Čo ma naučilo podnikanie v USA

Autor: Danica Chames | 15.12.2016 o 20:36 | Karma článku: 12,99 | Prečítané:  9088x

Nikdy som netúžila podnikať. Teda nie vo veľkom. Ale taký ten vlastný malý podnik, kde si je človek sám sebe pánom, kde si sám určí, ktorých sto hodín týždenne bude pracovať a nikto mu do toho nekafre, leda tak nejakí zákazníci...

... či možno ešte potreba prežiť, tak také niečo by mohlo byť celkom fajn.

Keď sme s manželom odchádzali do Ameriky, netušila som, čo tam budem robiť. Bolo to len také náhle bláznivé rozhodnutie. Veď, poďme! Jemu ako rodenému Američanovi sa tam, pravdu povediac, moc nechcelo. Už to tam poznal a tých sedem rokov, čo strávil v Prahe (kde sme sa zoznámili), považoval za najkrajšie roky svojho života. Ale ja som bola jednoducho zvedavá. A ako všetci vieme, niet takej sily, ktorá by dokázala zastaviť ženskú zvedavosť.

A tak sme išli.

Jediné, čo som vedela, bol neurčitý pocit, že chcem robiť niečo kreatívne. Veď viete, mladá a pochabá. Keď sme tam došli, chvíľu sme záviseli od dobroty jeho príbuzných. A nejakých tých chabých úspor. Jeho brat so ženou bývali v tom najväčšom dome, aký som dovtedy v živote videla a ja som s otvorenými ústami po ňom chodila ako Danica v krajine zázrakov. Vydelili nám jednu izbietku, ale čo to trepem, izbisko to bolo, a tam som sa niekoľko dlhých dní tuho zamýšľala, čo ďalej.

Prišla som na to ale až v kuchyni.

Pár týždňov predtým si pani domu nechala kuchyňu premaľovať. Bolo to čosi nádherné. Steny boli natreté v niekoľkých vrstvách akousi hrubou hmotou tvoriacou nevšedný reliéf, potom sťa omyté olivou farbou, niekde sýtou, inde až takmer vyblednutou. Na niektorých miestach umelec namaľoval korpulentné strapce hrozna, ktoré akoby vábivo viseli zo stropu. Vyzeralo to ako rokmi vyšedivená toskánska vila, bolo to útulné a zároveň výrazné, vyžadujúce nekonečný obdiv. Švagriná mi povedala, že takýto štýl maľovania interiérov je teraz v USA veľmi populárny, a že sa to nazýva „faux painting“ (doslovne znamená falošné maľovanie, ale ide o vytvorenie imitácie rôznych materiálov a vzorov pomocou farieb).

A ja som odrazu presne vedela, čo chcem v tej Amerike robiť. 

O pár týždňov sme si prenajali domček. Tváril sa ako štvorizbový, ale boli to tie najmenšie izby, aké som dovtedy v živote videla. Mal však veľkú prázdnu pivnicu, tam som si rozložila plechovky s farbami, štetce, špachtle a dosky a pustila sa do podnikania. Samozrejme, že som o faux paintingu, dokonca ani o bežnom maľovaní interiérov, nemala ani páru. Vôbec som sa tým však nenechala odradiť. Veď hovorím, mladá a pochabá. Najskôr som si čo to vyskúšala na veľkých drevených doskách, potom som pomaľovala všetky steny v pivnici a nakoniec som sa prepracovala do izieb na poschodí. Moja tréningová fáza bolo výrazne uľahčená tým, že v obchodoch (ako je u nás napríklad Obi) mali celé regály so všakovakými produktmi špeciálne vyrobenými na faux painting.

A k nim mi zabalili aj brožúry s podrobnými návodmi.

Keď už v dome nebolo ani kúska nepomaľovanej steny, pozvala som na návštevu manželovu sesternicu Ginu. Akože vyskúšať našu národnú špecialitu - halušky. Tá si ešte ani kabát nezložila a už nadšene híkala: „Jééj, ty robíš faux painting? A neprišla by si aj ku mne?“ Potešene som sa usmiala a odvetila: „S radosťou!“ U Giny som pracovala zadarmo, ale jej susede, ktorá ma najala, len čo uvidela Gininu novú jedáleň, som zaúčtovala malú sumu. „Je to veľmi pekné, honey,“ povedala, keď som u nej bola hotová, „ale nabudúce si, prosím ťa, vypýtaj viac. Inak si ľudia budú myslieť, že nie si dobrá.“ Suma, ktorú som za tri dni roboty dostala, sa rovnala mesačnému platu môjho otca, a tak som si nevedela predstaviť, že by som bola schopná zapýtať si viac.

Zhruba o dva roky som už bez mihnutia oka účtovala štvornásobok. Aj to sa človek časom naučí.

Po tomto počiatočnom úspechu sa na život vo svojej rodnej zemi začal trocha optimistickejšie pozerať aj môj manžel. Vtedy mi to síce ešte nepovedal, ale v tých časoch tajne dúfal, že sa nám do pol roka minú úspory, ja nabažím svoju zvedavosť, a že sa vzápätí spokojní vrátime späť do jeho milovanej Prahy. Po pol roku sa nám ale úspory neminuli, dokonca sme boli mierne v pluse, a bola to do veľkej miery aj jeho zásluha. Keď videl, že by z tých nástenných čmáraníc predsa len mohol byť aký taký biznis, chopil sa úlohy marketingového manažéra a šéfa predaja v jednom. Najviac zákazníkov síce prichádzalo prostredníctvom ústnych odporúčaní od bývalých klientov (môj muž tomu hovoril „word-of-mouth marketing“), ale niektoré väčšie a pre budúcnosť podniku dôležitejšie kontakty zohnal on sám vlastnou neúnavnou činnosťou.

Napríklad oslovil niekoľko interiérových dizajnérok, z ktorých dve sa stali dôležitými piliermi našej podnikateľskej budúcnosti. Jedna sa volala Sue a zo začiatku nechcela mať so mnou nič spoločné. Bola som pre ňu začiatočník-amatér. A vlastne mala pravdu. Po zhruba roku a pol sme sa však náhodou opäť stretli. Bolo to krátko po tom, čo som dokončila jednu veľkú jedáleň, v ktorej sa nachádzali dva okrúhle stĺpy. Boli vyrobené zo sadrokartónu a natreté obyčajnou bielou farbou. Keď som však s nimi bola hotová, vyzerali ako béžový taliansky mramor a krásne sa leskli v odraze krištáľových lustrov. Použila som na to techniku mramorovania (na maľovanie čiar, ktoré sa nachádzajú v mramore sa používa husie pierko), ktorú som si už predtým natrénovala na niekoľkých drevom obložených krboch. Musím povedať, že sa tie stĺpy mimoriadne vydarili a nadšená z nich bola aj Sue, ktorá úplnou náhodou v tom istom dome pomáhala majiteľke s výberom závesov.  

Od toho momentu som sa stala jej dvornou faux maliarkou. Za tých päť a pol roka, čo som tento biznis vykonávala, mi Sue dohodila pár desiatok zákaziek a ja som jej za to platila 15percentnú províziu. Pár týždňov po našom „mramorovom stretnutí“, keď mala možnosť vidieť aj viac z mojich nedávnych projektov, mi povedala pravdu. Že si zo začiatku nemyslela o mojej práci nič chvályhodné. Ale že som sa za ten rok a pol neuveriteľne zlepšila. Bol to síce akýsi „ľavoruký“ kompliment a ja som z neho bola trocha v rozpakoch, nakoniec som však uznala, že mala zrejme pravdu a bola som jej vďačná za úprimnosť. Pomohlo mi to tiež uvedomiť si pár závažných skutočností. 

Každý potrebuje čas na rozbeh a musí si ten čas dopriať. Zázraky sa nestanú zo dňa na deň. A okrem toho, každý začiatočník potrebuje dostať šancu. Ja som mala vlastne veľké šťastie. V tom čase bol faux painting v USA naozaj horúcou vychytávkou. Dopyt bol veľký a aj tí menej majetní po ňom túžili. A tak sa otvoril priestor aj pre odhodlaných maliarov-začiatočníkov, ktorí tým dostali šancu získať prax, a prostredníctvom nej sa postupne dostať aj ku klientom, ktorí mali vyššie nároky a najímali dizajnérov. A, pravdaže, platili viac. Odvtedy sa snažím byť zhovievavejšia ku všetkým začiatočníkom.

Dokonca aj k šoférom.

Druhá dizajnérka sa volala Nancy a nebola na voľnej nohe ako Sue. Pracovala pre developera. Práve na nich sa môj manžel zameral pri svojej úvodnej marketingovej kampani. Developeri v USA fungujú tak, že kúpia kus pôdy, na ktorej postavia domy v rovnakom štýle, a tie potom ponúkajú konečným zákazníkom. Najskôr však postavia vzorový dom, ktorý plne zariadia a neskutočne vyfintia, aby sa ostatné domy dobre predávali. Nancy mala na starosti dizajn týchto vzorových domov a na finálnu dekoráciu stien používala faux maliarov. Mala som to šťastie, že som sa stala jedným z nich. Okrem toho, že som pre ňu maľovala vzorové domy, dohadzovala mi Nancy aj zákazníkov, ktorí si kúpili ich domy a túžili ich mať zariadené podobne ako vzorový dom. Nancy žiadnu províziu nechcela. To, že moje telefónne číslo rozdávala kade tade, brala ako doplnkový servis zákazníkom svojej firmy.  

Napriek tomu, že spolčenie sa s dizajnérmi a developermi bol dobrý ťah, považoval môj manžel za najúčinnejší marketingový nástroj malého podniku tzv. „pravidlo jedného metra“ (on tomu hovoril three foot rule). Znamená to, že kedykoľvek sa podnikateľ rozpráva s kýmkoľvek, kto stojí v okruhu jedného metra, treba mu stručne a nesilene popísať, čím sa jeho firma zaoberá. V praxi to vyzeralo zhruba takto: Môj manžel stojí v potravinách a dá sa do reči s pani stojacou v rade pred ním. „Ale je tu dnes veľa ľudí, však?“ prehodí. „Príšerné,“ odvetí žena a súcitne prevráti očami. „Viete, moja žena, ktorá je faux painterka, má teraz veľa roboty. Chápete, každý chce mať pred Vianocami dom krásne vymaľovaný. A tak vianočné nákupy prischli mne,“ dodá a vzdychne. Žena opäť súcitne zažmurká, vzápätí však ožije a vzrušeným hlasom sa opýta: „Vaša manželka robí faux painting? A nemáte náhodou jej vizitku?“

Ďalšia podnikateľská poučka, ktorú môj muž sformuloval, a ktorá sa ukázala byť nanajvýš pravdivá, bola tzv. zásada 90ich percent. Táto norma hovorí, že ak už niečo robíš, treba to robiť aspoň na 90 percent tvojich možností. Keďže väčšina ostatných ľudí, z nejakého nepochopiteľného dôvodu, robí svoju prácu zväčša len na 50 percent, budeš o pekný kus lepší, ak ju ty budeš robiť na 90 percent. Logické, no nie? Tiež sa mi to zo začiatku zdalo ako hlúposť. Ako čosi, čo je predsa jasné. Ale ako som zistila, a sama som tomu sprvoti nechcela veriť, aj v Amerike je plno podnikateľov, ktorí sa snažia len tak spolovice. Aj keď to snaženie mnohokrát spočíva v obyčajných detailoch.

 Napríklad, bola som veľmi prekvapená, keď som sa s nejakým klientom dohodla, že k nim prídem v utorok o 9:00 a keď som tam naozaj presne o 9:00 bola, boli nesmierne prekvapení, takmer až šťastím bez seba, že som sa naozaj ukázala. Takmer mi ruky bozkávali. Alebo, ak som vedela, že budem čo len 10 minúť meškať, zavolala som a vysvetlila situáciu. Takmer od šoku onemeli. Alebo, keď som povedala, že práca bude trvať tri dni a ja som videla, že to zrejme nestihnem, zostala som neskoro do noci, len aby som to dokončila podľa plánu. Neveriacky krútili hlavami. Alebo keď som si po sebe dôkladne upratala. Tieto veci mi pripadali ako úplná samozrejmosť, ale tak ako u nás, ani v Amerike ich veľa podnikateľov za samozrejmosť nepovažuje. Jednoducho sa nimi neobťažujú.

Možno vás pri zásade 90ich percent trocha zarazilo to číslo. Prečo práve 90? Prečo už nie 100? To bola ďalšia vec, ktorú som sa učila len ťažko. Znamená to, že človek si musí nechať nejaký priestor na možné chyby. Tie sa stanú, akokoľvek úporne sa snažíme. Len ten, kto nič nerobí, nič nepokazí. Dokonalosť je jednoducho nedosiahnuteľná a vlastne ani nie je veľmi zdravé sa o ňu prehnane snažiť. Ako mnoho začiatočníkov, aj ja som chybila tým, že som sa o ňu zubami-nechtami usilovala. A takmer uštvala seba aj manžela.

A keby tam bol býval aj niekto iný (čo ja viem, nejaký asistent), uštvala by som aj toho.

Viete, vlastný malý podnik sa často chová ako jedna tučná sínusoida. Chvíľu máte neskutočne veľa zákaziek, potom zase nič. Nikdy to nie je tak akurát. A keď máte to šťastie, že je dopyt práve veľký, všetci chcú všetko hneď a teraz. A ja som sa ich snažila všetkých uspokojiť, lebo som si ešte veľmi dobre pamätala nedávne obdobie, keď nebolo do čoho pichnúť. Stresovala som sa, naháňala, maľovala vo dne v noci, v soboty a nedele, až som nakoniec ochorela. V zúfalstve som potom všetkých zákazníkov obvolala, že, bohužiaľ, nemôžem a v duchu som sa pripravovala na bankrot. A viete čo sa stalo? Nič. 90 percent tých zákazníkov, čo ešte pred pár dňami tvrdili, že to musí byť teraz alebo nikdy, povedalo: „Ale pravdaže honey, počkáme. Len sa pekne vyzdrav!“

A teraz už viete, odkiaľ pochádza to číslo 90.

Takisto som sa nakoniec naučila akceptovať (a toto bolo pre mňa, rodeného perfekcionistu, asi najťažšie zo všetkého), že nie všetci budú stopercentne spokojní s mojou prácou. Za tých päť a pol roka som mala 105 rôznych klientov a pomaľovala niekoľko štvorcových kilometrov stien. Mnohí mi ešte roky potom, čo som už bola späť na Slovensku, vypisovali, aby som sa vrátila, že chcú len mňa a nikoho iného. Ale bolo aj pár takých (možno práve tých 10 percent), ktorých som jednoducho neoslovila. Tak to je, a asi to tak aj má byť.

„Aby duša pyšná nebola,“ ako spieva Sima Marthausová. Aby sa naučila drobnej pokore.

A okrem toho, ak človek od seba neočakáva 100 percent vždy a všade, dopraje sám sebe priestor na dýchanie. Na rozlet. Na užívanie si toho, čo robí. Lebo podnikanie nie je zamestnanie, kde po ôsmych hodinách padla a vy sa môžete ísť venovať ozajstnému životu. Podnikanie, to je váš ozajstný život.

Nie, nikdy som netúžila podnikať. Teda nie vo veľkom. Ale taký ten vlastný malý podnik, kde si je človek sám sebe pánom, kde môže dýchať, lietať, kde sa sebarealizuje, kde sa učí veci o svete a o sebe, kde si užíva svoju prácu, kde naozaj žije .... tak také niečo by mohlo byť celkom fajn.

A veru aj bolo.

 

P.S. Nakoniec mi napadlo ešte jedno pravidlo, ktoré by tu nemalo chýbať. To pravidlo znie: „zákazník je náš pán ... ale len odtiaľ – potiaľ“. Zo začiatku som verila, že všetci zákazníci sú rozumní a primeraní (najlepšie sa na to hodí anglický výraz reasonable). Ale oni, potvory potvorské, neboli. Aspoň nie všetci. Boli aj takí, ktorí si ma najali na vymaľovanie kuchyne a potom očakávali, že im zadarmo vymaľujem aj kúpeľňu. „A potom ešte túto chodbičku a ešte túto skrinku a vieš čo, keď som ti už dala toľko roboty, daj mi nejakú zľavu.“ Alebo si želali v chodbe namaľovať pruhy, „to je jedno aké, veď ty sa v tom vyznáš lepšie, len aby to bolo pekné“. A potom, keď už tie pruhy boli hotové, povedali, že ich chceli širšie a tmavšie. Nakoniec som zistila, že si treba určiť pravidlá. A treba to urobiť dopredu, čo najpodrobnejšie a musí to byť na papieri. A najlepšie, keď im to dáte pred začiatkom práce podpísať. „Táto zákazka sa týka tohto presného zoznamu robôt za takú a takú cenu.“ Ja viem, že ak by došlo k najhoršiemu (čo sa mi, našťastie, stalo len raz), a niekto sa rozhodne, že vám jednoducho nezaplatí, ani takáto zmluva vám nemusí byť k ničomu. Ale, keď je raz niečo na papieri, všetci to hneď berú vážnejšie a správajú sa primeranejšie. Aspoň teda tých 90 percent ľudí. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Klasická nedeľa kedysi: Kostol, obed, futbal. Boli to zlaté časy

Bratislava bola o polovicu menšia, ale na futbal chodilo desaťkrát viac ľudí.

ŽENA

Táňa Pauhofová: Robiť film na Slovensku je samovražda pre ego

Úspešná herečka momentálne hviezdi v kinách.

RECENZIA

Bol to stratený čas alebo je Sherlock stále geniálnym seriálom?

Ako dopadol posledný diel seriálu.


Už ste čítali?