reklama

Zachráňte gumáky!

Pršalo. Už piaty deň po sebe. Všetci ležali zababušení v perinách – v tých s drobnými modrými bodkami - a slastne tabletovali. Tá ich spokojnosť ma neskutočne dráždila. A tak som zavelila: „Berte gumáky, ide sa von!“

Písmo: A- | A+
Diskusia  (18)

Nemalo to byť nič náročné. Len krátka prechádzka po novej ulici orámovanej novostavbami v rôznych štádiách rozostavanosti. Plán bol jasný. Poskáčeme do mlák, zakrútime dáždnikmi, nadýchame sa vlhkosťou nasiaknutého vzduchu a vrátime sa do perín. Možno ich potom prezlečieme za tie s drobnými červenými motýlikmi.

Keď ľudia skáču do mlák a vrtia mokrými dáždnikmi, treba, pravdaže, rátať so zašpliechanými nohavicami. S tým som bola dokonale uzmierená. Dokonca aj zafŕkané bundy by som bola oželela. No a čo! Prevesia sa cez zábradlie lemujúce schodisko a o pár dní snáď vyschnú. Možno o pár týždňov, ak by malo toto počasie pretrvať.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Lenže, keď rodič neurčí jasné hranice, skončí to zväčša so stratami podstatne väčšími než sú zašpliechané nohavice a zafŕkané bundy. A v nálade, v akej som sa práve nachádzala, nebolo v mojich silách určovať akékoľvek hranice. Len som si tak kráčala so zvesenou hlavou, nesústredene pozorovala odraz šedivých mrakov v sivých mlákach a snažila sa ignorovať vlastnú mrzutosť, čo bola úloha vskutku náročná. 

V tomto rozpoložení som si ani nestihla všimnúť, že deti ani za mak nezaujíma skákanie do mlák a vrtenie dáždnikmi, ale že sa sústredili na dve veľké kopy hliny tróniace vedľa novučičkej cesty. Na túto skutočnosť ma upozornil až môj muž nevýrazným poklepkaním po pleci. Otrávene som sa otočila udaným smerom a na okamih zalapala po dychu. Deti stáli na vrchole zmäknutej kopy a nadšene pokrikovali jeden na druhého. Ich kolená, lakte a mnohé iné partie boli pokryté zhrubnutou vrstvou hnedej hmoty. Tie ich šťastné tváre ma poriadne dráždili. Pootvorila som ústa pripravená na nevrlý pokrik, v tom ma však opantala akási apatia, ktorá sa nevyhnutne dostavuje po perióde zdĺhavého nervového predráždenia.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

No a čo! Operieme a rozvešiame na zábradlie. Za pár dní uschne. Prípadne za pár týždňov. Letargicky som sa otočila späť a pokračovala v pomalom prešľapovaní z nohy na nohu. „Horšie to už byť nemôže. I tak sú už celí zabahnení,“ povedala som si upokojujúco. Nakoniec som to vyslovila aj polohlasno. Asi aby sa upokojil aj môj manžel. Toho však upokojovať nebolo treba. Pobavene pozoroval svojich synov a veselo sa usmieval. Tá jeho spokojnosť by ma bola zrejme dráždila, nebyť spomínaného štádia rezignovaného útlmu.

„Horšie to už byť nemôže“ je veta, ktorú by si žiaden skúsený rodič nemal ani len pomyslieť, nieto ešte vysloviť. I keď len polohlasno. V danom momente mi však táto zásada akosi unikla, čo sa, samozrejme, neobišlo bez následkov. Kráčala som neprítomne ďalej dole ulicou len kútikom oka sledujúc, ako sa deti presunuli na veľkú uhladenú vykolíkovanú plochu, očividne pripravenú na stavbu. Paličkami pichali do mäkkej poddávajúcej sa hliny sťa drozdy pátrajúce po červíkoch.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ulica končila novučičkým kruhovým objazdom, jeho novota pôsobila trochu surovo, takmer až nepatrične v svietivej zeleni, ktorá ho obklopovala a ktorá akoby neochotne ustupovala stavebnému pokroku. Zastala som na jeho periférii hľadiac do diaľky, na rybníky ukryté za hustými korunami vysokých topoľov a premýšľala, ako dlho to tie topole ešte prežijú. Novousadlíci nemajú radi topole. Pokrývajú ich dokonale skosené sýto zelené trávniky chlpatou vrstvou bielej vaty znižujúc tak ich farebnú sýtosť. Okrem toho, pravdaže, spôsobujú u stále sa zvyšujúceho počtu jedincov nekontrolované záchvaty kýchania. Nie, určite to dlho neprežijú, pomyslela som si skleslo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Z mojej pesimistickej úvahy ma vytrhol zvuk podobajúci sa detskému plaču. Nápadne pripomínal plač môjho staršieho syna. Pomaly som sa otočila a uvidela nízku postavu, ktorá sa len veľmi okrajovo ponášala na moje dieťa. Sýtosť jeho pôvodných farieb bola značne znížená vrstvou bahna v rôznych úrovniach hustoty s tým, že bližšie k pätám naberala na intenzite. Zrejme to bol aj dôvod, prečo mi chvíľu trvalo, kým som si uvedomila, že dieťa je bosé. Vlastne malo ponožky, ale to sa dalo spozorovať až dôkladnou prehliadkou dolnej časti jeho končatín.

„Čo sa stalo?“ predbehol ma s otázkou môj muž. „Stratil som gumáky,“ oznámil syn pomedzi vzlyky. „Akože stratil?“ dodala som. „Nedajú sa vytiahnuť z blata a Mako mi s tým nechce pomôcť,“ povedal a naštvane pozrel smerom k svojmu mladšiemu bratovi, ktorý stál previnilo obďaleč vyzerajúc veľmi podobne ako jeho súrodenec s tým rozdielom, že svoje gumáky stále mal.

Naozaj som sa snažila nerozčúliť. Musíte mi veriť. Dala som do toho všetku energiu, ktorá mi ešte zostávala, urobila som niekoľko hlbokých nádychov a následných rýchlych výdychov, prebrala si v hlave celú tú typickú myšlienkovú následnosť, že veď tie deti za to nemôžu, že sme im neurčili hranice, že vždy to je nakoniec horšie, keď si rodič povie, že to už horšie byť nemôže, že veď sú to len ponožky, no a čo, tak sa vyhodia... Skutočne som sa snažila. Ale čo ma nakoniec dostalo, bola praktická otázka. Ako môže niekto tvrdiť, že tie gumáky sa nedajú vytiahnuť? Čo sme v nejakom močiari? V rozprávke Soľ na zlato, kde sa kráľ so svojim pokladom nekontrolovane ponára do bahna?

„Akože sa nedajú vytiahnuť?“ oborila som sa na syna uvedomujúc si, že tú vlnu hnevu, čo sa valila mojimi útrobami sa už nijakým snažením nepodarí zastaviť. Urobila som k nemu pár zúrivých krokov a týčiac sa nad ním som čakala na odpoveď. Nepovedal nič, len so sklonenou hlavou ďalej ticho vzlykal. Vypustila som zo seba prúd nesúrodých obvinení, divo gestikulovala, možno aj pľula, skrátka pekný pohľad to rozhodne nebol a hrdá som na seba nebola. Nakoniec som prikázala, aby mi ukázal, kde sa to stalo odhodlaná zachrániť gumáky svojpomocne.

Inkriminované miesto bolo pokryté množstvom hlbokých stôp. Z jednej z nich vytŕčal asi dvojcentimetrový okraj zelenej gumáky. Druhú som nikde nevidela. „Kde je tá druhá?“ opýtala som sa syna prísne. Medzitým prestal plakať a bolo z neho cítiť ochotu pomáhať pri vyslobodzovacej akcii. „Neviem,“ povedal potichu a opäť sklonil hlavu. „Zaboril som sa vyše kolien a bál som sa, že ma to celého vtiahne. Tak som z tých gumákov vyskočil,“ vysvetlil. „Asi ju celú vcuclo,“ dodal.

Zvraštila som obočie a zamyslela sa nad touto informáciou. „Nezmysel!“ uzavrela som nakoniec. Také zlé to predsa nemôže byť. Napriek tomu som sa rozhodla postupovať obozretne. Odborne. Predsa len to miesto vyzeralo byť značne rozbahnené. Zrejme bolo pred dažďami rozbagrované a potom uhladené, takže je podložie isto dosť kypré. A tým aj poddajné. Prikázala som teda mladšiemu synovi, aby zohnal nejakú dlhú dosku. Na stavenisku by ich malo byť dosť.

Priniesol ju relatívne rýchlo. Ja som si medzitým našla hrubú paličku, ktorú som plánovala použiť ako rýpadlo. Môj muž, ktorý ako jediný nemal obuté gumáky, postával na ceste a pobavene pozoroval naše snaženie. Nápomocných komentárov sa, našťastie, zdržal. Iba to celé filmoval.

Hodila som dosku kúsok od trčiacej gumáky, opatrne na ňu stúpila overiac jej stabilitu a sťa baletka (v gumákoch) sa pomaly posúvala na najvhodnejšie miesto. Tam som uchopila okraj utopenej gumáky a prudko potiahla. To malo za následok stratu stability a úpornú snahu o jej vyrovnanie. Moja ľavá noha skončila mimo dosky a okamžite sa zaborila aspoň 20 centimetrov do mäkkej masy. Presunula som váhu tela na pravú nohu so snahou vytiahnuť ľavú z bahna, tá sa však pošmykla na klzkej doske a tiež skončila zaborená v blate. Ešte hlbšie než tá ľavá.

Váhu tela som teda presmerovala späť na ľavú snažiac sa vyslobodiť zo zajatia tú pravú. Ohúrilo ma, že to vôbec, ale naozaj vôbec, nešlo. Ťahala som z celej sily, ale noha akoby bola zakliesnená vo zveráku. Tá kopa blata, čo ju obopínala, mala neuveriteľnú váhu. Čím viac som sa usilovala, tým viac sa do temnoty zabárala moja ľavá noha. Bola to patová situácia a ja som si uvedomila, že najrozumnejším riešením by teraz asi bolo vyskočiť z tých gumákov. Tak, ako to urobil môj syn. Pozrela som jeho smerom s výrazne zhovievavejším výrazom. On ku mne načiahol ruky, akoby mi chcel nejako pomôcť, ale ja som ho posunkom dlane zastavila. Nie je nutné, aby tu skonali dvaja.

Nakoniec som sa predklonila, rukami sa zaprela do dosky a z celej sily postupnými krokmi najskôr ťahala jednu nohu, potom zase druhú. Zrejme som pritom aj trocha ručala. Keďže tentoraz bola váha väčšej časti môjho tela na rukách, nohy sa sprevádzané mľaskavým zvukom pomaly uvoľňovali. Prvú sa mi podarilo vyslobodiť tú pravú. Zaprela som ju do dosky a majúc teraz tri oporné body, nakoniec som s veľkým vypätím síl vytiahla aj tú ľavú. Teraz už len zostávalo štvornožky sa presunúť cez úzku dosku do bezpečia.

Utopené gumáky som ponechala svojmu osudu uznajúc, že naozaj nestoja za to. Naveľa sme sa všetci prebrodili až k môjmu mužovi, ktorý ešte stále udržiaval v tvári pobavený výraz. Bolo v ňom však aj čosi iné, niečo v zmysle „ako môžete byť takí neschopní a nedokázať vyhrabať obyčajné gumáky?!“. Ale nijako som ten výraz nekomentovala, vďačná, že sme vyviazli aspoň s holými životmi a spokojná, že moja nevrlá nálada sa akýmsi zázrakom nečakane rozplynula. Niet nič lepšie na zlepšenie nálady, ako úspešne prežiť nejakú tragédiu, pomyslela som si ignorujúc mužov očividný sarkazmus.

Do svojho nového auta nás, pravdaže, nevpustil. Staršiemu synovi, keďže nemal žiadnu obuv, rozprestrel v kufri akúsi starú deku, tam mu prikázal vyzliecť všetky zablatené zvršky, ktoré zabalil do igelitky, a takto sediaceho v kufri a polonahého ho odviezol domov. Ja a mladší syn, keďže sme obuv mali, sme kráčali domov peši. Našťastie to bolo len asi pol druha kilometra. Kým sme tam stihli dôjsť, môj muž mal už staršieho syna vystriekaného hadicou, následne okúpaného a uloženého do perín. Spokojný a plný dojmov pokračoval v tabletovaní.

Ja som po návrate domov začala robiť to isté s mladším synom a so sebou. Pri všetkom tom striekaní, drhnutí a pláchaní som si ani nevšimla, že sa môj muž kdesi vyparil. Až keď som vypulírovaná s uterákom obtočeným okolo hlavy vyliezala z kúpeľne s cieľom tiež sa zababušiť do perín, som sa s ním takmer zrazila na vrchole schodov. V tvári mal ďalší zvláštny výraz, tentoraz skôr neidentifikovateľný, ale bolo v ňom isté huncútstvo a ešte čosi, čo mi unikalo. Sklamanie? Neúspech? Či dokonca pokorenie?

„Kde si bol?“ opýtala som sa nonšalantne. Chvíľu na mňa nemo hľadel, potom vyhlásil: „zachrániť tie gumáky.“ Pozrela som naňho úkosom očakávajúc nejaké detaily, ale len na mňa pozeral tým svojím pokorným pohľadom. „A?“ nevydržala som nakoniec. Ešte pár sekúnd mlčal a naveľa oznámil: „už sú tam dvoje“.

Naozaj som sa snažila nerozčúliť ... a tak som radšej vybuchla v hlasný smiech. Trpezlivo počkal, kým záchvat odznie, potom popri mne bez slova prešiel do kúpeľne, kde najskôr zo seba osprchoval najväčšiu špinu a potom si napustil plnú vaňu. Ja som medzitým zbehla do pivnice, kde som vedľa práčky objavila kôpku s jeho ponožkami, nohavicami a mikinou. Očividne už na nich bola vyvinutá istá snaha o odstránenie blata, nebola však príliš úspešná, najmä čo sa týkalo tých ponožiek.

Ponožky vrátane synových som vyhodila do koša, ostatné veci som hodila do pračky a nastavila najdlhší možný program. Potom som sa vrátila hore, kde som sa konečne spokojne zababušila do perín. O dvadsať minút sa ku mne pridal aj môj voňavý muž, ktorý najskôr zanovito mlčal, nakoniec však nevydržal moje intenzívne pohľady a podrobne všetko vyrozprával.

Vzal si svokrove gumáky (jeho najobľúbenejšie) a odviezol sa späť na inkriminované miesto. Mobil a iné cennosti pre istotu nechal v aute zaparkovanom neďaleko. Ozbrojený záhradnými rukavicami a patričným náradím, teda malou lopatkou na sadenie, sa pustil do práce. Pomaly sa stmievalo. Na rozostavanej ulici nebolo ani nohy. Zvolil stratégiu rýchleho útoku. Vbehol do bahna, schmatol okraj vytŕčajúcej gumáky a poriadne ním trhol smerom nahor. Gumáka sa ochotne poddala spomenutému násiliu a vyletela von. Povzbudený týmto úspechom sa snažil urobiť krok doľava, kde predpokladal prítomnosť druhej gumáky.

Ako však rýchlo zistil, krok doľava sa urobiť nedal. Vlastne sa nedal urobiť vôbec žiadny krok. Ťahal z celej sily rozhodnutý si tie končatiny trebárs aj vytrhnúť od kolena, ale čím viac ťahal jednu nohu, tým viac sa zabárala tá druhá. Viete, synových 35 kíl sa zaborilo dosť hlboko. Mojich 60 kíl sa zaborilo ešte hlbšie. A môj muž váži cez sto kíl. Čo si budeme hovoriť. Jednoducho beznádejné. Chvíľu sa zúrivo usiloval, nakoniec ho však premohlo čosi ako primárny strach.

Pozrel okolo seba na prázdnu tmavú ulicu, na svoje novučičké výkonné auto, ktoré stálo úbohých 30 metrov ďalej, ale bolo nekonečne nedosiahnuteľné rovnako ako jeho moderný mobilný telefón. „Pomóc!,“ šepol sám pre seba, ale vedel, že mu je to fajku platné. S konečnou platnosťou si uvedomil, že nemá nijakú šancu na záchranu a že tam s najväčšou pravdepodobnosťou do rána skoná vtiahnutý do hlbín mäkkej matky zeme. Leda že by ... urobil tú najrozumnejšiu vec, aká sa dá v takejto situácii urobiť (a ktorú pozná aj malé dieťa), teda vyskočiť z gumákov a len v ponožkách čo najrýchlejšie utekať kade ľahšie... 

Pršalo. Už šiesty deň po sebe. Všetci ležali zababušení v perinách – v tých s drobnými červenými motýlikmi – a spokojne tabletovali. Nik sa nechoval podráždene a hlavne ... nik nenavrhoval malú prechádzku v daždi.

P.S. Sem tam sa na to miesto chodievame poprechádzať. Teraz tam už stojí dom a my naň mlčky hľadíme s vedomím, že jeho základy obsahujú dva páry gumákov, čo jeho majitelia isto nevedia. Je to zvláštny pocit, keď vy viete nejaké temné tajomstvo, o ktorom iní netušia. 

Danica Chames

Danica Chames

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  97
  •  | 
  • Páči sa:  165x

Sem-tam mi na klobúk prisadne motýľ. Inak normálka. Zoznam autorových rubrík:  RodičovskéVzťahovéPríbehyAmerickéHaluzeNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu