reklama

Keď do predajne áut vstúpi žena...

Moje nové auto malo spĺňať tri základné požiadavky. Malé. Tučnučké. Červenučké. Napriek svojej jednoduchosti sa však tento popis zdal byť pre predajcov áut značne nepochopiteľný.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (77)

Len čo vojdem do predajne a vysvetlím svoje potreby, hneď sa pýtajú. „No dobre, ale čo v tom aute vlastne chcete mať?“ „Akože čo!?“ uvažujem mierne podráždene. „To mám teraz začať menovať, že by to malo mať kolesá, najlepšie štyri, a že aj volant by sa hodil? A možno aj strecha, aby na mňa nepršalo.“ Ale potom si uvedomím, že zrejme myslia nejaké špecialitky, a tak opatrne navrhnem: „Možno by nebolo zlé, keby to malo vyhrievané sedadlo. Aspoň to šoférove.“

V tomto bode predajcovi očividne odľahne, keďže práve zistil, že sa predsa len nerozpráva s motoristickým neandertálcom, ale s osobou, ktorá má moderné potreby. Teda aspoň jednu. Vzápätí však sklamane dodá. „Vyhrievané sedačky sú ale, bohužiaľ, súčasťou až toho najvyššieho balíka.“ Zároveň podrobne vysvetlí, čo všetko taký balík ešte obsahuje. „Takže, ak si chcem vyhrievať svoje pozadie, musím si k tomu prikúpiť aj plno zbytočností,“ premýšľam sklamane. Napríklad taký tempomat. Ten vraj slúži na udržanie konštantnej rýchlosti. Avšak ja jazdím iba po meste. A už sa vám niekedy podarilo udržať v meste konštantnú rýchlosť na dobu dlhšiu než desať sekúnd?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Alebo navigáciu. Veď hovorím, že jazdím len po meste. A svoje mesto poznám sprava – zľava. Nie, ďakujem. Aha, a ešte nejaké spárovanie môjho mobilu s obrazovkou na palubnej doske. Ale, prosím vás! Tých dvanásť minút, čo trvá moja priemerná jazda z jedného bodu v meste do bodu iného, naozaj vydržím bez mobilu. A keď aj náhodou niekto volá, kým šoférujem, jednoducho to ignorujem a o pár minút zavolám späť. A ešte senzory, ktoré vraj pípajú, keď cúvate. A to už je čo za blbosť! Zvyknem si na pípanie a prestanem sa pozerať, kam vlastne cúvam. A keď si potom niekedy sadnem do auta bez senzorov, budem mať problém. Z rovnakého dôvodu som radikálne odmietla aj automatickú prevodovku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ja som celkovo osobou zvyku. Najmä, čo sa týka technológií. Neznášam meniť telefóny, počítače, pračky a už vôbec nie autá. Trvá mi strašne dlho, než si na niečo zvyknem. Ale potom sa toho držím ako bodliak chlpatého svetra. Preto som tušila, že nastanú problémy.

Pri honbe na nové autíčko sme sa na návrh môjho muža najskôr zamerali na Japoncov. Sú vraj známi svojom inovatívnosťou a spoľahlivosťou. Aj keď, ja som si nebola úplne istá, či práve oni budú chápať moju trojjedinú požiadavku. Skôr by sa mi to asi hodilo na Talianov. Navštívili sme však aj zopár Nemcov a nakoniec aj Kórejcov. Problém bol v tom, že každá automobilka mala nejakú verziu malého, tučnučkého a červenučkého, ktoré sa od seba líšili len nepatrne. A tak sa mi postupne z toľkého výberu začala točiť hlava a naveľa som podľahla zúfalstvu z prebytku možností. Zacnelo sa mi za socializmom, keď sa človek dokázal tešiť z mála alebo aj z ničoho. Nakoniec sa dostavila nespavosť a dokonca aj sebaľútosť. Poslednému z predajcov, ktorého som navštívila, som dokonca povedala niečo v zmysle „Prečo si len ja úbohá musím kupovať nové auto!?“ Zdalo sa, že ma chápal. Alebo aj nie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Našťastie ale prišiel princ na bielom koni, teda môj muž, a vzal opraty rozhodovania do svojich rúk. Tri noci strávil preliezaním Internetu, preštudoval všetky možné aj nemožné testy, zostavil excelovskú tabuľku, podrobne odôvodnil všetky pre a proti a na štvrtý deň ráno vyhlásil, že dospel ku konečnému verdiktu. „Super!“ povedala som, odchlipla si z kávy a viac sa nepýtala. Vysvetlil mi dôvody svojho rozhodnutia, ale moc som ho nepočúvala. Hlavne, že bolo rozhodnuté.

Bola by som nerada, keby ma niekto obvinil zo šovinizmu, ale niektoré rozhodnutia je naozaj lepšie nechať na to kompetentnejšie pohlavie (česť výnimkám, pravdaže). Do dizajnu novej obývačky či kúpeľne mi nikto z chlapov, s ktorými zdieľam domácnosť, nekecal a ja som sa rozhodla oplatiť im túto láskavosť nekecaním do výberu auta. Nakoniec, treba asi uznať, že môj prístup k rozhodovaniu nebol úplne racionálny. Moja nepripravenosť riešiť kúpu auta sa prejavila napríklad aj pri finálnom podpisovaní zmluvy, keď môj muž vytasil dlhý zoznam konečných požiadaviek. Zimné gumy, rohožky, bezpečnostné skrutky na disky, podložky pod kľučky, aby sa lak neoškrabal, a zopár iných. Zimné gumy? Tak to by mi naozaj nebolo napadlo. Asi preto, že ich sama nikdy nevymieňam.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A tak už takmer mesiac jazdím na novom, malom, oblom a svietivo červenom autíčku. Moje základné požiadavky spĺňa dokonale. Napriek tomu sa nedá náš vzájomný vzťah nazvať priateľským. Vlastne sa to asi skôr podobá zúrivej partičke šachu. Volant to má, ale je akosi príliš ďaleko. Ja viem, dá sa to nastaviť, ale nech robím, čo robím, nie je to ono. Sedadlo je zase príliš blízko, ale keď ho dám ďalej, na ten volant už naozaj nedočiahnem. Spojku treba popúšťať jemnejšie než som bola navyknutá a aj s plynom človek musí narábať opatrnejšie. Inak to strašne reve. Keď som k nemu zase príliš jemná, zdochne mi uprostred križovatky. Naivne som si fandila, že už mám tieto začiatočnícke trapasy za sebou. Ovládacie gombíky sú úplne inde a doteraz som nezistila, ako sa dá automatické stieranie predného okna prepnúť na manuálne. A hlavne, jazdí to na benzín, čo je zásadný rozdiel v porovnaní s mojim predchádzajúcim automobilom. Keď stojím na pumpe, stokrát za sebou si opakujem mantru „daj tam benzín, daj tam benzín, len, preboha, nie diesel“. Väčšinou začnem byť pracovníkom pumpy podozrivá, až nakoniec vyšlú niekoho von, aby ma usmernil. Koľké poníženie musí človek prehltnúť, kým sa zžije s novým autom.

Nedá sa nič robiť, začínam mať pocit, že moje základné požiadavky na kúpu auta boli nesprávne. Že som radšej mala trvať na podmienke: „to staré, na ktoré som zvyknutá“.

P.S. Jedno pozitívum to však predsa len má. Môj muž kdesi zohnal chlpatú podložku, ktorú zastrčíte do zapaľovača a ono to fakt vyhrieva. Paráda! Možno s tým vozidlom nakoniec budeme kamaráti...

Danica Chames

Danica Chames

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  97
  •  | 
  • Páči sa:  165x

Sem-tam mi na klobúk prisadne motýľ. Inak normálka. Zoznam autorových rubrík:  RodičovskéVzťahovéPríbehyAmerickéHaluzeNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu