Ako som sa konečne vyrovnala mužovi

Autor: Danica Chames | 27.7.2017 o 20:56 | (upravené 5.8.2017 o 6:41) Karma článku: 12,58 | Prečítané:  5310x

Čo si budeme hovoriť. Ženy majú o tretinu menej svalovej hmoty ako muži, nižší podiel červených krviniek, menšiu kapacitu pľúc atď., atď. Ak sa teda spoločne vyberú na bicykloch na kopec, kto asi bude prvý na vrchole?

Za normálnych okolností je väčšina z nás dokonale uzrozumená s takýmto usporiadaním sveta. Dokonca nám to ani nepríde ako výsostne nefér. Z času na čas to ale môže priniesť určité problémy. Napríklad, keď sa on a ona v záujme utuženia vzťahu rozhodnú tráviť spolu viac času a vyberú si nejakú príjemnú a nenáročnú spoločnú aktivitu - trebárs bicyklovanie. Na prvý pohľad sa to zdá ako vynikajúci nápad. Ktorý má len jeden malý problém. Že on a ona majú úplne iné chápanie slov „príjemný“ a „nenáročný“.

Čo si budeme hovoriť. Ona za príjemné a nenáročné považuje 15 km po rovnej vyasfaltovanej lesnej ceste rýchlosťou 12 km/h, aby si pri tom stihli aj trochu pohrkútať. On to síce tiež považuje za nenáročné, ale takisto za príšerne nudné, teda vôbec nie príjemné. Príjemné je podľa neho to, keď si môže dať „do tela“, popreháňať sa po kopcoch s výmoľmi a odfrkujúcim štrkom a pritom si s niekým zasúťažiť a ... pravdaže, vyhrať. 

Tie naozaj vytrvalé páry to nejako uhrajú do akceptovateľného kompromisu, kde ona získa vynikajúcu kondičku a on sa trocha krotí, u väčšiny však tieto romantické pokusy skončia tým, že ona povie „len si choď, drahý“ a kým sa on preháňa po kopcoch, ona si dá 20 minút na bežiacom páse, pridá pár jogových naťahovačiek, potom niečo uvarí a vytriedi staré oblečenie zo skrine.

Ja a môj muž sme mali podobný vynikajúci nápad už pred pár rokmi a takmer sme skončili ako tá druhá spomínaná kategória. (Okrem toho, že namiesto triedenia oblečenia som ja radšej čítala.) Nakoniec sme ale na to išli šikovne. Teda technologicky. Kúpili sme jeden elektrický bicykel. Pre mňa, samozrejme. Tým by sa sily mali trocha vyrovnať. A hneď sme ten zázrak aj išli vyskúšať.  

Príjemná asfaltová cestička objímaná mohutnými stromami začala miernym stúpaním. Keď už sa mi to stúpanie zdalo akési príliš zdĺhavé (čo bolo zhruba po troch minútach), palcom ľavej ruky som opatrne zatlačila na najväčšie tlačidlo na ovládači elektrického riadenia, čo spôsobilo, že sa rozsvietilo päť malých svetielok. Super. Baterka je plne nabitá. Potom som ešte opatrnejšie stlačila tlačidlo plus, čím som de fakto zaradila prvý elektrický stupeň (z piatich). Len čo som nohou zatlačila na pedál, kdesi zo zadného kolesa sa ozvalo jemné vrčanie a ja som odrazu mala pocit, akoby ma čosi neviditeľné zázračne poháňalo vpred. Veľmi nežne, ale predsa. Šliapanie do pedálov odrazu nepredstavovalo žiadnu námahu, točili sa ako po masle a ja som bezstarostne vdychovala vôňu okolitého lesa a štebotanie hôrneho vtáctva. Dokonca sa mi podarilo zaradiť sa tesne za môjho muža, ktorému mierne stúpanie nespôsobovalo žiadne viditeľné problémy.

To sa zmenilo po zhruba dvoch kilometroch, keď sklon cesty náhle výrazne vzrástol. Môj muž akýmsi poloprofesionálnym ťahom upravil prevody na svojom stroji, čo ho ale dosť spomalilo. Takisto sa mu na čele začali objavovať drobné kvapky potu. Moje nohy pocítili značný odpor, a tak som sa odvážila opäť stlačiť tlačidlo plus. Najskôr jedenkrát, potom druhý. Vrčanie sa zintenzívnilo rovnako ako tá neviditeľná sila, čo ma poháňala vpred tvrdohlavo ignorujúc gravitáciu. Prekvapene a bez akéhokoľvek strádania som obehla môjho trápiaceho sa muža, priateľsky mu zakývala a oznámila: „Vidíme sa hore!“.

Byť na vrchole prvá bol relatívne príjemný pocit, ale žeby mi na tom až tak strašne záležalo sa rozhodne povedať nedá. Čo si budeme hovoriť. Jednoducho mi v žilách nekoluje dostatočné množstvo testosterónu. Počkala som teda naňho, aby sme sa spoločne pustili dolu z kopca. „Fajn motivácia,“ povedal priateľským tónom, keď hore lapil dych. Trocha menej veselo však dodal, že ten osamelý chodec, ktorého sme minuli zhruba v polovici prudkého stúpania za ním pobavene zakričal: „jej to ťahá akosi lepšie“.

Takto sme si teda pár týždňov spoločne utužovali vzťah, mne to do strmých kopcov ťahalo lepšie, ale snažila som sa to (v rámci udržania dobrých vzťahov) nepreháňať. Nakoniec však môj manžel vyhlásil, že bicyklovať po príjemnej asfaltovej cestičke je nuda, a že on si to tentoraz struhne cez les. „Stretneme sa pri jazierku,“ oznámil a už ho nebolo. Pri jazierku som čakala minimálne 40 minút a už som začala uvažovať, či ho ešte niekedy uvidím. Vrátil sa zablatený, z kolies bicykla mu trčalo suché lístie, kdesi v divočine sa mu vraj do topánky zahryzol jazvečík menom Whisky, zadné koleso mu začalo predbiehať to predné, keď sa rútil lístím pokrytým svahom, ale úplne najhoršie bolo, že v istom strmom a nerovnom úseku musel zísť z bicykla a chvíľu tlačiť, čo malo za následok nasledovné vyhlásenie: „aj ja si kúpim elektrický bicykel“.

Táto informácia by možno nebola až taká strašná, ale ... môj elektrický bicykel je z tých úplne najjednoduchších. Základná rada, strohá výbava. To mojim potrebám úplne postačuje. Keď sa však po elektrickom bicykli začal obzerať môj muž, do úvahy boli brané len tie najšpičkovejšie modely. S extra výbavou. Také, s ktorými by ste zvládli aj Gerlach. A bez problémov ušli jazvečíkovi menom Whisky. A možno aj medveďovi. Čo si budeme hovoriť. Testosterón. Veľa testosterónu. V žilách. A kade tade.

A je po rovnosti! Môj manžel sa plánuje pridať k nejakým borcom, čo sa na bajkoch preháňajú po Fatranských hrebeňovkách. Ja sa vrátim k jogovým naťahovačkám a k čítaniu.

Ale viete čo? Už po tejto zemi chodím v tele ženy pekných pár rokov. Už som dokonale uzrozumená s takýmto usporiadaním sveta. Tak načo ho meniť.

Koniec koncov, asi je to tak, ako má byť. 

 

P.S. Špičkový pánsky elektrický bicykel sa nakoniec nekonal. Môj muž si to premyslel a uznal, že na občasnom tlačení bicykla do kopca vlastne nie je nič zlé. Človek si aspoň určí, kde sú jeho hranice. A chlapsky uzná, že bol pokorený. Čo je vraj pre dušu človeka veľmi zdravé...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Petra Schutza

Obama nechal Trumpovi veľký problém a Plavčan odišiel

Nevypočítateľný a cholerický premiér, ktorý mení pozície cez noc, nie je lepši než bláznivý predseda parlamentu.

PLUS

Oklamať eurokomisiu nebude také jednoduché

Peniaze na vedu sa na Slovensku rozdeľujú pod úroveň civilizovaného sveta.


Už ste čítali?