Keď stretnete Slováka v Amerike...

Autor: Danica Chames | 21.6.2017 o 20:56 | Karma článku: 12,31 | Prečítané:  6054x

Keď stretnete Slováka na Slovensku, takmer si ho ani nevšimnete. Keď ale Slovák stretne Slováka v Amerike, je z toho zväčša veľká udalosť. A to dokonca aj vtedy, keď ten Slovák nie je úplne pravým Slovákom.

Môj americký manžel bol tým najhrdším Slovákom, akého si viete predstaviť. Fandil našim vo všetkých možných športoch, podrobne sledoval výkony všetkých slovenských hokejistov v NHL (najmä Petra Bondru, keďže hral za Washington) a aj v prípade, že slovenskí hokejisti hrali proti USA, nebol až taký sklamaný, keď jeho súkmeňovci náhodou prehrali. On totiž vždy nadŕžal tímu, ktorý nazýval „underdog“, teda tomu očividne menšiemu a nefavorizovanému.

Pri jednej návšteve Slovenska si kúpil perleťovú nálepku so slovenskou vlajkou a veľkým svietiacim nápisom SLOVENSKO a tú si potom hrdo nalepil na zadný nárazník svojej americkej Toyoty Pick-up, kúsok od ŠPZ-tky štátu Maryland. Raz sme sa vracali unavení z práce domov, on šoféroval, ja som sedela vedľa, stáli sme na červenej, keď sa odrazu rozleteli dvere na šoférovej strane. Môj muž sa strhol takmer podľahnúc nutkaniu na zástavu srdca a vyľakane hľadel na usmievajúcu sa ženu, ktorej hlava vypĺňala priestor celého okna.

„Kto z vás je zo Slovenska?“ vyštekla v jemnom východniarskom dialekte. Môj manžel jej, pravdaže, nerozumel, ale čosi si zrejme domyslel. „Ja som,“ odvetila som trocha nechápavo. Až po pár sekundách som si spomenula na nálepku zdobiacu zadnicu nášho auta. „To je bomba!“ pokračovala žena a už nám obom podávala ruky. „Paráda!“ zopakovala, ešte chvíľu sa na nás uškŕňala, potom sa pozrela pred seba, kde sa červená na semafore menila na zelenú, v rýchlosti dodala „tak čaute“, potom ešte so zaťatou päsťou zrevala „Slovenskóóó!“, zabuchla dvere nášho vozidla a už jej nebolo. Otočila som sa za ňou a sledovala, ako nastupuje do auta stojaceho za nami, a pobavene jej zakývala.

Môj manžel sa prebral z infarktového šoku, až keď na nás odzadu jemne zatrúbila, zaradil jednotku na ojedinelom automobile s manuálnou prevodovkou a odfrčal smerom domov. Potom ešte asi mesiac rozprával všetkým známym o našom nezvyčajnom zážitku, trocha ho prikrášlil a zveličil, že ako tá žena zastavila celú premávku, len aby nás mohla pozdraviť, pretože sme všetci zo Slovenska (on pravdaže nie je, ale veľmi rád sa do tejto role štylizoval, čo mi v podstate lichotilo). Ale od tej doby si po nástupe do auta vždy zamykal dvere, lebo, ako tvrdil, „už ďalší infarkt nepotrebuje“ a „ktovie, kto by nám tam mohol vbehnúť tentokrát“.

Ďalšie stretnutie s krajanmi sa uskutočnilo v štáte Južná Karolína, kam sme sa jedno leto vybrali na dovolenku k moru. Celé pobrežie bolo lemované hotelmi a domčekmi (skôr domiskami) na prenájom a ako sme sa tak jedného večera prechádzali medzi vkusnými usadlosťami, odrazu nám padol do očí dom, pred ktorým boli do zeme zapichnuté dve obrovské zástavy. Jedna americká a tá druhá ...čuduj sa svete... slovenská. Ja som sa nad tým pobavene pousmiala, ale môj muž to nemohol nechať len tak a už aj stláčal zvonček na bráničke.

Dvere otvorila mladá žena, na ktorú môj muž okamžite vyštekol „kto z vás je zo Slovenska?“, i keď tejto vete teraz chýbal východniarsky dialekt, keďže zaznela v angličtine. Žena vyzerala mierne šokovane, možno ju tak trochu aj chytalo na infarkt, ale nakoniec odvetila „ja som“. Mierne zahanbene som jej povedala „dobrý deň“ a ona perfektnou slovenčinou odvetila to isté. Potom sa môj muž pustil do zdĺhavého vysvetľovania, ako sme tu teraz na dovolenke a ako sa len tak prechádzame a odrazu uvidíme veľkú slovenskú vlajku a ako nám to nedalo, keďže aj my sme zo Slovenska, a aby sa nehnevala, že sme ich takto prepadli, ale že ich chceme len pozdraviť. Tej žene bolo samozrejme jasné, že môj muž zo Slovenska nie je, napriek tomu nás pozvala do dvora, kde sa motalo asi osem šteniatok. Tam sme strávili príjemnú polhodinku, počas ktorej môj muž niekoľkokrát použil všetkých desať slov, ktoré po slovensky vedel, pravdaže, s patričným „zemiakovým“ prízvukom.

Zaujímavé, ako dobre si tieto dve udalosti pamätám, asi to bude tým, že som inak v USA so Slovákmi či čímkoľvek slovenským vôbec neprichádzala do kontaktu. Malo to svoju výhodu v tom, že som angličtinu pochytila natoľko, až som v nej začala aj rozmýšľať. Na druhej strane ale dosť utrpela schopnosť ovládať moju rodnú reč. Používala som ju len zhruba raz za dva týždne, keď som telefonovala s rodičmi, a veru sa mi sem-tam stalo, že som si rýchlo nedokázala vybaviť slovenský ekvivalent nejakého slova. Raz som svojej mame vysvetľovala, že často maľujem drevom obložené krby a ani za svet som si nevedela spomenúť na slovo krb. „Vieš, mami, tá diera v stene, do ktorej sa dáva oheň,“ pomohla som si nakoniec opisom.

Slovákov je však v USA dosť a isto sa sem-tam aj navzájom stretnú, čo môže mať za následok i to, že založia nejakú organizáciu. Mimochodom, vedeli ste, že v USA existuje Slovenská liga v Amerike (Slovak League of America)? Bola založená v máji 1907 a nedávno sa v Matici slovenskej v Martine uskutočnila oslava 110. výročia jej založenia. Z USA na túto udalosť doletel aj bývalý generálny tajomník ligy Ján A. Holý aj s manželkou, súčasnou generálnou tajomníčkou, čo treba považovať za vskutku mimoriadnu udalosť, keďže tento pán má dnes už vyše 90 rokov.

Ako mi nedávno porozprávala prof. PhDr. Marta Dobrotková, PhD., popredná odborníčka na históriu Slovákov v Amerike, spomínaná oslava sa napriek zaujímavým prednáškam a váženým hosťom netešila veľkej účasti, snáď len z toho dôvodu, že bola málo propagovaná. Ja si však myslím, že je to skôr preto, že stretnúť Slováka na Slovensku (a to i amerického Slováka) nie je až takou vzácnosťou, ale len čo ho stretnete v Amerike, je z toho hneď významná a pamätihodná udalosť.    

Týmto srdečne zdravím všetkých Slovákov práve sa potulujúcich po zemiach amerických...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Petra Schutza

Obama nechal Trumpovi veľký problém a Plavčan odišiel

Nevypočítateľný a cholerický premiér, ktorý mení pozície cez noc, nie je lepši než bláznivý predseda parlamentu.

PLUS

Oklamať eurokomisiu nebude také jednoduché

Peniaze na vedu sa na Slovensku rozdeľujú pod úroveň civilizovaného sveta.


Už ste čítali?