Dovolenka? Už žiaden luxus, prosím!

Autor: Danica Chames | 9.6.2017 o 6:04 | Karma článku: 11,34 | Prečítané:  9280x

Po štyroch rokoch materského plahočenia a dvoch deťoch s ročným rozdielom som si jedno leto znenazdajky pomyslela, že mám právo na luxus. Aspoň na jeden jediný týždeň. A tak sme sa nerozvážne ubytovali v štvorhviezdičkovom hoteli.

Otvorila som oči a zhlboka do seba vdýchla omamnú vôňu borovíc. Vyskočila som z postele a cez otvorené dvere vyšla na balkón. Vrcholky borovíc sa jemne knísali v rannom vánku, pomedzi ich bujné konáre presvitalo šíre striebristé more. Naklonila som sa ponad zábradlie a pozrela smerom doprava. Sýto modrý bazén ešte pokojne odpočíval, nad ním sa už však húževnato pracovalo. Elegantne oblečení čašníci prestierali stoly na terase. Rýchlo som sa umyla, obliekla, posúrila muža aj deti a so vzrušeným očakávaním sme sa spoločne vybrali na luxusné raňajky.

Jedáleň bola obrovská. Obzerajúc sa za všakovakými lahôdkami rozloženými na nespočetných pultoch sme vyšli na terasu a vybrali si stôl s výhľadom na more. Ach, aké úžasne luxusné! Usadila som deti, prikázala im poslušne čakať a vybrala sa späť do jedálne uloviť nejaké dobroty. Najskôr nájdem niečo pre deti, nech nie sú nervózne, povedala som si.

Mojou prvou prekážkou boli dvere, ktorými sme len pred minútou vyšli na terasu. Z druhej strany očividne nefungovali. Chvíľu som pred nimi bezradne nadskakovala, aby ma senzor zachytil, potom prešla asi sto metrov k druhým dverám. Najprv som sa obzerala, jedáleň sa už dosť zaplnila a cez kade-tade pobehujúcich stravníkov bolo ťažké sa orientovať. Našla som pult s kávovarom, kde v rade čakalo asi 10 ľudí. Úplne blokovali prístup k mlieku, ktoré stálo vedľa kávovaru v šedej termoske. Keď som sa k nemu s ťažkosťami a piatimi ospravedlneniami v rôznych jazykoch prepracovala, zistila som, že šálky sú na druhej strane pultu. Ďalšie ospravedlňovanie sa a predieranie sa von z radu a potom zase späť. Mlieko som naliala do dvoch šálok a zistila, že je vrelé. Do jednej šálky som prisypala trochu kakaa, opäť sa predrala von z radu a vydala sa na honbu za studeným mliekom.

To som našla po urputnom pátraní na pulte s cereáliami. Doplnila som šálky studeným mliekom a vydala sa na terasu. Keď môj mladší syn zbadal, že jeho brat má kakao a on len mlieko, začal kričať, že aj on chce také. Ešte nikdy v živote nevypil kakao, zásadne trvá na obyčajnom mlieku. Otočila som sa na podpätku, vrazila do neotvárajúcich sa dverí, zahromžila, prešla sto metrov k druhým dverám, predrala sa cez rad kávičkárov, ktorý teraz dosahoval počtu minimálne 15, prisypala kakaový prášok do šálky a kráčala späť na terasu. Vezmem ešte chlieb a maslo, povedala som si, veď mám jednu ruku voľnú. Maslo som našla po asi piatom kolečku okolo celej jedálne, vedľa syrov. Keď som sa vyčerpaná vrátila na terasu, deti jedli holú slaninu, ktorú kdesi ulovil môj muž.

Vydala som sa do jedálne odhodlaná tentoraz uplatniť SVOJE právo na výdatné raňajky. Na neotvárajúce sa dvere som zagánila a sťa Arnold som sa do nich zaprela oboma pažami. Išlo to ťažko, ale povolili. Povzbudená týmto úspechom som relatívne pokojne absolvovala dlhý rad pri kávovare, na tanier si naložila chlieb a volské oko. Pražená slaninka momentálne nebola. Mladý kuchár ju pripravoval na grile, ale nedúfala som, že sa mi tak skoro ujde. Už tam totiž postávala objemná skupina nadšencov údeného. Uspokojila som sa teda s obyčajnou šunkou z iného pultu.

Keď som si konečne sadla a upila si prvý dúšok kávy, môj mladší syn (už napapaný) vyhlásil, že chce kakať. "Ja už som bol so starším cikať", oznámil môj muž, evidentne bez ochoty absolvovať cestu na záchod druhý krát. Lačne som vzhliadla k svojim nedotknutým raňajkám, otrávene som sa postavila, pokazené dvere otvorila jedným ráznym trhnutím, zdrapila malého za ruku a vyrazila von z jedálne. Záchody boli o poschodie vyššie v hlavnej hotelovej hale.

Posadila som ho na jeden z dvoch záchodov a prešla desať metrov do haly. Len tak zabiť čas. Zväčša mu to trvá aspoň pätnásť minút. Medzitým z dverí za mnou vyšla upratovačka a v ruke niesla obrovský kotúč. Tušila som, kam s ním mieri. Keď som ju na záchode dobehla, už mala otvorené dvere toalety, v ktorej sedelo moje nahé ani nie trojročné dieťa (v tomto veku zásadne kakal úplne vyzlečený), v rýchlosti zavrela dvere a zhovievavo sa na mňa usmiala. Naznačila mi, že tam nie je papier, do náručia mi strčila ten obrovský kotúč a rýchlo sa vyparila.

Kým som konečne začula "mami, už som!", na toalety vošli asi štyri zahraničné turistky. Chvíľu rozpačito postáli premeriavajúc si ma od hlavy po päty, zrejme som predsa len nevyzerala ako typická "záchod baba", aj keď ten kotúč v mojom náručí musel byť dosť mätúci, ja som pohybom hlavy ukázala na voľnú toaletu, povedala zdvorilé "Bitte", oni rovnako zdvorilo odvetili "Danke" a stratili sa vo vedľajších dverách.    

Späť do jedálne sme kráčali pomaly. Už som prestala dúfať, že by moje raňajky boli ešte jedlé. Čakalo ma však príjemné prekvapenie. Mladý kuchár práve vykladal na pult čerstvo opraženú slaninu. Nadšenci údeného už boli fuč. Štedro som si naložila, na terase si pripravila nový chlieb s vajcom a slaninou a s novou dávkou energie som opäť kulturistickým ťahom otvorila neposlušné dvere a vbehla dnu, načapovať si čerstvú kávu. Úžasné, pri kávovare nebolo ani nohy! Uvoľnene kráčajúc späť som si všimla ako moje deti nadšene pobehujú a ukazujú smerom k vedľajšej terase zdobenej okrasnými porastmi. "Mami, mami!" kričali, "Čajka ti ukradla chleba". Zastala som v pokazených dverách a sledovala veľkého vtáka, ako medzi kríkmi hlce moje ťažko vybojované luxusné raňajky.

Ešte horšie to však bývalo pri večeri. Tá začínala o siedmej, čo je pre priemerného Stredoeurópana (a najmä pre jeho malé deti) príliš neskoro. Už pol hodiny predtým absolútne všetci hoteloví hostia (okrem Talianov a zopár iných južanov) nervózne postávali pred jedálenským vchodom, aby sa doň mohli vrútiť s úderom siedmej hodiny. Dostali ste chuť na úžasne vyzerajúcu rybu s opekanými zemiakmi a šalátom? Najskôr ste si museli vystáť pätnásťminútový rad na rybu, ďalší na zemiaky a pri šalátovom bare ste to zväčša frustrovane vzdali už po pár minútach. Moje deti mrnčali od hladu už od štvrtej poobede, o piatej sme im teda čosi kúpili v neďalekých predražených reštauráciách (alebo v supermarkete), takže oni v luxusnej jedálni plnej úžasných lahôdok jedli len melón a zmrzlinu, prípadne vôbec nič.

Neviem ako vy, ale tento rok idem do chatrče. Ráno vstanem, rozrobím oheň, zalejem kávu, natriem chlieb maslom a džemom. Deti pošlem na latrínu. A hotovo. Žiadne predieranie sa, žiadne násilné otváranie automatizovaných dverí, žiadne Bitte ani Danke, žiadne nekonečné rady na nedostupné lahôdky.

Jednoducho už žiaden luxus, prosím!      

 

P.S. Ako to nakoniec dopadlo v tej chatrči sa dozviete TU.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Bývalá opatrovateľka: Bol to prázdny život, nedalo sa to vydržať

Agentúry zneužívajú vodičov aj opatrovateľky, tvrdí bývalá opatrovateľka v Rakúsku Angelika Horňáková.


Už ste čítali?