som v pocite nepoznanej eufórie vystrčila ruku von z okna a priateľsky zakývala šoférovi kamiónu, ktorý opätoval moju veselosť družným zatrúbením. Poviem vám, bol to sladký pocit a ja som chcela zostať tým bláznom, čo miluje šoférovanie, chcela som byť naveky tou druhou Danicou.

Bohužiaľ, žiadna sranda netrvá večne. Síce sa mi môj krásny zážitok podarilo ako-tak zopakovať aj cestou späť popri fabrike, potom však došlo k nevyhnutnému vytriezveniu. Kruháčová cesta (ako ju volám) skončila a ja som sa opäť ocitla na obchvate mesta a potom, čo bolo ešte horšie, i v samotnom meste. Obrovské nákladiaky zapĺňali cestu, teraz už z nich však nesršala družnosť, ale akási vyzývavá súťaživosť, ich trúbenie nebolo priateľské, ale nasrdené, do tejto rozdráždenej zmesi sa silou-mocou tlačili menší a rýchlejší chlapci (sem-tam aj dievčatá), lebo byť niekde o tridsať sekúnd skôr je rozhodne hodné riskovania svojho života ako aj života svojich blížnych, známych či neznámych.

Dokonalá súčinnosť mojich zmyslov kamsi zmizla, ja som zase preraďovala v nesprávnu chvíľu a pociťovala známy stres pri každej, čo len trochu nezvyčajnej, situácii. Tam v tej spleti nedočkavosti a adrenalínu som sa nechcene vrátila do tela tej prvej Danice, tej ktorá si myslí, že iba blázni môžu milovať šoférovanie.

Lebo milovať šoférovanie na prázdnej, slnkom zaliatej, otvorenej ceste je ľahké. Horšie to je v bežnej realite. 

(V realite, kde na človeka – šoféra či nešoféra, bežného smrteľníka či známeho politika – číhajú všelijaké tragédie.)

Danica Chames

Danica Chames

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  97
  •  | 
  • Páči sa:  165x

Sem-tam mi na klobúk prisadne motýľ. Inak normálka. Zoznam autorových rubrík:  RodičovskéVzťahovéPríbehyAmerickéHaluzeNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu