reklama

Prečo deti angličtinárky nehovoria po anglicky

Ale, aby som nezačínala hneď klamstvom. Moje deti vedia po anglicky toľko, koľko sa naučili v škole a hovoria zhruba tak, ako ich spolužiaci. Ten mladší možno trocha lepšie, pretože má vynikajúcu pamäť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (152)

A ten starší je tiež relatívne ok, lebo rád pozerá anglicky hovoriacich YouTuberov. Moje pôvodné ambície však boli, pravdaže, omnoho vyššie. Keď boli bábätkami, nádejala som sa, že v tomto veku (10 a 9 rokov) už budú úplne plynulí. Hotoví majstri slova, písma i slangu.

Tak kde sa to celé pokazilo?

Keď chcete svoje deti naučiť jazyk, máte k dispozícii niekoľko stratégií. Môžete sa presťahovať do prostredia, kde sa týmto jazykom hovorí. Prípadne sa oženiť s osobou, ktorá daným jazykom prirodzene rozpráva. Ale, čo ak žijete na Slovensku a váš manžel je Slovák rovnako ako vy? A sťahovať sa neplánujete. Ani rozvádzať.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Stále vám zostáva zopár iných fínt. Môžete si, napríklad, najať opatrovateľku, ktorá daný jazyk dokonale ovláda. Avšak nesmie ovládať ten váš. Môžete sa rozhodnúť, že budete s deťmi hovoriť hneď od malička iba tým jazykom, ktorý ich chcete naučiť. Alebo prinútite ich otca, aby to robil. Alebo im budete čítať knihy v danom jazyku aspoň hodinu denne, púšťať im filmy len v tomto jazyku, prípadne vyčleniť hodinu denne, keď sa bude u vás doma rozprávať iba týmto jazykom. Alebo ich zapíšete do súkromnej škôlky či školy, kde sa uvedený jazyk preferuje.

Všetky tieto stratégie som dôkladne zvážila, avšak ani jedna sa z takého či onakého dôvodu u nás neujala. Sťahovanie – príliš zložité. Opatrovateľka či súkromná škola – príliš drahé. Rozprávanie sa s deťmi výlučne po anglicky – choré.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Áno, naozaj mi to začalo pripadať ako choré, najmä keď som vo svojom okolí zopár takýchto mamičiek začala stretávať. Postávali na miestnych ihriskách a svoje deti oslovovali síce slušnou, ale predsa nedokonalou angličtinou. Najskôr som len prekvapene zazerala, potom mi to však začalo dosť vadiť. Až natoľko, že som tieto ihriská musela opustiť napriek nesúhlasu mojich detí. Presunula som sa na iné ihrisko a tam tuho premýšľala, prečo mi to vlastne tak hrozne prekáža.

Najskôr som samu seba obvinila zo slepej závisti. „Tieto matky sa odhodlali k novátorskému kroku a vytrvalo sa ho držia. Aj na verejnosti. Zatiaľ čo ty máš možno lepšiu angličtinu, ale odhodlať sa nedokážeš!“ vyčítala som si. Po tuhom premýšľaní som ale zistila, že inde bol pes zakopaný. Vôbec nešlo o to, či je ich angličtina dokonalá alebo len slušná. Išlo o to, že to bolo celé akési čudné. Matka má predsa odovzdať svojim deťom materinský jazyk. Preto sa zrejme volá materinský. A hovoriť na nich výlučne iným jazykom než materinským mi prišlo ako úplne neprirodzené.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Potom som si ale povedala, že to je možno iba môj pohľad na vec, a že ak to týmto matkám neprirodzené nepripadá, možno to predsa len prirodzené je. Akurát to nie je vhodná metóda pre mňa. Prinútila som sa teda zotrvať na ihriskách, kde sa tieto mamičky vyskytovali a považovať to za normálne. Priznám sa, moc mi to nešlo. Stále vo mne zostával pocit, že sa tieto deti síce naučia po anglicky dosť rýchlo, ale voľačo iné - dôležité stratia. Nie že by sa nenaučili po slovensky, veď v ich okolí je isto slovenčiny dosť, ale o niečo významné predsa len prichádzajú. O prirodzenosť vlastnej matky?

Keď som teda odmietla metódu rozprávania sa s deťmi výlučne po anglicky, čo tak rozprávanie sa niekedy? Napríklad pri večeri. Aj som to vyskúšala a ... nič. Deti začali hlasno protestovať. „Mama, rozprávaj poriadne!“, kričali. Takmer zúrili. Akoby si mysleli, že iný jazyk znamená inú matku. Dobre teda, povedala som si zmierlivo, vyskúšame to radšej s rozprávkami. Nakúpila som nádherné knižky priamo z Anglicka a pustila sa pred spaním do čítania. S podobným úspechom ako mala angličtina pri večeri. „Mama, čítaj poriadne!“, protestovali hlasno. A tak som príbehy za chodu prekladala, zatiaľ čo oni obdivovali krásne ilustrácie. Potom som to vyskúšala s filmami v anglickom jazyku. Tie síce až tak vehementne neodmietali (zrejme preto, že nešlo o jazykovú zradu zo strany matky), ale zväčša ich nedopozerali s vysvetlením, že „sa tam tak čudne vypráva“.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Áno, nechala som sa odradiť týmito nezdarmi a nakoniec urobila to, čo ostatné matky – neangličtinárky. Zapísala som deti do jazykovej školy, kde 45-minút týždenne trávili čas v spoločnosti pravého anglického lektora a ďalších desiatich detí. Výrazné pokroky to neprinieslo, ale myslím, že sa im tam páčilo. Pomaly a trocha bolestivo som sa zmierovala s faktom, že moje deti v desiatich rokoch plynulé nebudú. Vo vzťahu k vlastným deťom sa nakoniec moja rola matky ukázala byť ako prednejšia než úloha angličtinárky.

A potom mi jedného dňa postávajúc na ihrisku a pokrikujúc na deti nefalšovanou slovenčinou prebleslo mysľou, či moja pôvodná ambícia nebola náhodou tiež tak trochu chorá. Je naozaj nutné, aby vaše deti rozprávali už v rannom veku cudzím jazykom plynule a bez prízvuku? Dnešné školské osnovy sú nastavené tak, že deti už od tretieho ročníka základnej školy majú angličtinu tri razy do týždňa a od piateho ročníka dokonca štyrikrát. Ak je ich učiteľ aspoň priemerne zodpovedný, nie je možné, aby sa jazyk do maturity nenaučili. Aspoň priemerne slušne. Jediné, čo rodič potrebuje robiť, je dohliadnuť na to, aby to, čo sa v škole preberá, skutočne vedeli. A ak bude mať sem-tam čas aj na niečo extra (napríklad na pozretie si anglického YouTubera), len to veci prospeje. Smrteľne nevyhnutné to ale nie je.

Dnešný svet je orientovaný na výkon. Výkóóón! V šiestich rokoch nech majú deti zvládnutú angličtinu, v desiatich nemčinu a francúzštinu. K tomu prihodíme čínštinu. Človek nikdy nevie. Vetry nekontrolovaného rozvoja predsa dujú práve odtiaľ. Prihlásime ich na tenis, aby sme doma mali šancu budúcej Cibulkovej. A ešte na hokej. Jedného dňa si ich Šatan isto všimne a účasť na olympiáde máme v suchu. A nezabudnime, preboha, na šachy. A programovanie. A ešte klavír (veď aj Einstein sa v mladosti hudobne vzdelával a pozrite, čo to urobilo s jeho mozgom!), prípadne harfu. Dieťa chce síce chodiť na hip-hop, ale my mu to vyhovoríme. Kam už sa len v dnešnej dobe dostaneš s hip-hopom!?

Čo si budeme hovoriť. Všetci rodičia podliehajú tomuto tlaku. Ani ja nie som výnimkou. Akurát mne to akosi nevyšlo. Moje deti si jednoducho dupli a povedali: Nie! A hotovo. Podarilo sa im vyrvať svoje bezstarostné detstvo z pazúrov výkonovo orientovanej matky. 

Možno som mohla byť vytrvalejšia či kreatívnejšia a tie deti nejako zlomiť. Prinútiť. Sem-tam ma aj prepadnú výčitky svedomia. Ale potom sama sebe pripomeniem starú ľudovú múdrosť. Že aj ševcove deti chodili bosé. A nikto nemôže povedať, že neboli šťastné. A o to predsa ide, aby boli deti šťastné. Či nie?

No, ale na tie šachy ich asi predsa len prihlásim.

Danica Chames

Danica Chames

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  97
  •  | 
  • Páči sa:  165x

Sem-tam mi na klobúk prisadne motýľ. Inak normálka. Zoznam autorových rubrík:  RodičovskéVzťahovéPríbehyAmerickéHaluzeNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu