Ako som si vyberala hrob

Autor: Danica Chames | 26.1.2017 o 20:37 | Karma článku: 12,24 | Prečítané:  4857x

Nedávno som si uvedomila, že ľudia dnes akosi málo premýšľajú o smrti. A najmä o tom, čo bude po nej.

Zistila som to tak trochu nechtiac. Po rozhovore s Romanom. Roman je môj študent, ktorý si nedávno urobil dlhšiu prestávku vo výučbe angličtiny, pretože pomáhal svojej mame s výmenou bytu. Jeho mama sa totiž na staré kolená rozhodla presťahovať. Z dediny do mesta. To pravdaže zahŕňalo predaj starého bytu, kúpu nového a všetky tie (ne)uveriteľné trampoty, ktoré s tým bývajú spojené. Keď sa Roman po troch mesiacoch vrátil, všetko mi porozprával. Pekne po anglicky a musím uznať, že mu to išlo veľmi dobre. Dokonca sa zdalo, že mu tá prestávka prospela.

Keď skončil s opisom svojich katastrálnych trápení, opýtala som sa ho, ako sa teda jeho mame v tom meste páči. Vraj veľmi. V novej bytovke si už našla vekovo primerané kamošky, má to bližšie k svojmu synovi (teda k Romanovi), aj k doktorom. Len ... veď všetky plusy majú aj svoje len ... jej staré kamošky z dediny, ako aj niektorí príbuzní, sa s jej rozhodnutím akosi nedokážu zmieriť. Dokonca jej ho vyčítajú. „Prečo?“ nechápala som.

„Okrem iného aj kvôli cintorínu,“ vysvetlil Roman. „Kvôli cintorínu?“ chápala som ešte menej. A tak mi to objasnil. Na cintoríne v dedine ležia jeho otec aj starší brat. Mama na ten cintorín chodievala dva krát do týždňa a o hroby sa vzorne starala. „Ako to budeš teraz robiť, keď bývaš v meste?“ pýtali sa so zjavnou výčitkou v hlase jej bývalí súkmeňovci.

„Netušila som, že na cintorín treba chodiť dva krát do týždňa,“ povedala som ako osoba, ktorá sa zjavne nevyzná. „A keby aj bolo, z mesta do dediny chodia autobusy. Raz za hodinu,“ dodala som. Roman urobil rozpačitú grimasu a povedal, že tak to už na dedinách chodí. Záver hodiny sme vyplnili zhovievavým ohováraním slovenského malomeštiactva. A rozhodli sa, že keď my budeme nebožtíkmi, takto to rozhodne nenecháme.

Už o pár hodín mi to však prišlo trocha ľúto a začala som uvažovať, či sme k tým dedinčanom neboli až príliš krutí. Možno predsa len existuje nejaký dobrý dôvod, prečo chodiť na cintorín dva krát do týždňa. Možno to nerobia všetci len preto, aby neboli reči. Snáď tam pociťujú istú blízkosť k svojim milovaným. Alebo tam chodievajú meditovať. Zhovárať sa. Aj keď, čo ja viem, ja by som asi cítila väčšiu blízkosť k svojim milovaným na miestach, kde som s nimi trávila spoločné chvíle. Kde sme spolu zažili čosi výnimočné. Alebo aj všedné. A cintorín to asi nebude.

Hoci, pravdou je, že ja rada chodievam na cintorín v Handlovej. A naozaj, cítim tam blízkosť svojej starej mamy. Ale nie je to preto, že je tam pochovaná. Skôr tým, že sme tam spolu chodievali, keď som bola malá. Leží tam totiž niekoľko ďalších generácií našich predkov. Bol to taký rituál a mám na to naozaj pekné spomienky. Cintorín je na kopci a je z neho pekný výhľad na protiľahlé kopce - Malý a Veľký Grič. Starká mi vždy rozprávala, ako sa na tých kopcoch počas vojny bojovalo. A na veľkom pamätníku mi vždy ukazovala meno jej najmladšieho brata, ktorý narukoval a bez stopy zmizol kdesi v Rusku. Pevne verím, že sa jej na takom peknom mieste dobre odpočíva.

Táto téma mi nakoniec ležala na mysli niekoľko nasledujúcich dní a postupne som ju prebrala aj s inými študentmi či priateľmi. A tak som zistila, že ľudia v mojom veku (plus mínus štyridsať) sa ňou akosi primálo zaoberajú. Buď absolútne žiadne plány na svoj posmrtný život nemajú alebo si hovoria: „veď klasika, vkusný mramorový náhrobok zdobený umelými vencami a svietnikmi, o ktorý sa budú s láskou starať dva krát do týždňa nejakí ich príbuzní. To „nejakí“ zostáva nešpecifikované, ale zrejme dúfajú, že sa voľakto predsa len nájde.

Zopár ľudí, naopak, má presnejšie plány, čo je mnohokrát ešte horšie. Chceli by byť pochovaní kdesi na Orave, Kysuciach či Gemeri, v akejsi dedinke pod lesom, odkiaľ pochádzajú ich dávno zabudnutí predkovia a z dvoch metrov pod zemou si užívať ten nádherný výhľad a čerstvý vzduch. Napriek tomu, že teraz bývajú v Nitre, Trnave či Bratislave. To, že z týchto miest, kde budú s najväčšou pravdepodobnosťou bývať aj ich pozostalí, to je do dedinky pod lesom 200 kilometrov, a teda že tam autobus nechodí každú hodinu, ich momentálne akosi nezaujíma. A nezaujíma ich ani to, ako asi bude ten ich vkusný mramorový náhrobok s umelými vencami a svietnikmi vyzerať, keď sa oň bude ktosi starať raz za rok. Alebo za desať.

Iba moja priateľka Jana má v tejto oblasti predstavu, ktorú by som ja osobne nazvala racionálnou. Jana totiž plánuje nízko-údržbový hrob. Čosi, čo bude vyzerať fajn, aj keď sa to dočká starostlivosti len raz za dekádu. Jana to nazvala hrob v štýle „gothic“ a hneď mi svoju predstavu podrobne popísala. Jednoduchý kopec hliny. Na jednom konci kovový kríž z ozdobného tepaného železa naklonený na stranu. Na ňom sedí kovová vrana. Na opačnom konci ťahavý krík husto obrastený divými ružami.

Tak tomu hovorím romantika! Bola som z tej predstavy taká nadšená, že som si takmer želala hneď umrieť. A ešte k tomu je to také praktické... Nadšenie ma neopúšťalo niekoľko nasledujúcich dní, až ma nakoniec prinútilo navštíviť miestne pohrebníctvo.

Bolo skoré pondelňajšie popoludnie a pohrebníctvo zívalo prázdnotou. Mladá žena s príjemnou tvárou pozerala znudene do počítača. Poviem vám, nič vám tak nezlepší náladu ako prázdne pohrebníctvo. Akoby sa tým ľudstvo svorne vysmievalo pani smrtke. Žena sa na mňa povzbudivo usmiala a odhalila dva rady krásnych bielych zubov. Bolo mi to trocha blbé, ale nakoniec som jej vysvetlila, že sa len tak obzerám. Predbežne. „Viete, človek by mal byť pripravený,“ povedala som významne. Ona chápavo pokývala hlavou, pár sekúnd sa zamyslene mračila a potom mi dala priateľskú radu. „To aby ste si švihli, ak chcete chytiť flek na tomto cintoríne.“ Nebola som si istá či si mám švihnúť s rezerváciou miesta alebo s tým umieraním. A tak som len prikývla a oznámila, že sa trocha poobzerám po mojich možnostiach.

Vyšla som pred budovu, ktorá bola z troch strán obkolesená vzorkami náhrobných kameňov. Ani jeden však nezodpovedal mojej predstave nízko-údržbového „gothic“ štýlu. Samý pompézny mramor. Čierny, šedý, bordový alebo frckaný. V tvare jednoduchého obdĺžnika, srdca či knihy. Žiadne naklonené kríže z tepaného železa. Žiadne vrany. Žiadne ruže. Akosi sa mi odrazu nechcelo umierať.

Obišla som celú budovu asi tri krát a nakoniec zastala pred svietivo čiernym náhrobným kameňom v tvare štvorlístka. Snažila som sa predstaviť si, ako by sa pod takým niečím odpočívalo, keď sa so mnou odrazu začalo diať čosi nanajvýš divné. Náhle som sa cítila akási nesvoja. Odvrátila som zrak od kameňa a pozrela smerom do budovy. Žena za pultom ma sledovala a opäť sa usmiala. Ako som na ňu uprene hľadela, jej žiarivé biele zuby náhle ožltli, jej pekná mladá tvár zvráskavela a ona vyzerala ako tá smrtka z Perinbaby. Po chrbte mi prebehli zimomriavky a studený pot sa valil dolu mojou chrbticou. Ako strela som sa otočila na podpätku a utekala preč smerom k parkovisku, kde stálo zaparkované moje malé biele auto. Skočila som doň akoby mi išlo o život, s roztrasenými prstami naštartovala a so škrípajúcimi gumami vyrazila z parkoviska.

Áno, stále si myslím, že o smrti a o tom, čo bude po nej, treba seriózne premýšľať. Ale viete čo? Nie teraz. Možno niekedy neskôr.   

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Bývalá opatrovateľka: Bol to prázdny život, nedalo sa to vydržať

Agentúry zneužívajú vodičov aj opatrovateľky, tvrdí bývalá opatrovateľka v Rakúsku Angelika Horňáková.


Už ste čítali?