O päťročnom arašidovom masle a iných pokladoch našich chladničiek

Autor: Danica Chames | 15.11.2017 o 6:00 | Karma článku: 11,63 | Prečítané:  5701x

I tá najostrieľanejšia gazdinka sem-tam urobí osudovú chybu a príliš dôkladne nakukne do útrob vlastnej chladničky. A vtedy tam uvidí veci, ktoré mali radšej zostať nevidené.

Napríklad takú trojročnú Tatársku omáčku. Prípadne dva-a-pol-ročnú bravčovú masť. Alebo päťročné arašidové maslo. No nič príjemné.

Keďže ja som gazdinka relatívne ostrieľaná, presne viem, čo v takýchto situáciách robiť. Absolútne nič! Presunúť zrak na iné miesto chladničky a tváriť sa akoby nič. Ihneď zabudnúť, že sa čosi také vôbec prihodilo. V najhoršom prípade je možné tieto poklady presunúť na jednu poličku (alebo časť poličky) s pracovným označením „dlhodobo neriešiteľné prípady“. A je to.

Horšie však je, keď do útrob chladničky príliš dôkladne nakukne neostrieľaný gazda. Môj muž, našťastie, do chladničky nikdy nenakúka príliš dôkladne. On väčšinou chladničku otvorí a čaká, že tá vec, pre ktorú tam išiel, naňho sama vyskočí. Tá vec, pre ktorú môj muž zväčša otvára dvere chladničky, je niečo mäsité. Ale, keďže, ako je známe, zamordované mäso nevie skákať, tak naňho nikdy nič nevyskočí, a on chladničku po chvíli zavrie s vyhlásením „nič tam nie je.“

Minule, keď takto stál pred rozďavenou chladničkou a nič naňho neskákalo, som neuvážene oznámila: „slanina je na spodnej poličke vzadu“. On sa hlboko predklonil, čiahol do poličky a okrem spomínanej slaniny odtiaľ vytiahol aj sklenený pohár na 90 percent naplnený akousi okrovou hmotou. Možno si pomyslel, že to je horčica, a že by sa k tej slanine mohla hodiť. Keď však odkrútil uzáver, zatváril sa prekvapene, možno až zhnusene, a pustil sa do čítania etikety. „Vieš, že toto arašidové maslo má už päť rokov?“ opýtal sa po chvíli.

„Daj to naspäť,“ povedala som pokojne. On však akoby zabudol na slaninu - čo sa mu často nestáva - a rozhodol sa, že s tým arašidovým maslom treba niečo urobiť. „A čo s tým chceš robiť?“ opýtala som sa. „No vyhodiť, nie?“ odvetil on prakticky. „A ako by si chcel, prosím ťa, také niečo urobiť?“ dodala som. Prísne.

Môj muž ma už, pravdaže, pozná pekných pár rokov, a teda tušil, v čom je problém. V našej domácnosti všetci dobre vedia, že som „ekologicky posadnutá“, a teda že nestrpím žiadne vyhadzovanie, ktoré nie je v súlade s najprísnejšími pravidlami recyklovania. Už dávno som zaviedla tri koše na odpadky s veľkými nápismi Plasty (plus kovy a Tetrapaky), Papier a Hriechy. Teda všetko, čo sa nepodarí recyklovať, sú hriechy. To je predsa každému jasné! Sklo sa odkladá do špajze a vyhadzuje do kontajnera na konci ulice. Okrem toho som na konci záhrady zriadila kompost, kde sa vyhadzujú zbytky jedla a šupy z očistenej zeleniny či ovocia. Členovia našej domácnosti si už pomaly zvykli na vety typu „kam to hádžeš, nevieš kam patria kovy!?“, ale veta „týždeň budeš chodiť na kompost“ je považovaná za najhorší možný trest. 

Päťročné arašidové maslo, ktoré sa znenazdajky objavilo v našej chladničke, sa skladá zo skla a zvyškov jedla, takže jeho likvidácia by mala byť v rámci pravidiel recyklovania pomerne jednoduchá. Problémom však je, a to som podrobne vysvetlila môjmu mužovi, ako oddeliť tú lepkavú hmotu od skla bezo zvyšku. Nemôžeme predsa dávať znečistené sklo do kontajnera. To jednoducho nejde! Okrem toho, nazdávala som sa, by mohla táto cudzokrajná zmes znehodnotiť môj slovenský kompost. I keď zasa čisto slovenským by sa asi nazývať nemal, keďže obsahuje molekulárne pozostatky brazílskych banánov, španielskych rajčín, kosti rumunských kurčiat a iné cudzopasné prvky. „Extrémne problematické,“ vyhlásila som nakoniec, „a preto navrhujem dať maslo späť do chladničky“.

Môj manžel bol však v nálade, v ktorej muž potrebuje dokázať, že zvládne aj nemožné, „extrémne problematické“ je v týchto chvíľach úplná malina. Zavolal teda nášho mladšieho syna a oznámil: „Mám pre teba naozaj nechutnú robotu.“ Náš syn, prirodzene, hlasno protestoval a kládol otázky typu „čo som také strašné urobil, že ma takto trestáte?“ alebo „prečo to nemôže urobiť môj starší brat?“. Môj muž sa nechal naveľa obmäkčiť – čo tiež často nerobí - a povedal, že na ten kompost teda pôjde s ním.

Spoločnými silami krvopotne vyškrabali arašidové maslo zo skleneného pohára, vrátili sa celí mastní a zablatení, keďže záhrada bola čerstvo popršaná, čo malo za následok, že museli silno znečistenú bielizeň oddeľovať od tej mierne znečistenej. Okrem toho sa im to maslo nepodarilo vyškrabať dôkladne, a tam museli pohár nechať odmočiť, zmes vody a zvyškov masla dobre premiešať a nakoniec vyliať do záchoda.

Naveľa som ich pochválila, ako dobre si počínali a opýtala sa, či by nechceli podobne zlikvidovať aj tú trojročnú Tatársku omáčku a dvojročnú bravčovú masť. Nechceli. „No vidíte!“ povedala som a uštedrila im praktickú prednášku o moderných princípoch upratovania. Budete sa tomu čudovať, ale o týchto princípoch som sa dočítala v učebnici anglického jazyka, kde sa preberala slovná zásoba k téme domácnosť. V článku sa písalo, že v každej domácnosti je z času na čas potrebné zbaviť sa starých nepotrebných (alebo pokazených) vecí. Robí sa to tak, že si prejdeme všetky veci, ktoré v danej miestnosti či skrinke máme, nepotrebné vyhodíme, potrebné očistíme a uložíme na príslušné miesto.

Často sa ale stáva, a to aj tým najostrieľanejším gazdinkách, že si s nejakou vecou alebo vecami nevedia rady, prípadne je ich likvidácia príliš komplikovaná. Aby takáto gazdinka nepodľahla zbytočnému nervovému zrúteniu, treba si vraj v každej izbe zaviesť takzvaný „junk drawer“, teda zásuvku, prípadne poličku, kde sa budú ukladať práve takéto problematické veci. Ich riešenie sa nechá na neskôr, keď sa dostaví špeciálna nálada alebo keď sa nájde niekto, kto je odhodlaný to riešiť. Prípadne sa tam nechajú na neurčito. Tvorcovia týchto princípov boli zrejme ľudia, ktorí si uvedomujú, že dokonalosť je nedosiahnuteľná ako v hocičom inom, tak aj v upratovaní, a že sa nám všetkým trocha ľahšie žije, ak sami sebe sem-tam dovolíme aj trocha nedokonalosti. S takýmto prístupom plne súhlasím. Okrem sféry recyklovania, samozrejme! (Každý predsa má nejakú perfekcionistickú úchylku.)

„A ak takéto šikovné princípy môžu platiť pre jednotlivé izby v domácnosti, prečo by nemohli platiť aj pre chladničku?“ vysvetlila som svojim chlapom a ukázala im jeden kút chladničky, ktorý sme nazvali „junk corner“, kde si spokojne trónili trojročná Tatárska omáčka, dva-a-pol-ročná bravčová masť a pár iných pokladov.

„Mama, a ako často sa dostavuje špeciálna nálada?“ opýtal sa môj syn zrejme kalkulujúc, ako dlho tam tieto poklady ešte budeme trpieť. „Ťažko povedať,“ odvetila som opatrne. „Ale v prípade tvojho otca je to zhruba každých päť rokov. V mojom prípade...“

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Chcel zachrániť svoj klub. Poprosil o pomoc diktátora

Nemecký hokejový tím zachránil líbyjský diktátor pred krachom.

PLUS

Civilizovaná divočina. Na severe Slovenska to záhadne funguje

Oravská Polhora pôsobí ako vymyslená.


Už ste čítali?