Ako som v Amerike prekonala svoj rasizmus

Autor: Danica Chames | 9.3.2017 o 20:39 | Karma článku: 11,64 | Prečítané:  12432x

Nikdy som neplánovala byť rasistkou. Dokonca som bola presvedčená, že sa ma to netýka. Časom som však zistila, že to na každého skôr či neskôr aspoň raz príde...

To, že som túto emóciu (nazvime to zatiaľ emóciu) do istej doby nepociťovala, bol zrejme len dôsledok nedostatočného vystavovania sa inakosti. Inakosť je čosi, čo robí tento svet zaujímavým. Preto vlastne radi cestujeme. Baví nás obzerať si iné kraje, inú kultúru, iné podnebie, iných ľudí či iné zvyky. Pokukáme, pofotíme a vrátime sa k svojmu. Horšie to však je, keď sa táto inakosť odrazu prisťahuje k nám. Vtedy stráca punc zaujímavosti a stáva sa z nej čosi ohrozujúce.

Inakosť vás ovalí, len čo v Amerike vystúpite z lietadla. Respektíve, ak letíte nejakou americkou leteckou spoločnosťou, môže sa vám to stať už v lietadle. Letušky nie sú pekné blondínky, ale pokojne to môže byť aj chlap. Dokonca starší a plešatý. Pas vám skontroluje nízky Ázijec, do kufrov vám nahliadne obrovský Afričan, do hotela vás odvezie urečnený taxikár z Maroka, recepčná je očividne Mexičanka a „bellhop“ (hotelový poslíček) vyzerá ako juhoamerický Indián.      

Ja som v USA strávila päť a pol roka. Táto inakosť tam síce bola všadeprítomná, napriek tomu sa mi aspoň prvé mesiace darilo fungovať vo viac-menej mono-rasovom prostredí. Príbuzní a priatelia môjho manžela boli všetci pôvodom Európania. Síce všelijako pomiešaní (napríklad aj môj manžel bol po otcovi Grék a po matke Talian), ale predsa v podstate vyzerali ako ľudia, na akých som bola doma zvyknutá.

Potom som si ale založila malý biznis (viac sa o tom dočítate tu). Aj moji prví zákazníci boli vlastne priatelia alebo susedia priateľov môjho manžela. Teda opäť Európania. Jedného dňa mi ale zavolala Jessica. Alebo to možno bola Betty, už si naozaj nespomínam. Jej meno bolo tak typicky európsko-americké, že som absolútne nešípila, čo ma čaká. Zazvonila som vzrušene pri jej žltých dverách, ktoré sa okrem výraznejšej farebnosti ničím nelíšili od iných miestnych dverí, od nedočkavosti som prešľapovala z nohy na nohy a možno si aj mädlila ruky v očakávaní nového zákazníka.  

Po krátkej chvíli sa dvere otvorili a v nich stála ... usmievajúca sa černoška. S pleťou tmavšou než 85percentná čokoláda a vlasmi kučeravejšími než pudlík po kúpeli. Ten pocit, čo ma ovalil, by stál za opis, obávam sa však, že moje štylistické schopnosti nedosahujú potrebnú vycibrenosť. Určite to ale bolo čosi medzi prekvapením až šokom, nešpecifikovateľnými obavami a nerozhodnosťou. Zrejme som tam niekoľko dlhých sekúnd stála ako nemý stĺp či ako zamrznutá Snehulienka, nakoniec sa mi však podarilo ako-tak sa ovládnuť a vysúkať zo seba polo-priateľské pozdravy.

Jessica či Betty, či ako sa volala, bola nakoniec úplne fajn a aj práca pre ňu bola bezproblémová. Horšie to však bolo s mojím seba-imidžom. Niekoľko dlhých večerov som nad sebou uvažovala, hľadala rôzne ospravedlnenia či logické vysvetlenia môjho nečakane silného pocitu za žltými dverami, nakoniec som však bola nútená si to povedať na plnú hubu: „Si rasistka.“ A hotovo. Poviem vám, toto sebahodnotenie (či skôr seba-prehodnotenie) bolo dosť ťažké spracovať. Netuším ako dlho mi to trvalo, ale moja vnútorná analýza nakoniec dospela k nasledovnému.

Pocitom strachu či nedôvery či akýmkoľvek iným negatívnym emóciám pri stretnutí s inakosťou sa asi nevyhne nikto. Sú v nás jednoducho zakorenené zrejme ešte z čias, keď naši predkovia žili v kmeňoch a museli sa mať na pozore pred príslušníkmi iných kmeňov. Alebo z nejakého iného dôvodu. To je v podstate jedno. Ale sú tam, hlboko v našom vnútri a skôr či neskôr sa vyplavia na povrch. Podobne ako závisť, žiarlivosť či sebeckosť. Dôležité ale je to, čo s týmito emóciami urobíme. Ak sa nimi necháme ovládnuť, zo zriedkavého pocitu sa stane dlhodobý postoj, a vtedy sa z nás stanú rasisti.   

Ja som sa teda nakoniec rozhodla, že túto svoju emóciu akceptujem, ale že jej nedovolím manipulovať mojím životom. A už o pár týždňov som dostala možnosť si overiť, či som toho vôbec schopná. Zavolala mi akási Tanvi. Dokonca aj jej priezvisko predznamenávalo vysoký stupeň exotickosti. Nenechala som sa tým zastrašiť a dostavila sa na stanovené miesto. Dom bol obrovský a luxusný a ja som hodnú chvíľu zvonila, kým mi niekto otvoril. Tanvi bola na prvý pohľad Indka. Oblečená bola v typicky európskom ošatení, ale jej rodičia, ktorí často trávili čas v jej dome, boli odetí do pestrofarebných habitov s množstvom šperkov a iných doplnkov. Dom voňal po kari a ešte čomsi inom, čo som nedokázala určiť, ale bolo to úžasne príťažlivé. Bol mi ponúknutý silný čierny čaj s mliekom prevoňaný kardamomom a ja som sa tam okamžite cítila ako v rozprávkach tisíc a jednej noci.  

Tanvi sa nakoniec stala mojou vstupnou bránou do americko-indickej komunity, ktorá bola vskutku početná. Ale nielen to. Jej suseda a dobrá priateľka bola Iránka príbuzensky spriaznená s bývalým iránskym šachom. Všetci títo ľudia boli fascinujúce osoby, a tým, že som trávila celé dni v ich domovoch, naučila som sa všeličo o ich kultúre a zvykoch. Ďalšia zaujímavá skupina zákazníkov boli Židia. Začalo to mojím zubárom. Ani neviem, ako sa dozvedel, že robím „faux painting“ a pozval ma k sebe domov. Jeho manželka bola bystrá a otvorená osoba, ktorá mi vždy zaplatila viac než som pýtala, podobne ako mnohí iní Židia. Táto rodina nás (mňa a môjho manžela) dokonca raz pozvala na „bar micvu“ svojho syna. Možnosť absolvovať náboženský obrad v synagóge bola naozaj poučná skúsenosť.

Počas môjho pobytu v USA som sa nakoniec zoznámila s mnohými inými kultúrami či rasami. S Afričanmi z Nigérie, s Venezuelčanmi, Turkami, s osobami z pacifického ostrova Samoa, Pakistancami, ľuďmi z Kazachstanu či Ukrajiny. Mojím najvzácnejším objavom však bol David Matuska, potomok Janka Matušku, ktorý ale svoje priezvisko vyslovoval „Metasky“. S hrdým výrazom v tvári mi ukazoval fotky, na ktorých stojí pred sochou svojho slávneho predka v Dolnom Kubíne, po slovensky však nedokázal povedať ani dobrý deň. Nevadí. Jeho hlásenie sa k svojim koreňom mi bolo aj tak veľmi sympatické.  Vlastne mi bolo sympatické hlásenie sa k svojim koreňom u absolútne všetkých týchto ľudí. A to, že som mala možnosť ich bližšie spoznať, považujem za veľké bohatstvo svojho života.

Napriek tomu však zostávam realista.

Nie, nikdy som nechcela byť rasistkou. Ale teraz už viem, že tie pocity skôr či neskôr na každého prídu. A možno raz opäť opantajú aj mňa. Dúfam však, že na základe mojej rozmanitej americkej skúsenosti už budem vedieť, ako s nimi naložiť.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Remiášova vražda sa ešte dá vyšetriť. Pomôcť musia mafiáni

Polícia minulý rok obnovila vyšetrovanie Remiášovej vraždy, pretože vyšli najavo nové skutočnosti. Ani po roku zatiaľ nikoho neobvinila.

DOMOV

Anna Remiášová pri pomníku syna: Nikdy to nevzdám

Výročie vraždy si prišli k jeho pamätníku pripomenúť aj študenti.

KOMENTÁRE

Kažimír bude musieť siahnuť pod vankúš, aby naplnil Ficove sľuby

Bez zásahu do rozpočtu to nepôjde.


Už ste čítali?