Ako som sa naučila milovať svoj telesný tuk

Autor: Danica Chames | 3.11.2016 o 20:01 | Karma článku: 12,28 | Prečítané:  4115x

Bývala som kedysi vychrtlá. Hoci som si vtedy myslela, že som akurát. Život však má vo zvyku postupne prinútiť človeka, aby zmenil uhol pohľadu. A tak si myslím, že akurát som teraz. Hoc aj o osem kíl ťažšia.

Možno som za tie roky nabrala nejakú tú svalovinu, aj keď o tom dosť pochybujem. Cvičím leda tak raz za týždeň a pred domom mi stojí funkčný automobil, ktorý pravidelne využívam už len z toho titulu, že tam stojí. To teda znamená, že tých osem kíl je s najväčšou pravdepodobnosťou čistý nefalšovaný tuk.

Už ste si niekedy kúpili v mäsiarstve osem kíl bravčového sadla? Tá igelitka (zrejme skôr dve) by isto stála za pohľad. Keď sa na to človek pozrie takýmto spôsobom, nedá sa mu zazlievať, že svoj telesný tuk považuje za čosi výsostne negatívne. Najmä ak si predstaví, že tento materiál neurčitej konzistencie je rozlezený kade-tade po jeho vlastnom tele. 

Absencia telesného tuku má niekoľko nesporných výhod. Dokáže, napríklad, zabezpečiť človeku účasť v súťaži Miss Slovensko. Vlastne to asi bolo Miss Československo. Aspoň vidíte, ako dávno to bolo. Vykopli ma v krajskom kole, čo len dokazuje, že samotná neprítomnosť telesného tuku nepostačuje. Za ďalšiu výhodu sa môže považovať fakt, že keď si človek sadne na nízku stoličku a načiahne sa za nápojom, nič mu nepreteká cez opasok. (Ach, to býval krásny pocit!) Lenže, nedostatok telesného tuku má aj niekoľko vážnych nedostatkov. A práve o tých chcem dnes hovoriť.

Viete, kým som bola vychrtlá, neznášala som jeseň. A zimu som doslova pretrpela. Ospravedlňovala som si to nedostatkom svetla, pochmúrnosťou počasia a inými nezmyslami. Pravda však bola taká, že mi bola zima. Príšerná zima. Nič viac a nič menej. Obliekala som sa do štyroch vrstiev, spávala v chlpatých ponožkách a sprchovala sa v sto stupňovej vode, do ktorej sa môj muž neodvážil strčiť ani konček prsta. Nič nepomáhalo. Neznášala som svoje narodeniny, pretože sú v polovici októbra, ignorovala som návštevy cintorínov počas dušičiek, lebo vtedy strašne fučí, a čo bolo zo všetkého najhoršie, vôbec som sa netešila na Vianoce. Na Vianoce totižto mrzne. A aj keby náhodou nemrzlo, zima vám aj tak preniká až do kostí. A to len preto, že vaše kosti sa nachádzajú príliš blízko k povrchu vášho tela. 

To sa však náhle zmenilo, len čo ručička na mojej váhe presiahla určitú hranicu. Spočiatku som tento vývoj sledovala s pochopiteľnými obavami a nespokojne mraštila obočie pri každom čo i len gramovom náraste. Nakoniec som sa ale rozhodla brať celú vec inak, než je bežné. Keď si teraz pomyslím, že som veľkú časť svojho života pretrpela (minimálne päť mesiacov z každého roka) len kvôli ľahko odstrániteľnému problému, akým je nedostatok telesného tuku, je mi z toho naozaj dosť smutno. Lebo, keď človeku nie je príšerná zima, pretože ho chráni špeciálny obal vlastnej výroby, dokáže si vychutnať rezkú jesennú prechádzku zlatožltým lesom či záhadným hmlistým mestom alebo si dokonca užiť sánkovanie na zamrznutom kopci.

Mnohé veci v živote nedokážeme zmeniť. Alebo len veľmi ťažko (napríklad z dôvodu nedostatočnej seba-disciplíny). Vždy však máme na výber, ako sa budeme na danú vec pozerať. Na vlastný telesný tuk sa tiež dá pozerať rôznymi spôsobmi. Môžete si, napríklad, predstaviť tie dve igelitky bravčového sadla a upadnúť do nevyliečiteľných depresií. Alebo sa na svoj telesný tuk pozriete ako na mäkký kabát ochraňujúci vašu psychickú podobu. Ako ten „myší kožíšek“, čo nosila princezná so zlatou hviezdou. Nepopieram, že bez toho kožúška bola krajšia. Naozaj očarujúca. Ale aj v ňom bola celkom milá. A okrem toho ju oddane ochraňoval pred zlými kráľmi.

Takáto zmena pohľadu, samozrejme, nevyrieši ten spomínaný problém s pretekaním cez opasok, ale ... hej ... nemôžeme zase chcieť všetko. Človek sa musí naučiť brať dobré aj s tým menej želaným.

Keď som bola mladá, mala som menej tuku. Ale aj menej rozumu (rozum v zmysle skúsenosť). Pozerala som na ľudí s nadváhou a hovorila si: „Preboha, prečo s tým voľačo nerobia?!“ Potom som zistila, že to nie je také jednoduché, a vlastne ani také dôležité. Alebo, že to, naopak, môže mať aj isté výhody. Áno, v živote je to naozaj zariadené dobre. Spravodlivo. S pribúdajúcimi rokmi, čiže s pribúdajúcimi kilami, človeku pribúda aj rozum. Lebo z nejakého zvláštneho dôvodu je určitá dávka rozumu potrebná k tomu, aby človek dokázal zakceptovať svoj telesný tuk.

 

P.S. Už musím utekať. Idem si zacvičiť ... lebo s tým telesným tukom to zase netreba preháňať. Teplučký kabát je fajn, ale nechcem sa stať princeznou v dvadsaťkilovom myšacom kožuchu!     

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Petra Schutza

Obama nechal Trumpovi veľký problém a Plavčan odišiel

Nevypočítateľný a cholerický premiér, ktorý mení pozície cez noc, nie je lepši než bláznivý predseda parlamentu.

PLUS

Oklamať eurokomisiu nebude také jednoduché

Peniaze na vedu sa na Slovensku rozdeľujú pod úroveň civilizovaného sveta.


Už ste čítali?