Doprava – doľava (poviedka)

Autor: Danica Chames | 5.5.2017 o 8:52 | (upravené 27.5.2017 o 8:13) Karma článku: 4,58 | Prečítané:  512x

Ten nákladiak, čo sa na nás rútil, mal v čelnom okne zavesené červené plyšové srdce. Uprostred svojho vypchatého hrudníka malo veľký biely nápis I LOVE YOU. Bláznivo sa natriasalo. Tak nadšene, očividne nič netušiac.

Ľudia väčšinou identifikujú nákladiaky podľa veľkosti a farby. Veľký červený. Alebo stredne veľký biely. Tak nejak. Neviem, akej farby bol tento. V tom momente som si to nevšimol. Farba vôbec nerozhodovala, hoci iné detaily si jasne pamätám. Ale určite bol veľký. Lebo hocijaký nákladiak, čo sa na vás rúti, je veľký. Obrovský. Najmä, ak máte dvanásť rokov.

 

...

 

Mali sme asi šesť rokov a často sme si mýlili ľavú a pravú stranu. Dedo pre nás vymyslel edukačnú hru. Volal ju Doprava – doľava. Jeden z nás bol takzvaný podvádzač. V jednom kole ja, v ďalšom môj brat. Na začiatku kola dedo podvádzačovi pošepkal jedno slovo. Doprava alebo doľava. Ja a môj brat sme sa postavili každý na opačný koniec miestnosti oproti sebe. Dedo potom odpočítal raz, dva, tri. Na tri sme sa rozbehli proti sebe a tesne pred zrážkou sa jeden druhému vyhli uskočením doprava alebo doľava.

Ak som bol podvádzačom ja a na začiatku kola mi dedo zašepkal doprava, mal som sa vyhnúť doprava. Môj brat to, pravdaže, nevedel. Z mojej reakcie musel odhadnúť, ktorým smerom budem uhýbať. Ak to uhádol a vyhol sa tiež doprava (z mojej strany doľava), hovorili sme tomu čistý priebeh. Vyhnutie sa kolízii. Išlo o remízu a nik nezískal bod. Ak však moju reakciu neodhadol a uhol sa doľava, došlo k zrážke a bod som získal ja. Sem-tam som sa ale pomýlil a vyhol sa iným než predpísaným smerom. Vtedy som bod naopak stratil.

 

...

 

Vracali sme sa z tréningu. Tašky s prepotenými vecami prehodené cez plecia. Kráčali sme pomaly a svorne mlčali. Vdychovali teplú vôňu začínajúcej sa jari. Krátky prudký dážď ustal a z chodníka stúpala nahor jemná para. Obloha bola rozdelená na dve súperiace polovice. Tmavo šedá, ktorá len nedávno prudko zhadzovala na zem pásy studenej vody, svetlo ružová, oznamujúca blížiaci sa záver ďalšieho nekonečného dňa. Lebo v dvanástich sa dni zdajú nekonečnými. Všetko sa zdá byť nekonečným. Aj my sme boli rozdelení na dve večne súperiace polovice. Ja a môj brat. Rovnakí a predsa iní.

Chodník bol oddelený od cesty asi päťdesiatmetrovým pásom vlhkej ligotavej trávy. Cesta bola lemovaná červeno-bielym zábradlím, ošarpaným a na mnohých miestach ohnutým. Nákladiak prichádzal zo zákruty. Znudene sme ho sledovali, keďže v tom momente sa v našom zornom poli nič iné neodohrávalo. Relatívne pomaly vyberal ostrú zákrutu, hladko sa kĺzal po tmavom asfaltovom povrchu, hučal a dosť dymil. Vlastne na ňom nebolo nič výrazne zvláštne. Až na to, že nepokračoval po stáčajúcej sa línii asfaltu, ale vbehol do pokriveného zábradlia, ktoré mu bez akéhokoľvek odporu uvoľnilo cestu a s akousi lenivou vytrvalosťou sa hnal na nás.

 

...

 

 V tej hre bol kus psychológie. Pozerali sme sa s bratom uprene do očí a odhadovali jeden druhého. Najskôr sme klamali len očami. Ak sa podvádzačove zreničky pohli pred rozbehom nepatrne do jednej strany, určite do tej strany aj uskočí. Robil to nevedome. Ako každý začínajúci podvodník. Časom sme sa však naučili svoje očné svaly ovládať. Náročky sme pohli očami mierne do opačnej strany. Ale aj to protivník rýchlo pochopil. Prešli sme teda na dvojitý klam. Ak podvádzač pohne očami doprava, určite tam neuskočí. Bolo to napínavé. Nakoniec sa naše klamlivé a proti-klamlivé taktiky tak skomplikovali, že sa už na oči nedalo spoliehať.

Prepracovali sme sa do vyššej úrovne a začali klamať telom. Pohyb ruky, natočenie tela, posun hlavy, nepatrné prikrčenie a iné. Všetko možné s jediným cieľom. Zmiasť a podviesť protivníka. Vyhrať za každú cenu. Neľútostne a bez kompromisov. Nakoniec sme sa naučili nerobiť vôbec nič. Meravá tvár, nič nehovoriaca reč tela. Boli sme v tom naozaj dobrí. Špičkoví podvádzači. A to sme nemali ani osem rokov. Dedo bol na nás hrdý.

 

...

 

Človek zažije tisíce okamihov a často si z nich pamätá ledva jeden detail. Tento bol úplne iný. Akoby sa od momentu, keď ten nákladiak preťal zábradlie, moje vnímanie preplo do módu extrémneho zaznamenávania každého detailu. Vznikol z toho spomalený film, ktorého každú scénu by som vedel podrobne zreprodukovať v ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu naveky vekov. Najskôr to červené nadskakujúce plyšové srdce. Potom farebné nálepky na okne. Jedna z nich tmavo zelená so žltým lemovaním a tlstým nápisom LIFE IS GOOD. Nakoniec šofér. Bol zavalitý, mal tmavé dohora stojace krátke vlasy, vodnaté modré oči, v ľavom uchu striebornú náušnicu.

Pozeral na nás, v jeho pohľade nebol šok ani panika. Nazdalo sa, že by nemal svoj stroj pod kontrolou. Akoby to, že vybočil z cesty, bola len nejaká chvíľková odchýlka, ktorú teraz bez problémov napraví. Jediné, čo musí urobiť, je jednoduché rozhodnutie. Či to stočí doprava alebo doľava. Intenzívne nás sledoval a snažil sa odhadnúť našu reakciu. A my jeho. Problém bol v tom, že aj on bol profesionálny podvádzač. S nehybnými zreničkami, meravou tvárou a nič neprezrádzajúcou rečou tela. Len tam sedel, kŕčovito zvieral volant a bez jediného náznaku sa valil na nás.

 

...

 

Dospievanie zväčša prebieha pomaly. Je zložené z tisícov malých zážitkov. Zdanlivo nepodstatných. Drobných radostí, sklamaní, smútkov, momentov hrdosti či pokorenia, spokojnosti či hnevu. Náš dedo vravieval, že najmä tie negatívne sú dôležité. Na vyváženie stavu. Aby sme si tie dobré dokázali vážiť. Lebo ak zažívate len tie dobré, zostávate dieťaťom. Trocha sebeckým a rozmaznaným.

Najhoršími zážitkami nášho detstva boli do tej doby prehry. Z duše sme ich nenávideli. Ja možno ešte viac než môj brat. Keď sa z nás stali dokonalí podvádzači, celá hra už vlastne spočívala len na pravdepodobnosti. Ak nedokážete zo súperovej reakcie odhadnúť, ktorým smerom sa uhne, zostáva vám iba pravdepodobnosť. Jedna k jednej. Doprava alebo doľava. Nič viac a nič menej. Strašne som zúril, keď som prehral. Lebo som to nijako nedokázal ovplyvniť. Aj môj brat zúril. Ale ja asi ešte trochu viac. Dedo sa mi smial a potom sa opýtal. „Vieš kedy budeš dospelý?“ Odpoveď som už poznal naspamäť a nechcelo sa mi ju počúvať. Prudkými skokmi som vyrazil z izby. Dedo za mnou posmešne kričal: „Dospelý budeš, keď sa naučíš prehrávať!“ Ale nepočúval som ho. Utekal som do detskej izby, kde som zabuchol dvere. Potom som frustrovane sedel na posteli a v hlave mi nechtiac znel dedov dobre známy dodatok: „Keď ťa poteší výhra iného, hoc to aj bude znamenať tvoju prehru.“

 

...

Nakoniec aj tá hra s nákladiakom spočívala na obyčajnej pravdepodobnosti. Jedna k jednej. Nič viac a nič menej. Nijako som to nedokázal ovplyvniť. V poslednom okamihu to šofér s nemou tvárou strhol doľava. Bolo tam otvorené priestranstvo, ktoré mu umožňovalo relatívne bez problémov zabrzdiť. Aspoň tak to vysvetlil neskôr.

Aj ja som uskočil doľava. Z mojej strany doľava. Bol by to býval čistý priebeh. Remíza. Vyhnutie sa kolízii. Až na to, že môj brat uskočil presne opačne. Do cesty rútiaceho sa, hoci brzdiaceho, nákladiaku.

 

...

 

Dospievanie niekedy prebehne veľmi rýchlo. V jednom nečakanom okamihu. V jednej sekunde nám otvorí oči a prinúti nás uvedomiť si, čo iným trvá dlhé roky. Čo za normálnych okolností vyžaduje dlhý rad malých negatívnych zážitkov.

V tom jednom nezvratnom momente som si s neochvejnou určitosťou uvedomil, ako rád by som bol nevyhral. Ako veľmi by ma bola potešila výhra iného, hoc by aj bola znamenala moju prehru.  

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Bývalá opatrovateľka: Bol to prázdny život, nedalo sa to vydržať

Agentúry zneužívajú vodičov aj opatrovateľky, tvrdí bývalá opatrovateľka v Rakúsku Angelika Horňáková.


Už ste čítali?