Rozhodla sa udrieť z naozaj nečakanej strany. Bola pekná marcová sobota a v telefóne zaznelo: „Mám pre teba veľmi zlú správu.“ Moja mama nemáva sklon k patetickosti, a tak som zbystrila pozornosť. „Peťko má metastázy na pľúcach,“ dodala vážne. Peťko je môj 22ročný synovec. Prvý vnuk mojej mamy. Vedela som, že mal pred pár týždňami operáciu semenníka, ale pokladala som to za nejaký neškodný zápal. Ani vo sne by mi nebolo napadlo, že môže ísť o zhubný nádor.
Moja reakcia bola zrejme typická. Nasledovala predpokladanú postupnosť. Najskôr šok. To predsa nie je možné! Mladí rakovinu nemávajú. Áno, pravdaže som počula, že mávajú. Ale to sa deje niekde ďaleko. Mimo našej rodiny. Alebo nie? Potom hnev. Zúrivo som prechádzala z miestnosti do miestnosti ako lev v klietke, zatínala päste a v duchu vymenúvala všakovaké nadávky. Ani som netušila, že také škaredé slová vôbec poznám. Rozčuľoval ma pocit strašnej nespravodlivosti. Potom smútok. Oči sa mi nekontrolovane zalievali slzami v tých najnevhodnejších chvíľach, najmä pri šoférovaní. A nakoniec depresia. Ak to môže dostať môj ledva plnoletý synovec, potom nikto nie je chránený. Absolútne nikto. Ani moje deti, ani môj muž, ani ja. Nikto! Nič nie je isté a všetko je ničotnosť. Zrazu sa mi v takom svete nechcelo žiť.
Pravdaže som o rakovine semenníka nič nevedela, ale ani v tejto situácii som vedieť nechcela. Metastázy na pľúcach predsa nemôžu znamenať nič dobré. Vlastne to musí byť úplne zlé. A ja som si to nechcela zháňaním dodatočných informácií potvrdiť. Nakoniec som sa radšej upriamila na praktické záležitosti. Bude treba zohnať odborníka v Bratislave. Keďže ja bývam omnoho bližšie k hlavnému mestu než zvyšok mojej rodiny, túto úlohu som prebrala na seba. Z tých pár kusých informácií, ktoré som mala, som si myslela, že dostať sa rýchlo k odborníkovi bude možné iba po známostiach. Žiadne som nemala. Alebo sa budeme musieť hlava nehlava dobíjať do dverí, čakať od štvrtej rána pred bránami ústavov a prosiť o milosť.
Realita bola prekvapujúco iná. Pozrela som si web stránku vybraného onkologického ústavu a zavolala na hlavné číslo. Zodvihla to milá recepčná, ktorej som vysvetlila situáciu a požiadala o radu. Ona síce povedala, že výber konkrétneho odborníka závisí od odporúčania z Peťkových zdravotných záznamov (ktoré som v tej chvíli nemala), ale že podľa toho, čo som jej povedala, by sa jej ako najvhodnejší zdal istý pán profesor, onkologický urológ. Nadiktovala mi jeho klapku a povedala, aby som zavolala na druhý deň.
Predpokladala som, že dovolať sa do ambulancie pána profesora nebude vonkoncom jednoduché. Okrem toho som mala na druhý deň dosť nabitý program, a tak som prvý krát vytočila jeho číslo už pred pol ôsmou ráno, pripravená pokračovať celý deň. Možno to bola len úplná náhoda, možno ma osvietila nejaká šťastná hviezda alebo sa stal skutočný zázrak, ale zodvihol to sám pán profesor. Vecne som mu popísala problém a s malou dušičkou sa opýtala na možnosť objednania sa očakávajúc termín najskôr o mesiac. „Príďte zajtra ráno medzi 9:00 a 10:00,“ povedal a priateľsky sa rozlúčil.
Peťko dorazil k nám večerným vlakom ešte v ten deň. Stál na stanici a usmieval sa ako človek, ktorý nemá jedinej starosti. Netušila som, ako sa tvária ľudia s rakovinou, ale toto sa mi zdalo nanajvýš podozrivé, ba až detinské. Jeho mama, moja švagriná, ktorá ho sprevádzala, mala naopak v tvári známky vrcholného stresu. Pri šálke zeleného čaju mi Peťko nakoniec povedal, že to celé berie ako jedno veľké varovanie, ktoré ak zoberie vážne, všetko bude OK. „Vieš, doteraz som nežil, ako by som mal, vlastne som žil veľmi nezdravo. A hoci mi už moje telo predtým viackrát naznačilo, že s tým mám niečo robiť, neposlúchal som. A tak mi bolo zoslané toto,“ vysvetlil a zatváril sa presvedčivo. Obdivovala som jeho prístup, hoci sa mi chvíľami zdal dosť naivný. Ale možno to nebola naivita, možno to bol len zdravý optimizmus. Prístup, ktorý je nevyhnutným predpokladom k tomu, aby ľudia takéto situácie zvládli.
Na druhý deň sme vyrazili z domu už pred siedmou ráno. Nálada bola mierne skľúčená. Veď aká iná by mohla byť. Jediným cieľom nášho výletu do hlavného mesta bola rakovina. Ale ako sme počas dňa zistili, rakovina má neuveriteľnú schopnosť prinútiť vás rýchlo pochopiť určité fundamentálne životné pravdy. Napríklad tú, že všetko je relatívne.
Hoci sme sa dosť obávali, či nás v tom ústave predsa len prijmú (vyvíjalo sa to akosi príliš hladko, čo pre naše zdravotníctvo nie je bežné), do ambulancie sme boli pozvaní desať minút po tom, čo sme sa posadili na chodbe. Pán profesor vyzeral profesorky a mlčky si prezeral dlhý štós Peťkových zdravotných záznamov. Položil pár stručných otázok a nakoniec s vážnou tvárou vyhlásil: „Ten váš nález nie až taký dramatický. Ale zatiaľ je to otvorené.“ Netušila som, ako mám tieto dve vety interpretovať. Čo sa presne myslí pod pojmami „nie až tak dramatický“ a „otvorené“? Cítila som, že to potrebujem nejako premeniť na čísla. Ešte pred pár týždňami bol Peťko mladý človek s nekonečnými možnosťami. Dajme tomu 110 percent. Po tom, čo mi oznámili, že má metastázy na pľúcach, som mu dávala tak päťpercentnú šancu prežitia (veď hovorím, že o rakovine nič neviem). Ale ako číselne vyjadrím „nie až tak dramatický“ a „zatiaľ otvorené“? Šesťdesiatimi percentami? Sedemdesiatimi?
V každom prípade to bolo OVEĽA viac než päť. Bolo to vlastne skvelé, skoro ako výhra v lotérii. A my sme odrazu získali schopnosť pozerať sa na pohár dopoly naplnený vodou ako na POLO-PLNÝ a nie POLO-PRÁZDNY. Ľudia majú často tendenciu premýšľať opačne. Porovnávajú sa s tými, ktorým sa momentálne mimoriadne darí. Alebo s niečím nemožným. Teda so 150 percentami. A tak sa im ich 90 percent zdá ako pohár takmer vysatý do dna. Nikomu to neprajem, ale jedna skúsenosť s rakovinou by ich veľmi rýchlo poučila. O relativite ich uhla pohľadu.
V tej eufórii, čo tie dve vety vyvolali (teda najmä tá prvá, keďže tá druhá mala zjavne slúžiť na schladenie prílišného optimizmu), sme sa zabudli opýtať tých sto otázok, ktoré sme mali pripravené, len na pol ucha sme počúvali inštrukcie o tom, ako sa má Peťko budúcu stredu hlásiť v nemocnici na príjme a podstúpiť prvý týždenný cyklus akýchsi terapií. Vyšli sme do slnkom zaliatych ulíc bratislavského centra a tvárili sa takmer blažene. Na tvári Peťkovej mamy sa zjavili slzy dojatia, ale aj istá opatrná úľava. Najskôr sme sa len tak bezcieľne túlali, ako ľudia náhle vypustení z väzenia, nakoniec ale Peťko vyslovil pár želaní. Chcel by si pozrieť ten nový most, po ktorom chodia električky. Prejsť sa sadom Janka Kráľa a ísť do Auparku do nejakej ázijskej reštaurácie, kde bol asi pred rokom a pol s nejakým kamarátom.
Hoci jediným dôvodom našej návštevy hlavného mesta bola rakovina, nakoniec sa z toho vykľul naozaj vydarený deň. Veď viete, všetko je relatívne. Prechádzali sme sa, rozprávali, smiali a snažili sa nemyslieť na zajtrajšok. Pobavene som sledovala, ako sa Peťko napcháva ázijskými lahôdkami, akoby to malo byť jeho posledné jedlo v živote. A určite si to užíval o to viac, že vedel, že takáto možnosť reálne existuje. A je jedno, či je pravdepodobnosť tejto možnosti päť percent a či 40. Vychutnať si to treba bez ohľadu na percentná. Aj to vás rakovina naučí.
Do nemocnice nastúpil deň po svojich 23. narodeninách. Tentoraz to nešlo až tak hladko. Prešlo takmer 5 hodín, kým sa konečne dostal na izbu. Všetky tie vstupné procedúry som absolvovala s ním, a tak som mala možnosť byť niekoľko hodín obklopená ostatnými onkologickými pacientmi a ich príbuznými. A poviem vám, bolo na nich niečo naozaj zvláštne. Nik sa netváril skľúčene. Najlepšie to vyjadril Peťko: „Všetci sú tu takí v pohode.“ S niekoľkými z nich som sa aj akosi nechtiac dala do reči. Vypočula ich príbehy. Netvárili sa smutne, nahnevane či otrávene. Istotne si už dávno prešli všetkými tými štádiami, ktorými som na začiatku prešla aj ja a netvrdím, že ich nejaké tie negatívne emócie z času na čas neprepadnú. Ale spracovali to, a teraz mlčky a odovzdane bojujú. A ja som k tým ľuďom odrazu pocítila nesmierny obdiv, ba až úctu. Hoci mnohí by povedali: „veď čo nám už iné zostáva.“
Okrem toho som sa v duchu začala zaoberať jednou zásadnou otázkou. Ako sa vôbec dá bojovať s rakovinou? Nemyslím fyzicky. Na to majú moderná aj alternatívna medicína mnoho postupov. Ale psychicky. Ako to ľudia dokážu zvládnuť a nezrútiť sa? Pozerala som na tých ľudí, ktorí vyzerali úplne bežne, hoci sa ich zvnútra snažila zničiť nevyspytateľná choroba a jediná odpoveď, ktorá mi neschádzala z mysle, znela: „Tešiť sa z prítomného okamihu.“ Znelo mi to ako názov nejakej otrepanej motivačnej knihy, ale možno práve tie momenty, keď strávime čas v onkologickom ústave (či už ako pacient, príbuzný či možno len vnímavý pozorovateľ), nám pomôžu konečne skutočne pochopiť (ba až precítiť), čo sa to v tých motivačných knihách vlastne píše.
Lebo keby vám dnes povedali, že vám zostáva 30 dní života, aký by to malo význam prežiť ich v strachu a v skľúčenosti. Aký by to malo zmysel netešiť sa, kým je ešte možnosť?
Peťka včera prepustili po prvom cykle chemoterapií. Strašne sa teší. Teší sa na svojho kocúra, ktorého 10 dní nevidel. Teší sa na babkinu slepačiu polievku. Na štipľavé ázijské jedlo. Na prechádzky v lese. Na hudbu, ktorú miluje a sám tvorí. Na to, že si možno pri ďalšej návšteve nemocnice nájde nejakú fešnú onkologickú pacientku. Alebo sestričku ...
A tešiť sa je predsa dobré. Či už ste onkologický pacient alebo ktokoľvek iný. I keď, ako pán profesor povedali, „je to zatiaľ otvorené“. Ale otvorené to je vlastne pre každého z nás...
