reklama

Klimatická príručka na prežitie leta v USA

Ak sa chystáte do USA, mám pre vás dôležitú radu. Vezmite si sveter. A dobre vám radím, absolútne nikam sa bez neho nepohnite. Najmä, ak tam idete v lete.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (68)

V Spojených štátoch sú totiž miliardy budov a snáď v každej z nich majú výkonnú klimatizáciu. A úplne všetci obyvatelia krajiny klimatizáciu zbožňujú. Len čo sa roztopia posledné snehy, utekajú ku svojim termostatom, tam nastavia obligátnych 16 ᴼC (pocitovo) a takto to ponechajú bežať celú sezónu až do nasledujúceho sneženia. Možno podotknete, že 16 ᴼC je akosi málo, ale Američania to netušia, keďže stupne Celzia nepoznajú. Oni poznajú iba Fahrenheity a v nich je to zhruba 62 ᴼF, čo nikomu nepripadá ako príliš nízke číslo.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pre priemerného Európana je však takáto teplota nielen neprístojná, ale dokonca nezdravá. Kým som žila v USA, bola som známa ako „tá šibnutá, čo všade nosí sveter“ a oblieka si ho nie pri východe z budovy, ale, naopak, pri vstupe do nej. Vo všetkých amerických budovách bola treskúca zima, ale úplne najhoršia situácia bola v supermarketoch pri chladiacich pultoch s mliekom a jogurtmi. Myslím, že práve v tejto krajine som sa odnaučila piť mlieko a konzumovať mliečne výrobky. Tá trocha vápnika naozaj nestála za život ohrozujúci termický šok.

A tak som si zadovážila poriadny sveter, ktorý som stále vláčila so sebou buď opásaný okolo bedier (vonku) alebo pozapínaný až ku krku (vnútri) a vyhýbala sa chladiacim pultom v supermarketoch, a takto sa mi tam podarilo prežiť päť letných sezón bez výraznej ujmy na zdraví.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Okrem svetra mám pre vás ďalšiu dobrú radu. Ak náhodou po anglicky neviete príliš veľa, určite sa naučte vetu „No ice, please!“ (Bez ľadu, prosím!). Okrem mrazivých interiérov vás totiž v USA môžu prekvapiť aj mrazivé nápoje. Vojdete do McDonaldu, vypýtate si pohár CocaColy a ... Po prvé, priemerný nápoj podávaný v USA má takmer liter, čo vôbec nikto nepovažuje za príliš veľa, keďže oni litre nepoznajú. Po druhé, skôr než ho obsluhujúci naplní požadovanou tekutinou, nasype tam zhruba pol kila ľadu (áno, opäť sa to nikomu nezdá čudné, keďže oni kilá nepoznajú). To, čo takýto nápoj urobí s vašimi európskymi zubami tu radšej podrobne rozpisovať nebudem, ale rozhodne vám neradím to skúšať. Domáci obyvatelia, pravdaže, majú vybudovanú špeciálnu imunitu voči týmto pocitom, my Európania však takouto odolnosťou, bohužiaľ, nedisponujeme.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Á, takmer by som bola zabudla na zmrzlinu. Tá je v USA rovnako studená ako u nás. Ale. Najmenšia porcia, ktorá sa dá kúpiť zodpovedá zhruba našim štyrom kopčekom a stojí $3,50. Mohli by ste sa pokúsiť vypýtať si menšiu, ale obsluhujúci by vám len začudovane oznámil „prečo by ste to robili, aj tak by stála $3,50“. A tak si poslušne vezmete mega zmrzlinu a s vypätím všetkých síl ju lížete a lížete a ona sa nezmenšuje a nezmenšuje, vám už zmrzlina vyteká ušami, ale ako šetrný Slováčisko ju predsa nevyhodíte, keď ste už za ňu vyvalili $3,50. Naveľa sa vám ju predsa len podarí nejako dolízať, čo má ale za následok tri veci. Predávkovanie cukrom, premenu vášho žalúdka na zmrznutú hrudu a doživotné odhodlanie už nikdy zmrzlinu nejesť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ale, aby ste si nemysleli, že to len našinec zažíva problémy pri návšteve USA. Funguje to aj naopak. Predstavte si, že ste priemerný Američan a ako taký ste zo svojej vlasti naučený, že len čo si sadnete za stôl v reštaurácii, už aj sa pred vami zjaví obrovský pohár vody bohato zdobený ľadom. Úplne zadarmo. Potom pricestujete do Európy, napríklad na Slovensko, usadíte sa za stôl v reštaurácii a ... nič. Čašník sa vás, samozrejme, opýta, čo si dáte na pitie, vy poviete „Just water, please,“ a očakávate obrovský pohár bohato zdobený ľadom. Zadarmo. V skutočnosti však na stole pristane miniatúrna sklenená fľaštička v objeme 200 ml, čo vy netušíte koľko je, ale rozhodne sa vám to zdá príšerne málo. Okrem toho je nechladená.

A tak čašníka asertívne požiadate o trocha ľadu. „No problem!“ zvolá čašník s úsmevom a donesie vám pohárik s tromi kockami ľadu. Vy sa snažíte nebrať to ako urážku, vodu aj s ľadom vypijete na dva a pol dúška a vypýtate si ešte trocha vody. Aj s ľadom, pravdaže. I keď si pomyslíte, že to slovo „trochu“ ste asi mali radšej vynechať. Po štvrtom opakovaní tohto rituálu vám čašník oznámi, že mu už došiel ľad, vám to nedá, aby ste sa neopýtali, koľko ľadu vlastne v tejto reštaurácii držia, načo čašník nepovie nič, len sa ospravedlňujúco zaškerí a cestou späť do kuchyne si zamrmle popod nos: „môže byť rád, že uprostred februára vôbec nejaký ľad máme!“. No a celé vás to vyjde na takých 7 Eur, keďže jedna fľaška minerálky môže stáť aj 1,80 Eur.

Bola by som na tieto teplotné rozdiely medzi našimi krajinami takmer aj zabudla, nebyť nedávnej skúsenosti priamo z našej krajiny prehriatych interiérov. Dvakrát do týždňa chodievam učiť angličtinu do jednej americkej firmy na okraji mesta. Väčšina zamestnancov tejto spoločnosti sú našinci, čomu zodpovedajú aj teplotné priemery vzduchu v interiéroch. Sem-tam sa ale pritrafí, že prídu na návštevu americkí kolegovia a vtedy sa začnú diať všelijaké zvláštne veci.

Nič netušiac otvorím teda minulý týždeň dvere na priestrannej zasadačke, keď ma ovalí mrazivý vzduch. Urobím pár krokov dnu cítiac sa stále viac, akoby som práve vliezla do chladiaceho boxu s mliekom a jogurtmi. Na stole uvidím diaľkový ovládač klimatizácie a na ňom nastavených 16ᴼC. Tentoraz naozaj v stupňoch Celzia. Pocitová teplota sa však skôr blíži k šiestim stupňom ako k šestnástim. Obrátim sa na svoju študentku, ktorá práve vstúpila do miestnosti a vidím prekvapený, i keď tak trochu aj pobavený, výraz v jej tvári. „Kto asi tak používal túto zasadačku pred nami?“ opýta sa s úškrnom. „Žeby vaši americkí kolegovia?“ odpoviem podobne sarkastickým tónom.

Vypneme teda klímu, otvoríme okná, ale zistíme, že to príliš nepomáha. Miestnosť je obrátená na sever, slnko tam nezasvieti celý deň a ten vánok, ktorý sa prediera do miestnosti len znižuje pocitovú teplotu. Našťastie mám so sebou sveter, ktorý si oblečiem a pozapínam až ku krku. „Starý dobrý zvyk,“ poviem, keď zbadám študentkin začudovaný pohľad.

V miestnosti strávim nasledujúce tri hodiny a napriek vernému svetru pociťujem narastajúce známky podchladenia. Uvažujem, že sa presťahujem do inej miestnosti, ale všetky sú obsadené. Keď na vrátnici naveľa vraciam kľúčik od zasadačky, rukami sa objímam a zrejme aj drkocem zubami. Vrátnikom polo-žartom odporúčam, aby na klimatizácii nastavili minimálnu možnú teplotu 25ᴼC. Nechápu, napriek tomu sa so mnou priateľsky rozlúčia. Vyjdem do slnkom zaliateho exteriéru, avšak moje zmrznuté kosti jeho účinok nepociťujú. Poviem vám, ešte nikdy som sa tak netešila do rozpáleného auta, ako teraz. Položím svoj ľadový zadok na vrelú sedačku a chrochtám blahom. Skrehnutými prstami oblapím žeravý volant, nasávam blahodarné teplo a hlavou mi prebleskne myšlienka.

„V Amerike bolo fajn. Naozaj. Ale ešte dobre, že som sa vrátila.“

Danica Chames

Danica Chames

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  97
  •  | 
  • Páči sa:  165x

Sem-tam mi na klobúk prisadne motýľ. Inak normálka. Zoznam autorových rubrík:  RodičovskéVzťahovéPríbehyAmerickéHaluzeNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu