Policajné zblíženie

Autor: Danica Chames | 4.1.2017 o 20:59 | (upravené 12.1.2017 o 9:15) Karma článku: 11,88 | Prečítané:  10680x

Je to trocha smutné, ale bežný občan našej krajiny zväčša nepociťuje prílišnú blízkosť k zástupcom policajného zboru. Najmä nie k tým číhajúcim na cestách. Z času na čas ale predsa môže dôjsť k nečakanému zblíženiu.

Bol koniec ťažkého pracovného dňa a môj manžel sa snažil potešiť zdurené nervové zakončenia tým, že trocha povolil uzdu svojmu výkonnému štvorkolesovému tátošovi. Tá rovinka pred Trakovicami k tomu priam zvádza. A navyše, istý typ a intenzita muziky akoby samé od seba nútili nohu ráznejšie pritláčať na pedál.

Uvidel ich už z diaľky. Vlastne sa ani nesnažil príliš brzdiť. Keď už raz človek pochybí, treba si chybu chlapsky priznať. A tak len odovzdane zastavil na kraji cesty, pootvoril okienko a milým, hoci trocha previnilým, tónom sa opýtal: „Koľko som to teda išiel?“

„Sto trinásť, pane,“ povedal mladý policajt úslužne. Pritom sa priateľsky usmieval a nepatrne ukláňal. Akoby bol v minulosti slúžil na dvore anglickej kráľovnej. Alebo aspoň pracoval v nejakej nóbl reštaurácii s vycibreným zákazníckym servisom. Alebo ... čo ja viem ... si možno iba povedal, že keď už raz vykonáva túto nevďačnú prácu, mohol by to aspoň robiť civilizovane.

Takýto prístup nevdojak dohnal môjho muža k podobnej prívetivosti: „Koľko vám dlžím za vaše ctené služby?“ spýtal sa. Mladík v uniforme sa pobavene uškrnul a hneď sa zhlboka nadýchol, akoby sa chystal odrapotať nejakú pasáž zo zákona, nakoniec si to však rozmyslel a bez okolkov (ako človek, ktorý si je vedomý pravej hodnoty svojej služby) vyhlásil: „Štyridsať eur, pane. Želáte si platiť v hotovosti alebo kartou?“

„Asi kartou,“ povedal môj manžel prekvapený toľkým výberom. „Nech sa páči, prejdite si, prosím, k nášmu automobilu,“ povedal policajt a už aj kráčal k služobnému vozidlu. „Bezkontaktne alebo na PIN?“ opýtal sa, keď už držal platobný terminál. Táto vyspelosť môjho manžela doslova šokovala. Koktajúc vysvetlil, že jeho banka povoľuje bezkontaktné transakcie len do výšky 20 eur, čo mladého policajta okamžite primälo k návrhu, aby sa teda dohodli na 20 eurách a tým považovali celú vec za vybavenú.

Toto nečakané a nanajvýš príjemné vyvrcholenie dopravného prečinu priviedlo môjho manžela do tak povznesenej nálady, že sa odvážil obrátiť na druhého policajta, ktorý stál vedľa vozidla a v rukách držal moderný merač rýchlosti. „Tá mašinka vyzerá parádne,“ povedal uznanlivo. „Koľko také čosi stojí?“ dodal. Policajt sa zatváril hrdo, akoby mu niekto pochválil práve dostavaný dom, a sebavedome vyhlásil: „Okolo päť tisíc. Ale sú aj modernejšie.“ Môj manžel obdivne pokýval hlavou. „A na akú vzdialenosť to meria?“ zaujímal sa. „Na dva kilometre,“ odvetil policajt a pyšne vypol hruď. „Tí úbožiaci nás zbadajú, začnú brzdiť, ale ja ich už dávno mám,“ dodal a pobavene sa zasmial. „Chcete si to vyskúšať?“ ponúkol napokon.

Môj muž šťastím celý bez seba ochotne súhlasil a už aj držal prístroj v rukách. „Je to vcelku ťažké. To musí byť drina držať to celý deň v rukách,“ povedal po chvíli chápavo. Policajt opäť pyšne prikývol a na znak vďaky za manželovo uznanie mu poskytol podrobnú inštruktáž ovládania meracieho zariadenia. Nakoniec sa podaním rúk rozlúčili a vzájomne pozitívne šokovaní z nečakaného zblíženia si zaželali príjemný zvyšok dňa.

Môj manžel sa vrátil domov v nezvyčajne dobrej nálade, až som ho začala podozrievať, že si zase kúpil nejakú novú technologickú hračku. Netušila som, že mu k stavu rozjarenosti stačí iba jednu vyskúšať (keby som to bola vedela, ušetrili by sme kopec peňazí). Keď mi naveľa popísal svoj zážitok, takmer som aj ja zatúžila aspoň niekedy prekročiť povolenú rýchlosť. I keď v mojom prípade je zväčša umením povolenú rýchlosť vôbec dosiahnuť. Také policajné zblíženie môže mať totiž na človeka prekvapivo pozitívny dopad. Napríklad začne mať pocit, že policajti si snáď predsa len nezaslúžia to širokopásmové pohŕdanie verejnosti, ktorého sa im často dostáva. A že aj tí, ktorí zákerne číhajú za kríčkami či pod mostami, nám možno predsa len poskytujú istú cennú službu.

Pred pár dňami som totiž zachytila v rádiu správu o počte smrteľných nehôd na slovenských cestách. Od roku 2008 toto číslo vraj výrazne pokleslo, a to vďaka zvýšenej kvalite ciest, sprísneniu pravidiel a zvýšenému počtu policajných kontrol.

Možno to nie je úplne príjemné byť prichytený pri čine. Avšak aj takáto na prvý pohľad negatívna skúsenosť sa môže niekedy vyvinúť v nečakané a prekvapivé zblíženie. A možno k tomu stačí len trocha pozitívnejší prístup zo strany prichyteného. Lebo k zblíženiu treba dvoch. A aby k nemu došlo, je potrebné, aby vôľu zblížiť sa prejavili obe strany.     

A tak vám teda, milí moji, do nového roka želám mnoho nových zblížení, či už policajných ... alebo úplne iných.

 

Na záver malá rekapitulácia pre tých, ktorí majú so zblíženiami málo skúseností.

Ako sa teda zblížiť s policajtom (prípadne hocikým iným):

  1. Buď milý.
  2. Priznaj si chybu (a bez reptania zaplať požadovanú sumu).
  3. Pochváľ jeho prácu alebo aspoň jeho hračku.
  4. (nie je nutné, ale pomôže) Podaj mu ruku.
  5. Pochváľ ho pred inými.

Koniec rekapitulácie.

 

(Poznámka: Na základe upozornenia čitateľa, ktorému týmto ďakujem, bola v texte upravená cena policajného meracieho zariadenia)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Tomanová nám viac škodí ako pomáha, hovoria niektorí rodičia

Súdneho znalca odvolávajúceho sa na komisárku pre deti Vieru Tomanovú stiahli z prípadu.

PLUS

Miro Jaroš: Prekážajú mi rodičia niektorých detí

Spevák má niekedy pocit, že detské pesničky sú jeho jediný svet.


Už ste čítali?