reklama

Desať kíl Hviezdoslava, prosím!

Nad čím premýšľate, keď stojíte v rade u mäsiara? Vdychujete vôňu údeného, sužujete sa myšlienkou, že tieto kusy svaloviny boli ešte pred pár dňami živými bytosťami alebo sa vám zbiehajú slinky na kus baraninky?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

Moja myseľ je prístrojom zabiehavým, a tak premýšľam nad všeličím, zdanlivo nesúvisiacim, napríklad povinnou literatúrou. Ale istá súvislosť tu predsa len je. 

Môj dedo bol učiteľ. Taký ten dedinský. Čo mal v jednej triede štyri ročníky. Takáto situácia naučí človeka všestrannosti. A tak bol môj dedo výborný maliar, hudobník či stolár, ktorý si sám vyrobil vlastné varhany, na ktorých každý deň hral. Okrem toho veľa čítal. A tak za svoj život naakumuloval obrovské množstvo kníh.

Keď umrel, jeho knižnica bola presťahovaná k mojim rodičom, čím sa spojila s našou, už aj tak pretekajúcou, knižnou zbierkou. Knihy sa kopili v skrinkách, na policiach, pod posteľou, dokonca aj na záchode. Keď sme potom v schránke našli letáčik s informáciou „vykupujeme staré knihy“, niet sa čo diviť, že moja mama neodolala, zdvihla telefón a zavolala.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ten pán prišiel s váhou, kľakol si na zem, knihy rozdelil na kôpky a začal vážiť. Vynásobil počet kíl stanovenou sumou a vyplatil mame príslušnú čiastku. Odniesla si to najmä zbierka s názvom Hviezdoslavova knižnica. Bola plná povinnej literatúry: Jégé, Timrava, Tajovský, Šoltésová, Kukučín a tak. Viete, to slovo povinná literatúra vyvoláva v človeku aj po rokoch značne negatívne asociácie, a tak sme vlastne boli radi, že sme sa jej zbavili. Sladká to bola pomsta bývalým neúprosným slovenčinárom.

Pár dní pred Vianocami som teda stála v dlhej rade u mäsiara, keď moja myseľ začala, ako má vo zvyku, zabiehať. Možno to boli tie slová, čo som okolo seba počula: pol kila krkovičky, kilo sviečkovice či dve kilá klobások, prosím. Odrazu som mala pred sebou tie kilá kníh, čo si ten neznámy pán pred rokmi od nás odniesol. Hľadela som na visiace klobásky, salámy a šunky a napadlo mi, že aj povinná literatúra, tak ako dobrá sviečkovica, potrebuje chvíľu odležať. Ibaže nie pár dní, lež pár rokov. Možno aj desaťročí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V pubertálnom veku nie je totiž väčšina žiakov schopná pochopiť a oceniť literatúru, ktorá sa zaraďuje medzi povinnú. Jednoducho nemajú dostatok životných skúseností a dostatočne načítané to jednoduchšie. A to slovo povinná literatúra! To akoby ste povedali nútené práce. Okamžite to ľudí odrádza. Na hodinách literatúry by sa v prvom rade mala vypestovať láska študentov k literatúre. Mám však skôr dojem, že študenti opúšťajú školy s pocitom, že sa im čítanie úplne sprotivilo.

Prečo by učitelia nemohli na hodinách literatúry čítať so študentmi knihy, ktoré oni sami doma čítajú. Trebárs aj o upíroch a čarodejoch, či o čom to dnešná mládež vlastne číta. A potom sa o tom porozprávať. Čo sa im na tej knihe páčilo a prečo? A aké z príbehu plynie ponaučenie? A nakoniec len tak medzi rečou spomenúť, že o niečom podobnom, ale v inom dobovom kontexte, písal napríklad aj taký Hviezdoslav, Tajovský či Kukučín. Pravdaže ináč. Ale v konečnom dôsledku sú takmer všetky knihy o láske, neoblomnosti, hľadaní šťastia, boji za slobodu či dôstojnosť. Či už je hlavnou postavou Marína a či nejaká novodobá upírka. A na záver by učiteľ mohol študentov povzbudiť slovami: „a keď sa budete cítiť dostatočne zrelí, prečítajte si aj toho Kukučína“.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Aj ja som neznášala povinné čítanie, hoci som sama veľa čítala. Iné knihy. Aj tie boli o láske, ľudskej vytrvalosti či dôstojnosti. Len možno trocha jednoduchšie a modernejšie. A až o 20 rokov neskôr, tam medzi zrejúcim klobáskami, som dospela k pocitu, že už možno konečne dozrel čas na prečítanie povinnej literatúry. Avšak také to ozajstné prečítanie, nie to „povinné“. A prišlo mi odrazu ľúto za tými dedovými kilami Hviezdoslava, čo teraz zrejme nečítané „zdobia“ nejakú hipsterskú kaviareň.

Ani som si neuvedomila, že na mňa konečne prišiel rad. Z myšlienok ma prebrala hlasná otázka. „No, čo si to dáte, mladá pani?“ Prekvapene som pozrela na netrpezlivú tvár predavačky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Desať kíl Hviezdoslava, prosím,“ oznámila som neprítomne. 

Danica Chames

Danica Chames

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  97
  •  | 
  • Páči sa:  165x

Sem-tam mi na klobúk prisadne motýľ. Inak normálka. Zoznam autorových rubrík:  RodičovskéVzťahovéPríbehyAmerickéHaluzeNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu