reklama

Ako milovať psa, ktorý hryzie

Za svoje dobré skutky možno naozaj nič neočakávate. Ale, čo ak sa vám namiesto očakávaného nič dostane len neočakávaného uhryznutia? Budete vo svojich dobrých skutkoch pokračovať?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Útulok pre opustené zvieratá sa nachádza nanajvýš päťsto metrov od môjho domu. Napriek tomu, že samu seba považujem za milovníka zvierat, som sa mu roky zďaleka vyhýbala. Veď, čo ak by som tam náhodou uvidela niečo smutné, dozvedela sa niečo nemilé a potom pár nocí nemohla spať? Je mi to treba? Rozhodne je lepšie strčiť hlavu do piesku, nevidieť, nepočuť a netrápiť sa. No nie?

Tí, čo ma už trocha poznáte, viete, že veľa vecí v mojom živote má na svedomí môj muž. Aj za tento psí príbeh je zodpovedný on. V tomto prípade si to ale sám patrične odskákal. Poďme však po poriadku.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vracali sme sa z akéhosi výletu, keď môj manžel odrazu zastal na parkovisku neďaleko útulku. „Idem sa len opýtať, kedy sa dajú venčiť psíkovia,“ oznámil. Keďže kvôli alergii vlastného psa mať nemôžem, možno si myslel, že ma to poteší. Zostala som sedieť v aute a hľadela uprene pred seba. Aby som náhodou niečo smutné neuvidela. Vrátil sa o pár minút so psom na vôdzke. Snažil sa ho presvedčiť, aby vyskočil do zadnej časti auta. Pes však zanovito odmietal. „Máš dve možnosti,“ obrátil sa nakoniec na mňa. „Buď odvezieš auto domov alebo vezmeš psa.“ Keďže jeho nadrozmerné auto zásadne odmietam šoférovať, zostávala mi len tá druhá možnosť. „Volá sa Riki,“ povedal naveľa a už ho nebolo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tak asi takto jednoducho sa dá dostať k venčeniu útulkových psov. Ak teda máte toho správneho muža. Riki sa na prvý pohľad zdal byť bezproblémový. Príliš si ma nevšímal, oňuchával kríky, značkoval, sem-tam pobehol. Po zhruba 400 metroch začal byť trocha nesvoj, otočil sa a ráznym krokom ma ťahal späť k útulku. Pred bránou nedočkavo krútil chvostom čakajúc, kedy sa konečne otvorí. Celé to netrvalo viac než 30 minút. Domov som sa vracala akási povzbudená. Vlastne to bolo celkom fajn. Človek sa trocha prebehne a ešte pritom aj dobrý skutok vykoná. A ani ten útulok nevyzeral až tak strašidelne, ako som si predstavovala. A tak som si to o pár dní zopakovala. A o ďalších pár znovu. Až sa z toho stala pravidelná záležitosť. V útulku som začala byť známa ako „tá, čo si bráva Rikiho“. I keď niekedy sa mi ušli aj Iron, Nigella, Bady či staručký Gorko.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Jednu príjemnú zimnú nedeľu sa ku mne pridal aj môj muž. On vzal Rikiho a ja dobráka Gorka. Len čo sa však psy ocitli v bezprostrednej blízkosti, Riki začal vrčať a ceriť na Gorka zuby. Museli sme sa rozdeliť a ísť každý inou cestou. Asi som mala manžela poučiť, že Riki nie je úplne spoločenský typ, najmä čo sa týka iných psov mužského pohlavia (čo som ja sama zistila už dávno), ale v tom zhone som to akosi nestihla urobiť. A čo čert nechcel, na úzkej cestičke za železničnou traťou stretol môj muž chlapíka, ktorý práve venčil Arsenala – Rikiho úhlavného nepriateľa z útulku. Arsenal je pravý stafordšírsky bulteriér, ale to mu nijako nepomohlo proti húževnatému bastardovi stredného vzrastu. Hoci si každý muž pevne pridržiaval svojho vypožičaného psa, v momente, keď sa zdalo, že už jeden druhého bez problémov minuli, psy po sebe skočili poza chrbát svojich vodcov a zahryzli sa do seba ako blchy do kožucha.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Takéto niečo sa, pravdaže, nezaobišlo bez zranení. Arsenal skončil s natrhnutým okom, Riki mal krvavú papuľu. A naviac, kým sa môj muž snažil odtiahnuť svojho zverenca z bojového poľa, nechtiac mu stúpil na nohu, čo malo za následok jeden varovný hryz do lýtka. Nebolo to nič vážne, len dve neveľké krvavé dierky vo vzdialenosti psích očných zubov, napriek tomu sme ho po úpornom prehováraní prinútili, aby si aspoň išiel dať pichnúť jednu protitetanovku. Možno by ste si pomysleli, že po tomto incidente môj muž úplne zanevrie na Rikiho či dokonca na celé psie plemeno. Naopak. Rikiho považuje za statočného bojovníka a to uhryznutie za oprávnenú sebaobranu. Dokonca po ňom pomenoval svojho najschopnejšieho gladiátora v akejsi počítačovej hre. Volá sa Rikus Hryzus. Ako sa neskôr ukázalo, ja sama taká zhovievavá rozhodne nie som.

Prešlo niekoľko ďalších týždňov a ja som pomaly začínala nadobúdať dojem, že sa medzi mnou a Rikim vyvinul akýsi druh vzťahu. Nemožno to však chápať v takom tom klasickom zmysle vzťahu medzi človekom a psom. Psy z útulku sú, jednoducho, iné. Ak očakávate oddaný pohľad, nedočkavú túžbu potešiť svojho pána či neskonalú radosť z vašej prítomnosti, tak do útulku nechoďte. Pravdaže, aj tu sa môžu nájsť výnimky, ale psy z útulku vás poväčšine... poviem to na rovinu ... „majú na háku“. Áno, nechajú sa vyvenčiť, dokonca aj zhruba idú smerom, ktorý udávate, ale takmer vám nepozrú do očí, neprejavujú žiadne nadšenie z vašej pozornosti a niektorí sa dokonca nedajú ani pohladiť. Zrejme sa už v človeku toľko razy sklamali, že nemajú záujem vytvárať si nové sklamania. Možno už toľkokrát zmenili majiteľov, že vlastne nevedia, kto je kto a je im to jedno. Alebo je to snáď naopak. Možno existuje určité percento psov, ktoré nemajú spoločenskú povahu. A preto je pravdepodobnejšie, že práve tieto psy skončia v útulku.

Naozaj neviem. V každom prípade som však s Rikim mala pocit, že som v jeho očiach predsa len špeciálnejšia než ostatní. Až do momentu, keď sa to celé zmenilo. Bola opäť nedeľa, prechádzali sme sa našou bežnou trasou po asfaltovej ceste pozdĺž poľa, keď Riki objavil v kríkoch igelitovú tašku plnú odpadkov. Odrazu mal v papuli čosi biele, vyzeralo to ako nejaké jedlo zabalené v servítke. Hltal to aj s tou servítkou, ja som sa ho ráznym „fuj“ snažila odradiť, i som sa ho pokúšala odtiahnuť od inkriminovanej lahôdky, ale nakoniec som to nechala tak. Už predtým požral niečo z kríkov, aj som sa bála, či mu to neuškodí, ale nič mu nebolo. Pravdaže, taká hlúpa nie som, aby som pchala psovi ruku do papule, keď žerie. Ale keď už dojedol, trčala mu z pravej strany úst akási halúzka, ja som mu ju chcela odstrániť a schytala varovný hryz do pravej ruky. Nebolo to nič útočné, iba bleskové „raf“ s jasným významom: „nesiahaj mi na žrádlo“.

Fyzická bolesť nebola až taká strašná. Omnoho horšie na tom bola moja pýcha. Zostala som šokovane stáť na mieste a hlavou mi prebleskovali všetky predpokladané výčitky. „Tak ja ťa tu v treskúcej zime takmer každý deň beriem na prechádzku, aby si nemusel byť zatvorený v koterci, nosím ti piškótky a iné maškrtky, i zdravie môjho muža riskujem, a ty takto?“ Vzkypel vo mne hnev, až som mala chuť pohryznúť aj ja jeho alebo ho aspoň kopnúť, ale on si len vyložil predné laby na moje stehno, čo bol zväčša signál, že by si dal piškótku, a tváril sa, akoby sa nič nebolo stalo. Vrátila som ho späť do útulku s pocitom, že ho viac nechcem vidieť. A krútiac hlavou som sa samej seba pýtala, čo z toho venčenia útulkových psov vlastne mám.

Venčenie útulkových psov má niekoľko nesporných výhod. Okrem toho, že sa prinútite k pravidelnému pohybu na čerstvom vzduchu aj vykonávate dobrý skutok. Na dôvažok vám to pomôže pochopiť, čo vlastne dobrý skutok je. Nasledujúcich niekoľko dní som nad celou situáciou úporne premýšľala a prišla na nasledovné: Že robenie dobrých skutkov nie je o nás. Nie je o tom, že z toho niečo máme. Dobré skutky robíme, pretože ich niekto potrebuje. To je celé. Pravdaže, v konečnom dôsledku z toho predsa len niečo máme. Taký ten neidentifikovateľný dobrý pocit, ktorý nás robí „naplnenými“. Ale, ak chce človek naozaj vykonať dobrý skutok, nemôže prvoplánovo očakávať, že z toho niečo bude mať. Tomu sa hovorí nezištnosť, ktorá ale aj tak nakoniec prinesie zisk. Kruh dobra sa uzatvára.

A tak som o týždeň opäť kráčala smerom k útulku. Strašne fučalo, uši, líca i ústa mi omŕzali, ale akési neochvejné presvedčenie ma poháňalo vpred. Zhlboka som sa nadýchla a zazvonila pri bráne. Keď sa so škrípaním otvorila, takmer som povedala, že som prišla vyvenčiť dobráka Gorka. Teta z útulku ma ale predbehla a veselo zvolala. „Á, už ste tu dávno neboli. Prišli ste pre Rikiho, však?“ Zaváhala som len nepatrne. Isto si to ani nevšimla. „Samozrejme,“ odvetila som nakoniec presvedčivo.

Riki a ja
Riki a ja 

P.S. Keď vás nabudúce pochytí chuť nepchať hlavu do piesku, ale uvidieť potreby sveta, skúste napríklad navštíviť miestny útulok a vyvenčite nejakého psa. Netvrdím, že vám ten pes prejaví akúkoľvek vďačnosť a ani žiadnu plaketu za 30 venčení zrejme nedostanete. Ten pes to však určite potrebuje.

Ale Rikiho neberte. Ten je môj.

Danica Chames

Danica Chames

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  97
  •  | 
  • Páči sa:  165x

Sem-tam mi na klobúk prisadne motýľ. Inak normálka. Zoznam autorových rubrík:  RodičovskéVzťahovéPríbehyAmerickéHaluzeNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu