Je tu však jeden problém. A tým problémom je, že tieto chemikálie majú tendenciu sa z krvného obehu relatívne rýchlo vyplaviť a vám nakoniec nezostane nič iné než otázka „Čo som to na nej (ňom, tom) vlastne videl(a)?“. Keď som mala osemnásť nechala som sa takto opantať chemikáliami pri pohľade na kučeravého Paťa. Alebo to bol Tomáš? Naozaj si už nespomínam, keďže tie chemikálie, ktoré túto lásku na prvý pohľad zapríčinili, už dávno opustili môj krvný obeh a plávajú si kdesi v južných moriach. Podobným spôsobom som sa raz zamilovala do bielych menčestrákov, v ktorých sa pretŕčala štíhla figurína vo výklade akéhosi obchodu. Veľmi rýchlo som ale zistila, že biele nohavice majú hneď niekoľko nevýhod. Nedá sa v nich absolútne na nič sadnúť, teda ak chcete, aby zostali biele dlhšie než pol hodiny, a váš vlastný zadok v nich vyzerá akýsi objemnejší než sa javil na figuríne.
Láska na prvý pohľad, zdá sa, nemá dlhé trvanie. Keď si toto uvedomíte, nevyhnete sa otázke, ktorá láska je vlastne trvácna. Presne nad touto dilemou som sa minule zamýšľala cestou do práce. (Mnohí tvrdia, že tie najlepšie myšlienky sa rodia na záchode, ale mňa to, neviem prečo, chytá skôr v aute.) Šoférujem si teda do práce, keď si odrazu uvedomím, ako mám svoje auto rada. Len tak z ničoho nič. Možno sa vám to nezdá úplne čudné (snáď vás takéto myšlienky obchádzajú pravidelne), ale pre mňa to divné bolo, lebo to auto som zo začiatku nenávidela. No dobre, nenávidela je trocha silný výraz, ale rozhodne to nebola láska na prvý pohľad. Veľa vecí mi na ňom vadilo, hoci väčšina z nich súvisela len s holým faktom, že to nebolo moje staré auto. Ale odvtedy už prešli viac než tri mesiace, ja som si naň zvykla, uznala som, že je pre mňa praktické a začala som rešpektovať jeho neodškriepiteľné kvality.
Keď sa tak nad tým zamyslím, väčšina vecí, ktoré mám naozaj rada, neboli láskou na prvý pohľad. A ani na druhý. Náklonnosť vznikala postupne. Zoberme si napríklad môjho manžela. Pracoval vo firme, kde som učila angličtinu a zo začiatku sa mi zdal akýsi „nevýrazný“. Ale keďže aj on sa stal mojim študentom, mala som možnosť ho lepšie spoznať a všetko sa postupne zmenilo. Až približne na šiesty pohľad sa stalo to s tými chemikáliami, pocitmi eufórie, atď. Podobne to bolo aj s mojimi deťmi. Ja viem, že existujú matky, ktoré pociťujú neskonalú lásku k rodiacemu sa životu, len čo uvidia dve čiarky na svojom tehotenskom teste. Trocha im aj závidím. U mňa to tak ale nebolo. Tehotenstvo vo mne skôr vyvolávalo úžas nad dokonalosťou biologických procesov. Podobne, krátko po pôrode, keď mi dieťa prvý krát ukázali, prevládajúci pocit bola skôr nesmierna úľava, že to už mám za sebou a akási zvedavosť prinášajúca otázku: „toto je naozaj moje dieťa?“. Až nasledujúce hodiny, možno až dni, ako mi sestričky to dieťa postupne nosili, ja som naň hľadela, zvykala si naň a uznávala jeho nádheru, som si pomaly začala uvedomovať ten rýchlo narastajúci cit. A zrazu mi bolo jasné, že toto je tá pravá láska, silná a nemenná, ktorá tu zostane navždy, nech sa deje, čo sa deje.
Takto by som tu mohla začať menovať mnoho vecí v mojom živote, ktoré som si zamilovala postupne, ale akosi nedokážem menovať veľa takých, ktoré boli láskou na prvý pohľad a napriek tomu zotrvali v dlhodobej obľube. (Možno okrem tých červených lodičiek na vysokánskom podpätku, ktoré sa mi stále páčia, i keď viem, že chodiť sa v nich nedá.) Lebo tá pravá láska nie je ani tak o chemikáliách a následnej eufórii, hoci istá nevysvetliteľná príťažlivosť nie je na škodu. Pravá láska je o tom, čo vám zostane, keď tie chemikálie opustia váš systém, teda skôr o zvyku, trochu aj o praktickosti (dvom sa to isto ľahšie ťahá než jednému) a veľa o vzájomnom rešpekte. A ten vôbec nesúvisí s chemikáliami, ale je vedomým rozhodnutím.
Šoférujem si teda do práce zaujatá touto úvahou takmer si ani nevšimnúc, že už som v centre mesta. Urobím zopár obligátnych kôl po starobylých uliciach márne pátrajúc po mieste na parkovanie. A vtedy ho zbadám. Nádherné, tučné, lákavé miesto len niekoľko krokov od budovy, kam idem učiť. No čo vám budem hovoriť, láska na prvý pohľad! Ale keďže o láske na prvý pohľad už čo-to viem, prejdem radšej o kus ďalej a zaparkujem na úzkom hrboľatom mieste takmer kilometer od mojej destinácie. Práve tu sa ukáže, aké je moje malé autíčko naozaj praktické.
Keď sa o dve hodiny vraciam, prechádzam opäť okolo nádherného, tučného, lákavého miesta, na ktorom si tróni džíp s veľkou žltou papučou na prednom kolese.
