reklama

Čo na vás číha v USA?

Keby sa človek spoľahol len na médiá či filmy a seriály, poľahky by mohol získať dojem, že USA – to je samý gangster, masový ostreľovač a terorista. Čo však skutočne číha na priemerného obyvateľa či návštevníka tejto mega-krajiny?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (25)

Priemerným obyvateľom spomínanej krajiny som bola takmer šesť rokov a poviem vám, zažila som všeličo. Vrátane neslávne známeho 11. septembra. Udalosť sa ma nedotkla priamo, napriek tomu na dosť dlhú dobu ovplyvnila môj postoj k okolitému svetu. Bol vtedy nádherný číry jesenný deň, tak vítaný po mesiacoch letného sparna, a ja som pri otvorenom okne pospevujúc si maľovala podmorský svet v detskej izbe jedného veľkého domu neďaleko Washingtonu. O ničom som netušila, až kým okolo obeda nevkročili do domu jeho majitelia a s neuveriteľne nákazlivým výrazom šoku a zhrozenia nezapli televízor. Pocitu zmätenosti a bezmocnosti, ktorý v nás tie donekonečna sa opakujúce zábery vyvolali, sa nedalo odolať. Človek mal jasnú predtuchu konca sveta, konca normálneho života. Nebolo v celej krajine obyvateľa, ktorý by sa najbližšie týždne dokázal odrhnúť od televíznej obrazovky a rozprávať o niečom inom. Bolo to dokonalé mediálne šialenstvo, ale vtedy sme to tak nevnímali.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Asi týždeň po tejto katastrofe sa objavila ďalšia, omnoho nenápadnejšia, ale aj pri nej mal človek dojem, že ani úplne obyčajné aktivity, ako napríklad otváranie poštových zásielok, nie sú bezpečné. Niekoľkým redakciám celonárodných médií a pár senátorom boli zaslané listy obsahujúce spóry antraxu. Antrax (alebo slezinová sneť) je nebezpečné infekčné ochorenie, ktoré nakazilo sedemnásť ľudí, z toho päť zabilo. Jednou z obetí bol aj zamestnanec poštového triediaceho strediska nachádzajúceho sa len pár kilometrov od môjho vtedajšieho bydliska, a tak som aj ja postupne získala pocit, že hrozba je kdesi nablízku. Každý list, ktorý sa objavil v našej poštovej schránke, sme s manželom starostlivo postláčali rukavicou snažiac sa zistiť, či náhodou neobsahuje nejaké granule alebo prášok. Možno trocha prehnané, poviete si, ale predsa...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zhruba o rok na to nás ohromila ďalšia nezvyčajná udalosť, ktorú začali média označovať ako „Beltway sniper attacks“. Beltway je obchvat hlavného mesta Washington, ktorý spája mesto s okolitými štátmi Maryland a Virginia. Používa sa tiež na označenie metropolitných oblastí okolia Washingtonu. Práve táto oblasť sa stala terčom dvoch ostreľovačov, ktorí ležiac v kufri svojho auta mierili puškou cez neveľkú vybrúsenú dieru na náhodné obete. Celkovo zabili desať ľudí, najmä v Montgomery County, teda v okrese, ktorého obyvateľkou som vtedy bola aj ja. Muž kosiaci trávu pred obchodným centrom. Žena sediaca na lavičke na zastávke autobusu. Muž tankujúci benzín. Žena vysávajúca svoje auto. Muž kráčajúci k supermarketu. Najviac sa ma ale dotkla žena, ktorá práve nakladala nákup do kufra svojho auta pred obchodom zvaným Home Depot. Home Depot je čosi ako naše Obi a bol to obchod, v ktorom som pravidelne nakupovala farby a iné pomôcky pre svoj biznis. Spomínam si, že tá žena sa volala Linda a jej manžel stojaci vedľa nej ani netušil, čo ju skolilo k zemi. „Ja som Boh,“ bolo napísané na lístkoch, ktoré sa našli neďaleko niektorých obetí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bol vtedy október, krajina žiarila všetkými možnými farbami, ale my sme sa vyhýbali pobytu na otvorenom priestranstve. Nikto netúžil stretnúť takéhoto boha. Pomôcky nevyhnutné pre svoju prácu som nakupovala tak, že môj muž zatiahol autom až pred vchod predajne, ja som z neho vyskočila a čo najrýchlejšie vbehla do dverí. Keď som mala nákup hotový, zakývala som mu zvnútra, on opäť potiahol až ku vchodu a ja som čo najrýchlejšie naskočila do auta. Bláznivé, že? Ale predsa...

Tento prípad sa, našťastie, relatívne rýchlo vyriešil, ostreľovači boli dolapení a my sme sa opäť mohli prechádzať po vonku bez toho, aby sme očakávali guľku do chrbta. Zato sa objavilo pár nahnevaných či pomätených mužov, ktorí vtrhli do nejakého úradu či školy a spustili nekontrolovanú streľbu. Návšteva verejných budov tak pre mňa nikdy nebola príliš príjemná.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Napriek týmto, nazvime ich, „verejným hrozbám“, sa nedá povedať, že by som USA považovala za vyslovene nebezpečné teritórium. Obetiam vyššie uvedených katastrof toto štatistické klišé, pravdaže, nijako nepomôže, ale pravdou zostáva, že USA je krajina s obrovským počtom obyvateľov a pravdepodobnosť, že by ste sa práve vy stali obeťou takýchto hrozieb je relatívne malá. Ako v ktorejkoľvek inej modernej krajine na vás skôr číhajú bežnejšie riziká, ako napríklad dopravné nehody či civilizačné ochorenia. A práve na hrozby tohto druhu je táto krajina vybavená tak, ako takmer žiadna iná na svete.

Keby niečo, vďaka perfektnému systému záchrany k vám sanitka dorazí za pár minút a bude v nej sedieť človek naozaj skúsený v podávaní prvej pomoci. O systéme záchrany som sa dozvedela vcelku dosť, pretože manželov kamarát Alan bol hasič a zároveň tzv. EMT (emergency medical technician), teda záchranár cestujúci v sanitke. Alan bol človek, ktorému by ste bez mihnutia oka zverili svoj život, o rôznych chorobách a zraneniach toho vedel pravdepodobne viac než priemerný lekár a bol to človek s dobrodružnou a zároveň rozvážnou povahou milujúci nebezpečné situácie a ich riešenie. Čiže správny človek na správnom mieste.

Dokonale zorganizované a fungujúce sú aj pohotovostné oddelenia v nemocniciach. Aj s nimi som mala nakoniec tú česť sa zoznámiť. Zobudila som sa raz uprostred noci (bolo to krátko pred mojím odchodom z USA) s nekontrolovateľnou triaškou a s pocitom, akoby mi na hrudníku sedelo stokilové závažie. Nechcelo sa mi veriť, že by to naozaj mohol byť infarkt, veď som mala ledva tridsať rokov, ale predsa... Manžel ma odviezol do neďalekej nemocnice. Na pohotovosti mali obrovskú čakáreň s pohodlnými sedačkami, kobercom, obrazmi na stenách, kávovým automatom a veľkým recepčným pultom, kde som podala základné informácie o sebe a svojich symptómoch. A keďže sa moje príznaky aspoň čiastočne ponášali na tie infarktové, okamžite som bola pozvaná dovnútra, hoci čakáreň bola aj v túto nočnú hodinu dosť plná.

Hneď ma napojili na EKG, ktoré obsluhovala veľká láskavá černoška s univerzálnym materinským prístupom. Tá mi po pár minútach položila zvláštnu otázku. „No, čo sa to, zlatko, deje, v tvojom živote?“ Chvíľu som zvažovala, či ma náhodou neposlali na nesprávne oddelenie, teda na psychiatriu, ale nakoniec som odpovedala po pravde. „Okrem toho, že sa práve plánujem sťahovať cez pol sveta, zavrieť svoj vcelku úspešný biznis a netuším, čo ma čaká späť doma ... tak vlastne nič moc.“

„Aha!“ povedala ona chápavo, priateľsky ma poťapkala svojou veľkou rukou po pleci a poslala ma na ďalšie vyšetrenia, hoci z jej postoja (a výsledkov EKG) bola zjavné, že mi žiaden infarkt nehrozí. Strávila som tam ďalšie asi dve hodiny na rôznych iných vyšetreniach vrátane röntgenu hlavy a nakoniec ma poslali domov s dvojstránkovým popisom a záverom: panický záchvat.

Verím tomu, že táto epizóda mala naozaj súvis len s mojimi osobnými neistotami prameniacimi z veľkých životných zmien, ale niekedy uvažujem, či nám zbytočnú paniku nepridávajú aj prebytočné informácie o všakovakých verejných hrozbách, ktoré prenikajú do našich životov cez médiá a vďaka celkovej globalizácii. Netvrdím, že všetky mediálne informácie sú zbytočné. Napríklad taká predpoveď počasia, ak vyjde, nám môže byť na osoh. Ale potrebujeme naozaj vedieť, že kdesi tisíce kilometrov od nás nejaký šialenec zastrelil desiatky ľudí alebo že manžel dobodal manželku?

Áno, po jedenástom septembri som sa takmer nedokázala odtrhnúť od obrazovky, ale odkedy som sa vrátila na Slovensko, správy vôbec nesledujem. Vlastne, v televízii nepozerám vôbec nič (možno s výnimkou Tour de France) a verím tomu, že to prospieva mojej psychike. Pretože v správach dnes, bohužiaľ, výrazne prevažujú katastrofy a paniku navodzujúce informácie zo všetkých vzdialených či menej vzdialených kútov sveta. Niekedy dokonca uvažujem, že by som založila rubriku s názvom Dobré správy. Alebo Upokojujúce správy. Alebo také čosi. Pretože verím, že v našich životoch sa deje mnoho dobrých vecí, akurát..

...keď sa človek spoľahne len na médiá či filmy a seriály, má skôr dojem, že to tu s nami ide len a len dolu vodou. Nečudo, že ho z času na čas opantá panika.

P.S. Jedenásteho septembra 2001 náš priateľ Alan, profesionálny hasič a záchranár, navštívil lekára-špecialistu, ktorého ambulancia sa úplnou náhodou nachádzala presne oproti Pentagonu. Krátko potom, čo lietadlo skončilo v útrobách budovy, vychádzal Alan z ambulancie a uvidel plamene. Prebehol cez cestu a u hasičov, ktorí tam už plnili svoje úlohy sa prihlásil do služby ako kolega z vedľajšieho okresu. Mal trochu problém zohnať patričný výstroj, napriek tomu sa pustil do práce. Nasledujúce dva dni nespal, nejedol a zrejme ani nedýchal. Keď nám to neskôr popisoval, nedalo mi nezamyslieť sa nad tým, aký je tento svet vskutku zvláštny. Že tu pobehujú ľudia, ktorí majú potrebu hrať sa na boha a rozhodovať, kto prežije a kto nie, šíriť paniku či v nekontrolovanom hneve strieľať bezhlavo do ľudí a sú aj takí, ktorí sa vyžívajú v zachraňovaní a pomáhaní druhým. Ibaže o tých druhých sa z nejakého dôvodu menej píše a hovorí než o tých prvých.

O spomínaných ostreľovačoch ako aj o všetkých teroristoch z 11.septembra existujú podrobné state voľne prístupné na Internete, dokonca Wikipédia im venuje samostatný rozsiahly odkaz. O Alanovi ale nikde ani zmienka.

Danica Chames

Danica Chames

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  97
  •  | 
  • Páči sa:  165x

Sem-tam mi na klobúk prisadne motýľ. Inak normálka. Zoznam autorových rubrík:  RodičovskéVzťahovéPríbehyAmerickéHaluzeNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu