Narobíte si toľko šniclí, aby vydržali aspoň na týždeň a pribalíte dva pecne pravého slovenského chleba. „Druhý týždeň vydržím aj na Coca-Cole,“ poviete si a nazvete to (de)toxikačná kyselino-fosforečná kúra.
S tými šniclami však pozor. Môže sa vám totiž stať, že sa minú už cestou tam. Čosi podobné sa stalo synovcovi, keď sa pred pár rokmi vybral na dvojtýždňový jazykový pobyt do Oxfordu. Synovcova babka, čiže moja mama, sa ako správna Slovenka tiež húževnato pustila do vyprážania. Narobila rezňov za plnú príručnú tašku. Polovica z nich však padla za obeť už v lietadle. Veď letel s Ryan Air, tak čo by sme čakali. Babka si však odvtedy vyčíta, že ich nenavyprážala viac, a že chlapec v cudzine hladoval. Napriek tomu, že sa vrátil o tri kilá ťažší.
Okrem toho je dovoz jedla do USA prísne zakázaný. A pokuty sú mastnejšie než tá taška, čo v nej pašujete šnicle. Preto vám radšej odporúčam si čo-to o americkom jedle naštudovať a psychicky sa pripraviť na fakt, že ho zrejme predsa len budete musieť konzumovať. Žiadne obavy. Možno mi nebudete veriť, ale niektoré druhy amerického jedla sú skutočne jedlé. Dokonca výborné. Napríklad také steaky (netvrdím, že sú úplne zdravé, ale pokojne si ich môžete dať len so šalátom). Američania sa v nich naozaj vyznajú. A v mäse celkovo. Dokonca aj hamburgery (čiže placky z mletého mäsa podávané v žemli so zeleninovou oblohou a dresingom), ak si ich človek neobjedná vo fast foode, ale v nejakej slušnejšej reštaurácii, dokážu byť skvelou pochúťkou. A môžu byť aj relatívne zdravé, keďže sa nevyprážajú v oleji, ale často grilujú.
Výborné sú však aj rebierka, krídelká, stehienka, ako aj kraby, krevety, homáre, ustrice, chobotnice či iné morské potvory. Okrem toho sa v USA vyskytuje množstvo inonárodných reštaurácií, v ktorých varia ľudia skutočne pochádzajúci z týchto krajín. Podávané jedlo je teda naozaj takmer autentické (s prihliadnutím na dostupnosť ingrediencií). Vyskúšala som tam napríklad jedlo mexické, kórejské, thajské, talianske, nemecké, poľské, vietnamské, grécke či dokonca peruánske. A okrem kórejského mi všetko chutilo.
Zdá sa vám to všetko príliš exotické? Nevadí. Stále je tu možnosť zotrvať pri klasike. Pri obyčajných vajíčkach. Čo tam po cholesterole, každý predsa vie, že vajíčka sú neoddeliteľnou súčasťou vyváženej stravy. A predstavte si, že čosi podobné si zrejme myslia aj Američania. Aspoň súdiac podľa toho, že v USA sa nachádza hneď niekoľko reštaurácií zameraných čisto na vajíčka. Teda na vajíčka a veci s nimi súvisiace. Napríklad taký IHOP - International House of Pancakes, čiže Medzinárodný dom palaciniek. Vyskúšať ho treba už len kvôli tomu názvu. Je to reštaurácia, v ktorej sa celý deň servírujú raňajky, ktorých základom sú (okrem palaciniek), pravdaže, vajíčka.
Ak ste si práve pomädlili ruky, prestali vyprážať a už narobené šnicle strčili do mrazničky, musím vás upozorniť na jednu záludnosť. Objednať si v americkej reštaurácii vajíčka nie je vôbec jednoduché. A to aj v prípade, že máte štátnicu z angličtiny. Hovorím to z vlastnej trochu trápnej skúsenosti.
Len čo som po dôkladnom preštudovaní jedálneho lístka povedala čašníkovi, že si prosím raňajkové menu 2+2+2, ktoré sa vcelku logicky skladalo z dvoch vajec, dvoch kúskov slaninky a dvoch palaciniek, okamžite som dostala otázku, ako si tie vajíčka želám pripraviť. Úprimne priznávam, že ma táto požiadavka dosť zaskočila. Ak si našinec objedná vajíčka so slaninkou, automaticky očakáva čosi ako praženicu prípadne na panvici pripravenú zmes, ktorú nazývame pekne slovensky hemendex.
Čašník postrehol moje zaváhanie a hneď mi rýchlosťou svetla vyrapotal všetky možnosti. Soft boiled (na mäkko), hard boiled (na tvrdo), sunny side up (volské oko), over light (volské oko jemne osmahnuté aj z druhej strany), scrambled (praženica), omelette (omeleta), poached (varené vo vode bez škrupiny). Zmätene som zažmurkala nad toľkými možnosťami a keďže som z čašníkovho recitálu zachytila len prvé slovo, objednala som si ich na mäkko. Hoci som potom závidela manželovi, ktorý sa ako domorodec očividne vyznal, a objednal si nádherne vyzerajúce volské oká. Zachoval sa džentlmensky a svoje jedlo si so mnou vymenil.
Okrem vajíčok si v IHOPe človek musí dávať pozor aj na pár iných vecí. Napríklad také palacinky. Vôbec sa neplnia džemom či nutelou a neskrúcajú do rolky. Vlastne by to ani nešlo, pretože sú príliš tlsté. Asi ako naše dolky. Americké palacinky sa podávajú vystreté a polievajú sa sirupom. Možností je opäť neúrekom. Javorový, jahodový, čučoriedkový, nízkotučný či bez cukru. Našťastie však všetky sedia pekne na stole a vy si ich pred použitím môžete poobzerať a poovoniavať. A naliať si, koľko vám len drzosť ráči.
Ďalšou mätúcou položkou na jedálnom lístku je tzv. French Toast (francúzsky toast). Čakala som obyčajnú hrianku, ale tiež sa to podávalo so sirupom či s ovocím a šľahačkou. Nakoniec som zistila, že je to čosi ako náš chlebík vo vajíčku, avšak pripravený na sladko. K jeho príprave sa preto zväčša používa sladší chlieb. Bolo to skvelé. Od tej doby si chlebík vo vajíčku inak ani nepripravujem. Čučoriedkový sirup je síce u nás dosť problematické zohnať, vyrábam si ho však zmiešaním zohriateho čučoriedkového kompótu a medu.
Ďalšie prekvapenie našinec zažije pri položke s názvom hash browns. Slovo „hash“ (podobne ako takmer každé iné slovo v angličtine) má niekoľko významov. Jedným z nich je sekať alebo sekané (okrem toho, že je to aj slangový výraz pre hašiš). Hash browns by teda malo znamenať sekané hnedé. No, neviem či by som si čosi také objednala, nebyť manželovho vrelého odporúčania. Ukázalo sa, že je to trocha nezvyčajný druh zemiakovej placky. Pripravuje sa tak, že sa na hrubo postrúhaný zemiak hodí na panvicu a osmaží sa do chrumkava. Bolo to celkom fajn, aj keď naším plackám sa to nepodobá. Väčšinou to neobsahuje tie ostatné veci ako múku, cesnak a čo ja viem, čo ešte.
Ďalšia záležitosť, na ktorú si treba dávať v amerických reštauráciách pozor, je nepretržité dolievanie kávy. Viete, ja mám rada určitý špecifický pomer kávy, mlieka a cukru. Len čo sa mi však podarilo tento pomer dosiahnuť a dvakrát si zo šálky odpiť, už aj bola pri stole ženská s kanvicou plnou vrelej kávy a bez opýtania mi šálku opäť naplnila. Tým mi môj obľúbený pomer, pravdaže, úplne rozhádzala. Toto urobila minimálne tri krát, čím ma takmer priviedla do zúrivosti. Po očku som ju sledovala a vždy keď sa blížila, chránila som si starostlivo vybalansovaný nápoj vlastným telom. Potenciálne kritickú situáciu nakoniec zachránil môj manžel, ktorý mi vysvetlil, že ak nechcem, aby mi bola káva dolievaná, mám si podšálku položiť na vrch šálky. To je vraj pre čašníčku signál, že si viac kávy neprosím. No, prosím!
Dúfam, milí cestovatelia, že vás táto príručka aspoň trocha upokojila. Určite v tej Amerike hladom neumriete. A ani to, že by boli na výber len samé nezdravé jedlá, vám isto nehrozí. Skôr sa vám, ako dôsledok širokého výberu, môže prihodiť veľkolepé prejedenie sa. Čo je vlastne podstata zlej reputácie amerického stravovania sa. A netvárme sa, že u nás sme sa ešte nikdy neprejedli. Neviem ako vy, ale ja skutočne verím, že základom zdravého stravovania je otrepané pravidlo – všetko s mierou. A aj tú toxickú Coca-Colu si sem-tam dám. Aj štipľavú klobásu. A niekedy aj šnicle.
Prepáčte, ale už musím naozaj končiť. Dostala som príšernú chuť na volské oko s na tenko opraženou slaninkou. A čo je ešte horšie, aj na javorový sirup. Kde ho len teraz rýchlo zoženiem? Písanie kulinárnych príručiek asi nebude nič pre mňa...
