reklama

Keď brat vášho brata nie je váš brat a iné zvláštnosti Ameriky

Keď sa priženíte (alebo ´privydáte´) do veľkej rodiny, chvíľu trvá než sa zorientujete a dokonale pochopíte všetky príbuzenské vzťahy. Ešte komplikovanejšie to ale môže byť, keď sa priženíte (či privydáte) do rodiny americkej.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (21)

Môj americký manžel bol Grék. Teda vlastne Macedónec. Hoci v skutočnosti bol Grékom (teda Macedóncom) iba spolovice. Z druhej polovice bol Talianom. Ibaže väčšina členov jeho rodiny boli Íri, aspoň tí, s ktorými som ja prichádzala do styku. Oni však neboli jeho pokrvnými príbuznými, i keď ho všetci oslovovali „brother“, prípadne „son“.

Áno, aj mne sa to zdalo zo začiatku akési príliš zamotané.

Do USA som sa prisťahovala v septembri. Prvých pár mesiacov sme bývali u manželovho brata, ktorý mal typicky írske priezvisko. Čo na prvý pohľad nedávalo zmysel. Našťastie mi istá časť rodinnej histórie bola vysvetlená v dostatočnom predstihu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Matka môjho manžela bola pôvodom Talianka, ktorá si vzala za muža Gréka (teda jeho otca). Toto vraj bolo nanajvýš čudné, pretože Taliani a Gréci sa za normálnych okolností nespolčovali. Zrejme to súviselo najmä s rozdielnosťou ich katolíckeho vierovyznania, ale na vine boli asi najmä Gréci. Kto ste videli film Moja tučná grécka svadba, isto chápete prečo. Gréci sú jednoducho tak trochu horenosi a neradi prižeňujú (či privydávajú) svojich potomkov do rodín z iných kultúr. Dokonca aj v dnešnej dobe je vcelku bežné, že grécke rodiny žijúce v Amerike posielajú svojich pubertálnych synov na dlhší pobyt do svojej rodnej zeme s cieľom nájsť si tam vhodnú budúcu manželku. Taliani, ako mi bolo vysvetlené, sa od nepamäti skôr spolčovali s Írmi, jednak boli rovnakými katolíkmi a v začiatkoch dvadsiateho storočia boli oba národy v Amerike podrobené podobnému ponižovaniu, čo ich prirodzene zblížilo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Z týchto a iných dôvodov nie je prekvapivé, že manželstvo Talianky a Gréka príliš dlho nevydržalo, a to napriek tomu, že sa im podarilo splodiť syna (môjho manžela). Grék sa odsťahoval do Arizony, odkiaľ od neho nebolo dlhé a dlhé roky počuť a Talianka si, ako sa patrí, vzala za muža Íra. Aj toto manželstvo bolo plodné a vzišiel z neho brat môjho manžela (vlastne polobrat), ten, u ktorého sme prvé mesiace bývali. Do tohto momentu sa mi rodinný príbeh zdal relatívne pochopiteľný.

Talianka sa však naveľa rozviedla aj s Írom, vzala si Švéda (úplne nepochopiteľne) a odsťahovala sa do Detroitu, odkiaľ od nej nebolo dlhé a dlhé roky počuť. Obaja jej chlapci boli vychovávaní Írom, ktorý si nakoniec, ako sa naozaj patrí, vzal za ženu Írku a spoločnými silami splodili ďalšie tri Írčatá. A práve tu sa to začína tak trochu komplikovať. Tie Írčatá totiž boli polovičnými súrodencami brata môjho manžela, ale s ním samotným nemali žiadnu spoločnú krv.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V novembri, teda zhruba dva mesiace po mojom príchode do USA, nastal sviatok Vďakyvzdania. Ír, Írka a všetky (už teraz dospelé) Írčatá boli už skutočne zvedavé na nový prírastok do rodiny (teda na mňa), a tak nás pozvali do svojho domu na oslavu najväčšieho amerického sviatku. 

Mimochodom, poznáte históriu sviatku Vďakyvzdania? Pýtam sa preto, lebo túto otázku z času na čas kladiem svojim študentom a málokto pozná odpoveď. Hoci je dosť ironická. Prví známi usadlíci z Anglicka prišli do severnej časti dnešného USA v decembri 1620. Cesta na slávnej lodi Mayflower bola dlhá a náročná a po príchode do novej vlasti mnoho ľudí ochorelo či umrelo. Prvá zima bola naozaj náročná, ale nasledujúcu jar priateľskí Indiáni z okolia pomohli novým osadníkom zasadiť kukuricu a iné plodiny. Keď sa na jeseň tešili prvej dobrej úrode, rozhodli sa zorganizovať slávnosť plnú modlitieb, vďaky a jedla, na ktorú pozvali aj Indiánov. Táto oslava sa odvtedy uchytila, ale dnes sa už málokedy spomína, ako v konečnom dôsledku dopadli tí milí Indiáni. Za dobrotu, na žobrotu. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Priznávam, že ani ja som na túto nespravodlivosť nemyslela, keď som sa posledný novembrový štvrtok vybrala na svoju prvú oslavu Vďakyvzdania. Stáli sme s manželom pred rozľahlým bungalovom a plní očakávania stlačili zvonček. Dvere otvorilo najmladšie z Írčat, Eddie. Malo svetlé vlasy, obočie aj fúzy okrášlené jemným nádychom ryšavej a očividne nemalo absolútne žiadne spoločné gény s mojim tmavookým grécko-talianskym manželom. „Hey, brother!“ zvolal Eddie, ústa roztiahol do širokého úprimného úsmevu a svojimi veľkými rukami objal môjho skôr útleho muža.

Potom sa s priateľskou zvedavosťou obrátil smerom ku mne. „Toto je brat môjho brata, ktorý nie je môj brat ... a predsa je,“ predstavil ho môj muž. Asi po trojsekundovom tichu sa obaja z chuti zasmiali na tomto pravdivom nezmysle a opäť sa objali. Nakoniec Eddie objal aj mňa, suverénne vyhlásil „Welcome, sister!“ a oboch nás vtiahol dovnútra domu nasiaknutého neodolateľnou vôňou pečeného vtáka. Tým vtákom bola obrovská morka (celá), ktorá trónila uprostred veľkého stola. Trocha sa to podobalo na naše nedeľné kura, akurát to bolo asi päťkrát väčšie. Podobne priateľsky nás prijali aj ostatní členovia rodiny, ktorých bolo neúrekom, pretože mnohé Írčatá už boli ženaté (vydaté) a poniektoré mali aj zopár vlastných či nevlastných detí. Dosť dlho mi trvalo zapamätať si ich mená a zorientovať sa vo vzájomných príbuzenských vzťahoch, ale občasné faux pas mi boli zhovievavo odpustené.

Konzumovalo sa na etapy, lebo hoci bol stôl dosť veľký, predsa len nestačil toľkému človečenstvu. Okrem morky sa jedla dusená zelená fazuľka, plnka, kukuričné suflé, tekvicový páj a plno iných vecí, ktoré radšej ani nebudem vymenovávať, inak by mi mohol prasknúť žalúdok už len zo spomienky na ne. Počas jedenia som si však všimla ďalšiu americkú zvláštnosť - ich spôsob používania príboru.

V ten večer som bola usadená medzi môjho manžela a jeho brata (toho polovičného). Hneď vedľa brata sedela jeho manželka, pôvodom Nemka. Brat a jeho žena boli obaja ľaváci, čo som už vedela, pretože to boli vášniví golfisti, ktorí o svojej záľube radi rozprávali. A spomenuli aj to, aké náročné môže byť zohnať golfové náčinie pre ľavákov. Kým sme jedli, všimla som si jednu nezvyčajnú vec. Že len ja a spomínaní dvaja ľaváci držíme vidličku v ľavej ruke. Všetci ostatní (praváci) používali zvláštny spôsob prekladania vidličky z ľavej ruky do pravej. Kým si niečo krájali, nožík držali v pravej ruke a vidličkou uchopenou v ľavačke si pridržiavali jedlo. Keď želaný kúsok jedla odkrojili, nôž položili vedľa taniera, vidličku preložili do druhej ruky a sústo si do úst vložili pravačkou.

Keď som svojich prísediacich na tento rozdiel upozornila, zarazili sa o opýtali sa ma, ako je možné, že som schopná vcelku obratne používať vidličku ľavou rukou, hoci som praváčka. Vlastne som na to nedokázala odpovedať. „To je naše národné špecifikum,“ zažartovala som a dodala: „Ak chcete, naučím Vás to.“ Ani po podrobnom vysvetlení a predvedení svojej techniky to však nikomu, vrátane môjho manžela, príliš nešlo. A tak som sa cítila ako hviezda večera, teda až do momentu, kým ktosi nepustil tradičný americký futbal, čo je ďalšie nezabudnuteľné špecifikum Ameriky.

Na začiatku som sľubovala aj iné zvláštnosti, ale akosi sa mi to nečakane natiahlo. A tak o osemprúdových diaľniciach, na ktorých sa predbieha zľava aj sprava, o hodinovom čakaní na stôl v reštaurácii a o iných podobne zábavných fenoménoch zase niekedy nabudúce...

Danica Chames

Danica Chames

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  97
  •  | 
  • Páči sa:  165x

Sem-tam mi na klobúk prisadne motýľ. Inak normálka. Zoznam autorových rubrík:  RodičovskéVzťahovéPríbehyAmerickéHaluzeNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu