Keď vás vymknú v obchode s vínom

Autor: Danica Chames | 18.10.2018 o 20:31 | Karma článku: 7,68 | Prečítané:  3147x

Topoľčianky sú malebné mestečko. Pamätné. Priam nezabudnuteľné. Najmä, ak tam skončíte vymknutí v areáli obchodu s vínom.

Cez Topoľčianky jazdíme relatívne často. Cestou k babke. Avšak nikdy sa nezastavujeme. Veď ktorý blázon by sa kdekoľvek zastavoval, keď ho babka čaká s obedom! Najmä, ak vyrazí z domu bez raňajok najskôr o jedenástej a cesta trvá minimálne hodinu a pol.

Ale. Jedného dňa nás ktosi priateľsky poinformoval, že v Topoľčiankach sa nachádza firemná predajňa vína so širokým výberom a priaznivými cenami. Babkin obed je babkin obed, ale dobré víno za babku už stojí za zastavenie. Deti síce frflali, keďže našu záľubu vo víne nezdieľajú (zatiaľ), ale, ako je dobre známe, o priebehu cesty a jej zastávkach rozhoduje šofér. V tomto prípade najväčší milovník sladkého moku. Vlastne nie, sladké rád nemá, iba suché.

A tak sme sa zastavili, všetko popozerali, zakúpili krabicu bieleho (moje obľúbené) a krabicu červeného (mužove obľúbené) a spokojní s dobrým úlovkom sme aj babkin obed stihli. Jednoducho, dokonalé spojenie príjemného s užitočným. Jediné, čo nás tak trocha škrelo bol fakt, že z malebných Topoľčianok ešte stále nepoznáme nič okrem predajne vína.

Ale aj to sa malo čoskoro zmeniť. Jednu peknú sobotu sme plánovali na neskoré popoludnie malú párty. Šunky, syry, bagety a olivy si už lebedili v našej chladničke, ale vína nebolo. „Čo keby sme si urobili malý výlet do Topoľčianok?“ navrhla som manželovi. „Kúpime víno, konečne pozrieme ten park, čo tam majú, a na obed sme doma,“ vyhlásila som spokojná so svojim viacúčelovým plánom.

Všetko prebiehalo ako po masle. O desiatej sme boli v Topoľčiankach, o pol jedenástej bol kufor auta plný krabíc všakovakého vína a o desať minút neskôr sme už vstupovali do slávneho zámockého parku. Auto sme nechali zaparkované v areáli predajne. Veď to bolo do parku len na skok! Obzrieme kaštieľ, nejaké tie jazierka a o pár minút sme späť.

Kto by to bol tušil, že ten park je taký pekný a taký veľký! Človek v ňom úplne stratí zmysel pre orientáciu a čas. Stromy ihrali neuveriteľnými jesennými farbami, voda v jazierkach sa trblietala, kačky neprestávali pýtať odrobinky chleba a upravené cestičky lákali k nekonečnému kráčaniu. Deti nás síce so svojim typickým šomraním z času na čas vracali do reality poznámkami typu „poďme už domov!“, ale tentokrát sme sa, bohužiaľ, nenechali nimi znechutiť.

Bolo kúsok pred jednou hodinou, keď sme konečne opúšťali park a kráčali späť k predajni. Zdalo sa, akoby nič nedokázalo pokaziť moju nadnesenú náladu, keď mi odrazu celé telo zaplavila akási predtucha. Najskôr taká prchavá, neuchopiteľná, po pár sekundách však začala nadobúdať svoje nepekné obrysy. „Nebolo tak náhodou napísané, že tú predajňu zatvárajú o dvanástej?“ opýtala som sa potichu s mierne zvraštenou tvárou. Nik mi nevenoval patričnú pozornosť, len sa ďalej doťahovali, ako to iba otcovia so synmi vedia. Až keď som pridala do kroku a v mojej chôdzi bola očividná istá dávka paniky, konečne stíchli a aj oni zrýchlili tempo.

Len čo sme zahli za roh cintorína, bolo jasné, že sme stratení. Brána do areálu bola zatvorená a všade navôkol panovalo ticho ako po záverečnej. Došli sme až k bráne a úplne zbytočne zatlačili na kľučku. Zamknuté. Parkovisko bolo prázdne ... až na naše autíčko plne naložené sladkým (pardon suchým) mokom. Štyri postavy zoradené od najväčšieho po najmenší stáli bez jediného slova na opačnej strane pevnej mreže a s neprítomnými výrazmi v tvárach pozerali na nedostupné vozidlo. „Hovoril som vám, aby sme išli domov,“ prerušil nakoniec ticho môj mladší syn.

„Preleziem to!“ povedal ten starší. Ocenila som síce, že namiesto výčitiek ponúkol praktický čin, i keď v tomto prípade zase nie až taký praktický. „A keď to prelezieš, tak čo?“ zašomrala som. „Nie je zlý nápad,“ oponoval môj muž. „Otvoríme si tie vína a budeme hodovať do pondelka rána,“ dodal. Nik sa nezasmial. Jeho žart nám skôr len pripomenul obludný fakt, že túto bránu zrejme s najväčšou pravdepodobnosťou nik nehodlá otvoriť až do pondelka rána. „Čo budeme robiť?“ uvažovala som hryzúc si nechty na palcoch. „Ako sa dostaneme domov? A ak sa tam aj nejako dostaneme, kto potom zase pôjde pre auto? A chodí vôbec niečo z Topoľčianok do Trnavy? V sobotu poobede?“ Ten bláznivý nápad s prelezením brány a konzumovaním vína mi odrazu pripadal celkom atraktívny.

Ale vážne. Čo by ste urobili v našom prípade?

Môj manžel na to, pravdaže, išiel chlapsky. Teda technologicky. Po krátkej chvíli zdanlivého zúfalstva vytiahol svoj mobilný aparát, vyhľadal stránku príslušného vinárstva, našiel telefónne číslo a vytočil ho. Bola to pevná linka. Do detailov som si dokázala predstaviť ako kdesi v útrobách prázdnej budovy, na ktorú sme hľadeli cez opustené parkovisko, zvoní telefón. A zvoní. A zvoní.  

Skúsil to ešte asi tri krát s rovnakým výsledkom. Pevnosť plná vín a nášho auta sa zdala byť dokonale nedostupná. Postávala som obďaleč snažiac sa nepodľahnúť panike. Nebolo to jednoduché. Nakoniec mi napadlo, že na to treba ísť žensky. Sociálne. Čiže z domu do domu. Topoľčianky sú neveľké mestečko. V niektorom z okolitých domov predsa musí bývať človek, ktorý pozná niekoho, kto pozná niekoho, kto pracuje v tejto firme. Prešla som asi 50 metrov k domu, ktorý stál presne oproti bráne do areálu vinárstva a nesmelo zazvonila na zvonček pri hlavných dverách. Po niekoľkých minútach sa dvere otvorili a v nich stál muž v stredných rokoch. Najstručnejšie, ako som len vedela, som mu vysvetlila náš problém snažiac sa zabrnkať na jeho lokál-patriotické city. „Ten váš park je tak úžasný, že sme v ňom zabudli na celý svet,“ dodala som lichotivo.

Muž si pravou rukou hladkal bradu a opakoval. „Tak to máte fakt problém.“ Už-už som sa chystala ohradiť, že by mi to mohol prestať pripomínať, keď sa on konečne otočil na podpätku a zmizol v útrobách domu. Dvere pred nosom mi však nezabuchol, a tak som udržovala akú-takú nádej, že možno predsa len dostal nejaký dobrý nápad. Po pár minútach sa opäť zjavil vo dverách s dvomi telefónmi v rukách. Hodnú chvíľu sa hrabal raz v jednom, potom zase v druhom, až nakoniec vyhlásil. „Zapíšte si toto číslo.“ Nadiktoval ho môjmu mužovi a povedal, že patrí majiteľovi vinárstva. "Hurá!" pomyslela som si. Zbožne som dúfala, že sa nám technikou z domu do domu podarí nájsť nejakého zamestnanca firmy, ale že hneď v prvom dome dostaneme číslo na majiteľa som považovala za nepatričné šťastie. 

Majiteľ vinárstva zdvihol na desiate zvonenie, pričom pri prvých deviatich sme takmer nedýchali. Vzhľadom na situáciu sa tváril relatívne priateľsky. Sľúbil, že niekoho pošle, aby nám otvoril bránu, ale že to bude asi trvať dosť dlho, keďže ten človek býva v inej dedine a len pred chvíľou zrejme prišiel z práce domov. Neodvážili sme sa opýtať, čo znamená dosť dlho, a tak sme len odhodlane čakali. Chvíľu sme postávali pri bráne, chvíľu posedávali na obrubníku, chvíľu sa prechádzali hore-dolu. Po trištvrte hodine som to zbabelo vzdala a oznámila, že idem do centra nájsť nejakú kaviareň. Chcela som sa vyhnúť nutkavej potrebe žiadať manžela každých desať minút, aby znova zavolal majiteľovi a overil si, či niekto naozaj príde.

Obrovské kapučíno a extrémne perlivú minerálku som už mala dávno vypité, keď sa v kaviarni konečne zjavili moji chlapi. Tvárili sa síce neutrálne, ale čosi v ich tvárach mi prezradilo, že naše auto je konečne na slobode. Objednali si tie najväčšie koláče a limonády, vraj za odmenu, a porozprávali mi, ako to celé prebehlo.

Po zhruba hodine a štvrť dofrčala na miesto dodávka, ktorú šoféroval chlapík s telefónom pritisnutým k uchu. Bez prestávky do toho telefónu niečo vykladal pričom divo gestikuloval. Len zbežne pokýval hlavou smerom k môjmu mužovi, akoby tam ani nebol kvôli nemu, odomkol bránu a čakal, kým neželané auto konečne opustí areál. Keď opäť zamykal bránu, môj manžel vystúpil z auta, že mu na znak hlbokej vďaky potrasie rukou a do vrecka strčí nejaké to všimné. Chlapík bol však natoľko zaujatý svojim telefonátom, že si môjho muža vôbec nevšímal, nasadol do svojej dodávky a rovnako náhle, ako sa objavil, aj zase zmizol. Nech je ako chce, v každom prípade mu patrí naša doživotná vďaka.

Čo teda robiť, keď vás vymknú v obchode s vínom? V podstate je úplne jedno, akú stratégiu zvolíte. Nech sa deje, čo sa deje, v najhoršom prípade vám stále zostáva možnosť otvoriť fľašu (alebo aj tri) a nejako to prečkať, dokým vás zase neodomknú.

Jedine, že by k dispozícii nebol otvárač na víno. V takom prípade by sa situácia dala nazvať vskutku zúfalou...

  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Aké sú rozdiely medzi rúškami a ako nosiť jednotlivé typy?

Dôležitý je nielen správny druh, ale aj pozorná manipulácia s rúškom.


Už ste čítali?