O mužoch a jaterniciach

Autor: Danica Chames | 30.11.2017 o 10:30 | Karma článku: 12,17 | Prečítané:  7225x

Neviem ako vaši muži, ale ten môj zbožňuje jaternice. A klobásky. A rebrá aj pečienku. Sem-tam si síce vypočuje rady od MUDr. Bukovského, ale nejako výrazne to jeho postoj k jaterniciam a spol. neovplyvnilo. 

Alebo len trochu. Pravda totiž je, že na obed si v práci často dáva šalát. Potom ale príde domov a z očí mu prýštia slová: „Mäso. Chcem mäso!!!“. Okrem toho má môj muž rád, ak má jedlo dostatočný objem. Chápem, že „dostatočný objem“ je výraz značne relatívny, ale zakrátko vysvetlím, čo sa ním vlastne myslí. Alebo skôr nemyslí.

Minule som sa, napríklad, dopustila obludnej chyby a kúpila v mäsiarstve len dve jaternice. Neviem, čo ma to pochytilo. Tým som, pravdaže zistila, že dve jaternice nie je objem dostatočný pre troch mäsožravcov (muž plus dvaja synovia). Namiesto toho, aby si svoje tajomstvá nechali pre seba, pustili si synovia ústa na špacír, len čo sa ich otec ukázal vo dverách. „Jaternice sme už zožrali,“ vyjavili škodoradostne.

O pár dní na to sme boli dohodnutí s mužom, že príde domov pred piatou a odvezie staršieho syna na krúžok. Bolo 16:40, keď som si na mobilnej aplikácii, ktorá udáva aktuálnu polohu všetkých rodinných príslušníkov, všimla, že môj muž sa nachádza v blízkosti nákupného centra. Najskôr som si myslela, že len stojí v zápche, ale pri dôkladnejšej prehliadke mapy som zistila, že on nie je len v blízkosti, on je priamo v nákupnom centre.

„Čo robíš v obchode?“ vyštekla som do telefónu, len čo to zdvihol. „Stojím v rade na jaternice,“ povedal opatrne. Uvedená mobilná aplikácia bola jeho nápad, ale v tomto konkrétnom momente ho určite oľutoval. „A prečo kupuješ jaternice, keď ťa doma čakám s plnou panvicou bavorských klobások? A okrem toho máš byť o piatej v centre!“ pokračovala som s výčitkou v hlase. „Lebo mi z nich nič nezostane!“ vysvetlil. „Zatiaľ som nikomu nedovolila sa ich ani dotknúť. Čakáme na teba,“ dodala som netrpezlivo.

Všetci muži v mäsiarstve vraj naňho vyvaľovali oči, keď trocha neochotne opustil svoje miesto v rade napriek tomu, že už bol druhý v poradí. O päť minút však bol doma a o ďalšie dve sa už všetky osoby mužského pohlavia napchávali klobáskami. Ja som sa ich neodvážila ani len dotknúť s obavou, že by sa tým mohol dostatočný objem premeniť na nedostatočný. Radšej som sa opatrne zahryzla do svojho chlebíka s reďkovkou. 

O konkrétnej veľkosti dostatočného objemu som čo-to zistila aj keď som raz zavolala manžela do akejsi nóbl reštaurácie v centre Bratislavy. Ja som tú reštauráciu poznala ešte z čias, keď som bývala v Prahe. Založili ju Chorváti a ponúkala výborné, jednoduché jedlá stredomorskej kuchyne. Medzitým však spopulárnela, zinternacionalizovala a do Bratislavy už dorazila ako akýsi luxusný paškvil charakterizovaný desiatimi radmi príborov z každej strany vášho taniera a minimálne dvomi čašníkmi, ktorí sa vás každé tri minúty pýtajú, či niečo nepotrebujete.

Môj muž si neuvážene nedal pred-predjedlo ani predjedlo, dokonca ani o dezerte neuvažoval a hneď si objednal hlavné jedlo. Penne s krevetami. Trvalo to asi pol hodinu, ale nakoniec pred neho postavili obrovský hlboký tanier, na spodku ktorého, ak ste sa dobre pozreli mikroskopom, trónilo zopár úzkych cestovinových rúrok, štyri krevety a pár tenučkých odrezkov parmezánu. Aha, aby som nezabudla, ešte na tom sedeli tri lístočky rukoly vkusne usporiadané do nepravidelného trojuholníka. Voňalo to úžasne, a aj chuť bola skvelá, ale pre neho celkový zážitok z reštaurácie bola utlmovaná zúrivosť, ktorú pociťujú muži, keď im rozdráždite žalúdok a nedokončíte to. Tých cestovinových rúrok tam bolo presne osemnásť (ako ich poctivo zrátal) a mne je odvtedy jasné, že osemnásť drobných kúskov cestoviny je objem nielen nedostatočný, ale dokonca nebezpečný. Podobne ako dve jaternice na troch mäsožravcov a jedného všežravca.

Ale, o inom som vlastne chcela. Keď som ako puberťáčka prvý krát videla český film Postřižiny, chcela som byť presne ako jeho hlavná hrdinka. S vlasmi pod zadok, lezúca na komíny a milujúca šnicle a zabíjačkové špeciality. Realita je však iná. Vlasy mám kúsok pod plecia, výšok sa bojím a mäso síce sem-tam zjem, dokonca aj jaternice ľúbim, ale taktiež počúvam rady MUDr. Bukovského. A už niekoľko rokov sa snažím svojich mäsožravcov preorientovať aj na inú než mäsitú stravu. Robím to pravdaže postupne a nenápadne s rôznymi stupňami úspechu.

Napríklad. Urobím veľký šalát a položím ho na stôl. Tvárim sa akoby nič. Šalát si tam sedí, niekedy aj pár desiatok minút, nepovšimnutý. Ale keďže nič iné sa na stole nenachádza a ani v hrncoch na sporáku nič nie je, postupne začnú zo šalátu odbúdať isté položky. Najskôr olivy. Potom rajčiny, potom paprika a uhorky. Nakoniec aj zopár zelených listov odbudne, niekedy dokonca aj rukola.

Táto finta funguje ešte lepšie, ak položíte šalát na stôl a prísnym tónom vyhlásite: „Tohto šalátu sa mi nikto ani len nedotýkajte.“ Potom odídete akože na záchod, kde desať minút tabletujete. Keď sa vrátite, viac ako polovica šalátu je fuč. Vy sa zatvárite nahnevane a zvyšok šalátu spokojne dojete.

Niekedy, podobne ako u fajčiarov, je ale skôr na mieste metóda postupného znižovania závislosti. Najlepšie to funguje s gulášom. Guláš, pravdaže, obsahuje mäso. Nikto ale nevie povedať, koľko mäsa presne sa tam musí nachádzať, aby sa to stále dalo nazvať gulášom. Ja som začala robievať guláš, ktorý okrem mäsa (bravčové, hovädzie alebo morčacie na kocky) obsahuje koreňovú zeleninu. Podobá sa to skôr na hovädzie po burgundsky, ale ja to stále nazývam guláš. Po každom novom „vylepšení“ receptu sa v guláši nachádza stále viac zeleniny a menej mäsa. A nikto si nič nevšimol. Aspoň doteraz. Táto metóda sa dá aplikovať aj na francúzske zemiaky, koložvársku kapustu, čínu a mnohé iné. 

Avšak, najlepší spôsob, ako premeniť mäsožravcov na vegánov (alebo aspoň vegetariánov) je žiadne mäso doma nemať. To si, pravdaže, vyžaduje obrovské sebazaprenie pri prechádzaní okolo mäsiarstva, ale pri dlhodobom tréningu sa to dá zvládnuť. Minule sme doma nemali vôbec žiadne mäso, čo muži považovali za tragédiu významného stupňa. Nakoniec som ale uvarila zemiaky a mrkvu (pokrájané na kocky), poliala maslom a posypala syrom. Zmizlo to len taký fukot. Alebo, keď už sa zdalo, že isto umrieme od bezmäsitého hladu, objavila som v tajných zákutiach chladničky mozzarellu a rajčiny. Nakrájala som to na kolieska, poliala olivovým olejom a posypala bazalkou. Aj to zmizlo do pár minút.

Nedávno som čítala v časopise Forbes článok o tom, ako sa v Amerike rozmáhajú vegánske fast foody. Dokonca sú vraj populárnejšie než McDonalds. A čuduj sa svete, väčšina ich zákazníkov nie sú striktní vegáni, ale obyčajní mäsožravci snažiaci sa o nápravu. Očividne teda ide o svetový trend a nie iba o moje súkromné šialenstvo.

Ale. V konečnom dôsledku som zástancom princípu „všetko s mierou“. A to podľa mňa platí tak pre mäso-žrútstvo ako aj pre vegánstvo. Keď človek z času na čas zhreší, zväčša potom prepadne úprimnému pokániu, ktoré následne vedie k zvýšenej disciplíne. A tak som dnes kúpila šesť jaterníc a dve klobásky, plech vystala kyslou kapustou, na ňu naukladala uvedené mäsité poklady a strčila do trúby.

Vonia to úžasne...

 

P.S. Myslíte, že šesť jaterníc a dve klobásky bude dostatočné množstvo?

P.P.S. Ak máte iné zaručené metódy na premenu mäsožravcov na čiastkových vegetariánov, rada si ich prečítam.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Učiteľka v škôlke mala žltačku a chodila do práce. Rodičia o tom nevedeli

V pondelok bude Miestny úrad vo Vajnoroch, ktorý je zriaďovateľom škôlky skúmať , prečo o žltačke neinformovala rodičov.

DOMOV

Rok 1998: Ako Mečiar valcoval a ako skončil

Rok, kedy Mečiar znásilnil ústavu, ale aj kedy jeho éra definitívne skončila.


Už ste čítali?