reklama

V utorok nevolajte! Leňoším...

Angličania tomu hovoria lie-in, hoci Američania tento výraz zväčša nepoznajú. Asi nevedia leňošiť. My Slováci ale leňošiť vieme, keďže na uvedenú aktivitu máme výstižné slovo – polihovanie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)

Výraz lie-in som objavila pred niekoľkými rokmi v istej britskej učebnici anglického jazyka v článku s názvom What makes me happy (Čo ma robí šťastným). Pár osôb v ňom rozprávalo o svojich obľúbených, šťastie privodzujúcich, aktivitách. Istá Sarah povedala, že ju robí šťastnou, keď hľadí na svoje spiace deti. Áno, aj ja tie svoje milujem najviac, keď spia. Greg zase priznal, že má rád cestovanie a svoju záhradu, pretože ho uspokojuje sledovať, ako veci rastú.

Najinšpiratívnejšia však bola Jenny, ktorá jednoznačne vyhlásila, že jej najobľúbenejšou aktivitou je nedeľné polihovanie, teda lie-in. (I keď polihovať sa, pravdaže, dá aj v iné dni, trebárs v utorok.) Keďže Jenny pracuje šesť dní v týždni, kedy vstáva o šiestej, v nedeľu sa snaží robiť presný opak. Vstane o jedenástej, urobí si kávu a toast, pohľadá noviny či knihu, všetko to uloží na tácku a vezme späť do postele, kde zababušená v perinách polihuje až do jednej či druhej poobede. „It is wonderful!“ uzavrela Jenny.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

Ja som už neleňošila dobrých desať rokov, teda zhruba od doby, kedy sa mi narodilo prvé dieťa. Niektorí síce môžu namietať, že čítanie kníh a vypisovanie blogov je tiež istá forma leňošenia, ja však mám teraz na mysli čosi klasickejšie. Čosi, čo sa viac podobá tomu, čo popísala Jenny. A keď môže polihovať Jenny, prečo by nemohla aj Danica!

A tak som sa rozhodla, že to vyskúšam. Veď čo by človek neurobil pre svoje šťastie.

Na svoj pokus som si vybrala vskutku vhodný deň. Bola nedeľa, trocha chladná a trocha upršaná. Práve sme trávili víkend u mojich rodičov, čo bolo vynikajúce, pretože u mamy sa vždy leňoší najlepšie. Človeku to pripomína detstvo, keď nemal takmer žiadne povinnosti a keď si myslel, že tá vôňa nedeľného obeda, čo sa ako duch svätý šíri z izby do izby a všetkých napĺňa dokonalým šťastím, vzniká sama od seba.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vstala som o ôsmej, čiže trocha skôr než kázala Jenny. Prvý slastný pocit sa dostavil, keď som spod periny vystrčila nos a zacítila vôňu rannej kávy, ktorú prekvapivo zhotovil môj muž. Asi trikrát som sa prevrátila z boka na bok tajne dúfajúc, že by mi niekto tú kávu priniesol do postele, keď sa tak ale nestalo, odhrnula som perinu a vyrazila do kuchyne. Tu som porušila ďalšie z Jenniných pravidiel, pretože som kávu aj toast chvatne skonzumovala v kuchyni. V domácnosti mojej mamy je totiž prísne zakázané nosiť akékoľvek jedlo mimo kuchynského stola, vyjedanie v posteli je teda absolútne vylúčené. Dokonca aj jedenie v obývačke pri konferenčnom stolíku je povolené iba návštevám, aj to len tým najvzácnejším. Pápežovi, a tak.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nevadí. Keď už v tej posteli nemôžem jesť, aspoň si tam poležím pohodlne zakutraná ako roztoč v koberci. Vhupla som teda späť pod perinu, nohami ju trocha našuchoriac a asi dvadsať minút si vychutnávala tú nebeskú mäkkosť a blažené teplo. A najmä ten dokonale obšťastňujúci pocit, i keď len chvíľkový, že práve teraz nič nemusím. O niekoľko minút sa bytom začala šíriť aj tá spomínaná rajská vôňa práve sa pripravujúceho nedeľného obeda, čo moju slasť ešte znásobilo. 

Obrázok blogu

Ako som však rýchlo zistila (akosi príliš rýchlo), leňošenie má pár nedostatkov. Prvým problémom je to, že vám ho mnohí vo vašom okolí závidia. Základom je netváriť sa slastne, to je však úloha takmer nemožná. Ostatní podvedome vycítia, že čosi nie je s kostolným poriadkom. Totižto aj tá blaženosť leňošenia má tendenciu šíriť sa priestorom podobne ako vôňa bublajúcej slepačej polievky. S tým sa jednoducho nedá nič robiť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prvý do izby nakukol môj mladší syn podozrievavo zazerajúc, šípiac akúsi kulehu. „To hádam nie, ona si užíva!“ sršalo z jeho prekvapeného výrazu. „A bezo mňa!“ Okamžite vyrazil smerom k mojej posteli, strčil sa mi pod vyhriatu perinu hľadajúc najlahodnejšiu polohu, strkajúc do mňa svojimi kostnatými končatinami. Keď si konečne našiel uspokojivú pózu, bolo opäť chvíľu dobre, možno aj lepšie, pretože, keď vám niekto asistuje pri vyhrievaní, dokáže byť pod perinou ešte blaženejšie.

Vtedy však do miestnosti vkročil aj môj starší syn tváriac sa podobne ako pred chvíľou jeho brat. Ani on dlho neotáľal a pridal sa k všeobecnej poteche, čo malo za následok dve veci. Po prvé sa náš leňošiaci priestor výrazne scvrkol a po druhé deti začali do seba drsne strkať nárokujúc si vlastné územie. Keď o pár minút na to vtrhol do miestnosti aj môj muž tváriac sa nanajvýš závistlivo, bolo mi jasné, že môj pokus sa blíži ku koncu.

Okrem toho som si uvedomila ďalší problém leňošenia, ktorým sú výčitky svedomia. Existujú určití dobre trénovaní jedinci, ktorí tento problém nepoznajú, ale väčšina z nás im jednoducho neodolá. Kým sa snažíme poctivo leňošiť, do mysle sa nám vkrádajú všetky možné i nemožné aktivity, ktoré by sme mali či dokonca musíme urobiť. Ani ja som sa tomu nevyhla. Napadlo mi totiž, že moja mama, ktorá o pár miestností ďalej pripravovala nedeľný obed, už zrejme neleňošila vyše štyridsať rokov, teda zhruba od doby, kedy sa jej narodilo prvé dieťa, a že teda nie je úplne fér, že ja si leňoším, keď mám za sebou iba skromnú dekádu neleňošenia. No skúste spokojne leňošiť, keď sa vám hlavou preháňajú takéto úvahy!

Poslala som teda svojho staršieho syna, aby sa išiel babky opýtať, či nepotrebuje s niečím pomôcť. Jeho otázku som nepočula, ale mamina odpoveď bola zreteľná: „tak nech sem teda príde, môže našúpať zemiaky.“ Neochotne, ale vyrovnaná s osudom, som sa vyškriabala zo svojho útulného hniezda a prešla do kuchyne, kde som sa pomaly pustila do práce. Moja mama mi nakoniec prezradila, čo jej to vlastne ten môj syn povedal. Vraj sa nepýtal s čím treba pomôcť, ale len oznámil nasledovné: „Babkááá, mama sa hrozne nudí“.

Keď som ich o dvadsať minút išla skontrolovať, všetci traja spokojne leňošili v predhriatej posteli a nikto nevykazoval žiadne známky výčitiek svedomia.

Nabudúce na to pôjdem inak. Vezmem si dovolenku a leňošiť budem v utorok. Keď nikto nie je doma. S výčitkami svedomia si už nejako poradím.

P.S. Ten utorok som len tak strelila, ale keď sa na tým hlbšie zamyslím, musím uznať, že je to naozaj najvhodnejší deň na tajné leňošenie. Robiť to v pondelok, teda hneď po víkende, je predsa len trocha trúfalé, streda je zase deň, keď sú všetci už od začiatku týždňa dobre rozbehnutí, a teda človek mnohé vybaví. Škoda premeškať taký produktívny deň. No a vo štvrtok a piatok sa už opäť schyľuje k víkendu a poniektorí by vás mohli upodozrievať, že si len chcete predĺžiť blížiaci sa víkend. V utorok by však nikomu ani vo sne nenapadlo, že si beriete voľno, lebo ste sa rozhodli urobiť niečo pre svoje šťastie a dobre si poleňošiť.

Danica Chames

Danica Chames

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  97
  •  | 
  • Páči sa:  165x

Sem-tam mi na klobúk prisadne motýľ. Inak normálka. Zoznam autorových rubrík:  RodičovskéVzťahovéPríbehyAmerickéHaluzeNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu