Takáááto som bohatá...

Autor: Danica Chames | 18.1.2018 o 18:55 | (upravené 22.1.2018 o 11:48) Karma článku: 10,94 | Prečítané:  9785x

Poznáte to. Narodí sa vám dieťa a vy začnete fotiť ako posadnutí. Len z prvého dňa jeho života máte 237 fotografií. Najmä, ak je prítomný novopečený tatinko. A potom to už len naberá na obrátkach.

Narodí sa druhé dieťa – 256 fotiek len z pôrodnice. Ďalších 86 z okamihu, keď malého prvýkrát okukával jeho o rok starší súrodenec. Prvá návšteva babky a dedka – 113 fotiek. Prvá dovolenka pri mori - 1473 fotiek. Krst – 943 kusov.

Ak ste čo len trochu organizovaní, pretriedite to, niekam uložíte a pri nekonečnej disciplíne polovicu vymažete. Ale keďže nekonečne disciplinovaný nie je nikto, tak to bude iba tretina. Možno len štvrtina. Neprejdú ani dva roky a vy máte 300 Gigabajt obrázkov. Hotové bohatstvo!

Problém s fotkami sa vlastne tak trocha podobá problému s peniazmi. Ak ich máte, treba sa o ne starať. Jediný rozdiel je len v tom, že peniaze z nejakého dôvodu tak rapídne nenarastajú. Skôr majú tendenciu klesať. Najmä, ak sa váš manžel rozhodne, že sa o tie fotografie „poriadne“ postará.

Najskôr si, pochopiteľne, zaobstaral lepší fotoaparát. Lenže slovo „lepší“ je výsostne relatívne a pre priemerného muža znamená „profesionálny“, teda len o kúsok horší než používajú fotografi National Geographic. Kúpil ho síce z druhej ruky za vraj vynikajúcu cenu, napriek tomu koštoval vyše tisícky. K dobrému fotoaparátu ale treba aj „vhodné“ objektívy. A nie jeden, ale hneď dva. Na kratšie a na dlhšie vzdialenosti. Naozaj som netušila, že taký objektív dokáže stáť viac než priemerná mesačná mzda na Slovenku.

Keď už máte takýto skvelý foťák s úžasným príslušenstvom, rýchlo zistíte, že snímky, ktoré produkuje, majú okolo 40 MB za kus. To váš „obyčajný“ počítač nezvláda. Pri ich spracovaní fučí a nespokojne mrmle, čo vášho muža nesmierne irituje. A tak jedného dňa donesie domov najnovší procesor, novú základovú dosku a, pravdaže, najnovšiu verziu grafickej karty. V tomto momente už prestane rozprávať o tom, za akú výhodnú cenu ich dokázal uloviť a vy sa o to radšej nezaujímate.

Okrem toho práca s fotkami je vizuálna záležitosť, treba ich teda „správne“ vidieť. Z toho dôvodu je nutný výkonný monitor. A tiež je lepšie, ak sú dva vedľa seba. Na jednom vidíte všetky fotky patriace do istého súboru, na druhom len jednu fotografiu, ktorú práve upravujete. Myšou sa dá plynule prechádzať z jedného do druhého. Úžasné! Na úpravu a organizáciu snímok je tiež dôležitý softvér, opäť najlepšie taký, čo používajú profíci.

No, a keď tie upravené fotky začnete ukladať, zistíte, že zaberajú akosi veľa miesta. Je teda nevyhnutný veľký harddisk. Jeden vnútorný a jeden vonkajší. A keďže ide o naše najväčšie rodinné bohatstvo, treba to všetko poistiť. Vraj sa tomu hovorí zálohovať. Aspoň trikrát. Človek predsa nikdy nevie. Musí sa teda kúpiť domáce sieťové úložisko (takzvaný NAS). Ale aj to je už momentálne na 69 percent zaplnené, takže nás v najbližšom čase isto čaká nejaká ďalšia "inovácia". Po viac ako desiatich rokoch plodného fotograficko-rodinného života sme totiž nahonobili okolo 67 tisíc fotografií s objemom 2600 GB. Veď hovorím, hotové bohatstvo.

Za jeho prehnanú starostlivosť o naše rodinné fotografické portfólio som si zo začiatku z manžela uťahovala. Niekedy som sa dokonca obávala, či sa všetky naše finančné zdroje naveľa nepremenia na megapixle. Potom ale prišli Vianoce. (Už neviem, ktoré to presne boli, ale naše deti boli vtedy už dosť veľké na to, aby sme zabudli, aké neskutočné tlsté bývali ich stehienka, keď boli bábätkami, alebo aký neuveriteľný bordel dokázali urobiť v kuchyni, keď som si potrebovala na desať minút odskočiť na WC.) Zapálili sme vianočný stromček, potlačili sa na gauči pred veľkou televíznou obrazovkou s voňavým čajom v rukách a môj muž začal premietať fotky z čias dávno či menej minulých. „Jéééj, akí ste tu boli malinkí!“ alebo „Jééj, akí sme tu boli chudí“, začalo sa ozývať miestnosťou. „Jééj, to bolo vtedy, keď ešte žil ujo Peťo!“ a „jééj...“ a „jééj...“ a „jééj...“. A keď sme sa dostatočne vyjéééjovali, pustili sme si Popolušku a nazvali sme si to peknými Vianocami. Naozaj bohatými.

 

 

Odvtedy zdieľam manželov názor a verím, že všetky tie fotografické spomienky naozaj patria k najväčšiemu bohatstvu našej rodiny. Vlastne ma to fotenie, či dokonca upravovanie fotografií, tak trocha aj chytilo. A už sa teším, keď raz budem stará a veľmi, veľmi bohatá (možno aj milión Gigabajt), budem si sedieť s pohárom urologického čaju pri teplej piecke a s tabletom (alebo čo vtedy bude práve letieť) v náručí spomínať na staré dobré časy.

Jééj...

 

P.S. Nedávno sme navštívili v obci Modrá na Morave nezvyčajný podvodný tunel. Dajú sa v ňom pozorovať ryby žijúce v miestnom jazierku. Plávajú si za vašim chrbtom a nad vašimi hlavami akoby lietali. Celé dni sa tunel napĺňa ľuďmi, ktorí držia v rukách svoje telefóny so stále výkonnejšími fotoaparátmi a cvakajú ako diví. Niektorí tam strávia veľa času, a teda poľahky urobia stovky záberov. Pozorovala som tých ľudí a premýšľala, čo sa s tými fotkami neskôr stane. Možno zavesia zopár z nich na Facebook a pár šupnú aj na Instagram. Ale čo potom? Pozrú si ich vôbec ešte niekedy? Alebo dožijú svoj krátky život v momente, keď bude čas vymeniť starý telefón za nový. A čo ja viem ... možno je to tak v poriadku. Možno tie spomienky, čo nám zostanú v hlave, sú predsa len bohatšie než akákoľvek elektronická pripomienka.

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?