Prečo som si naveľa zamilovala Rakúšanov

Autor: Danica Chames | 22.11.2018 o 13:02 | Karma článku: 10,07 | Prečítané:  16714x

Upätosť. To je to slovo, po ktorom som v mysli vždy pátrala, keď bolo treba nejako charakterizovať Rakúšanov. Rozšafnosť Talianov bývala kedysi môjmu srdcu omnoho bližšia.

Lenže človek starne (a niekedy aj múdrie) a jeho chute sa časom menia. Obľúbenú cestovinu al dente som zamenila za ázijské, prevažne zeleninové, jedlá (viac chuti za menej kalórií) a namiesto do Talianska v poslednej dobe akosi častejšie cestujem do Rakúska. Človek sa nestačí sám sebe čudovať.

Pri cestách na juh som sa voľakedy nevedela dočkať, kedy tá otravná krajina konečne skončí. Obávala som sa, že niekde príliš krivo zaparkujem, čo je určite dostatočný dôvod na to, aby sa úbožiak ocitol vo väzení. Že nebudem vedieť spláchnuť toaletu alebo že si svoje kapučíno vypýtam nesprávnym prízvukom. A aj tie veci, o ktorých moji známi hovorievali v superlatívoch, napríklad viedenská architektúra, sa mi zdali nejaké príliš strojené. Špinavé uličky starého Ríma, v ktorých sa miešala vôňa pizze so smradom mopedov, sa mi pozdávali oveľa viac.

Čo sa teda zmenilo? Nič. Rakúšania zostali Rakúšanmi a Taliani Talianmi. Viedenská architektúra je stále noblesná a rímske uličky sú naďalej krásne špinavé. Niečo sa teda muselo stať so mnou. A muselo to byť čosi vážne, keď som odrazu ochotná pripustiť, že mám v obľube Rakúšanov.

Poďme však po poriadku. Pokúsila som sa nad sebou hlboko zamyslieť a nakoniec prišla na tri základné dôvody, prečo mi naši juhozápadní susedia začali byť sympatickí. 

 

1.       Rešpektovanie pravidiel

Áno, striktné dodržiavanie pravidiel môže byť považované za upäté. A mnohým sa môže zdať, že bez pravidiel sa žije ľahšie. Voľnejšie. Zistila som ale, že je to vlastne naopak. Uvoľnenejší je život práve tam, kde sa nemusíme obávať zamykať na noc dvere a kde vieme, čo môžeme od ľudí očakávať, keďže každý sa riadi rovnakým setom pravidiel. A ak ľudia príjmu dohodnuté pravidlá za svoje, nie je ani treba ich dodržiavanie vymáhať terorom.

V júni tohto roku sme sa s manželom vybrali na cyklistický výlet do rakúskeho údolia Wachau. Cestička sa kľukatila popri Dunaji, cez vinice a naprieč malebnými dedinkami či mestečkami. Odrazu sme sa ocitli v centre mestečka plného špacírujúcich sa ľudí. Práve mi napadlo, že by asi bolo vhodnejšie v takejto hustej mase človečenstva zosadnúť z bicykla a chvíľu ho tlačiť, keď ma oslovil starší muž s poznámkou, že sa nachádzame na pešej zóne, kde je zakázané jazdiť na bicykli. Pažou ukázal na tabuľu, kde to bolo jasne vyobrazené. Nehovoril to s hnevom, len ako informáciu, ktorú možno nemám. Tú tabuľu som si naozaj nevšimla. Mávnutím ruky som sa okoliu ospravedlnila za svoju neznalosť a okamžite zosadla z bicykla. Nik ma nezatkol a nestrčil do väzenia. Muž sa priateľsky pousmial a pokračoval v špacírovaní.

 

 

2.       Zmysel pre tradície a z toho vyplývajúca kvalita

Koncom augusta sme už opäť boli v Rakúsku, tentoraz v okolí Stubenberg See. Ubytovali sme sa v hotelíku nachádzajúcom sa v budove z roku 1652. (Napodiv, stále stojí a stále je funkčná). Na prízemí bola útulná reštaurácia očividne obľúbená po celom okolí. Jedli sme tam večeru, raňajky a aj obed by sme si isto boli dali, nebyť našich potuliek po okolitých lazoch. Čo na tom jedle bolo také špeciálne? Vlastne nič. Všetko samá klasika, ale taká ...čo ja viem ... neuveriteľne echtovná (nech mi jazykovedci, prosím, prepáčia túto náhradu slova pravá, ale fakt sa mi sem hodí). Smotana do rannej kávy bola ozdobená vrstvičkou echtovného tuku, káva echtovne voňala, chlieb bol domáci, marmelády bez debaty tiež a aj tie jablká, čo do všetkého napchali vrátane bravčovej rolády (veď ide o región jabĺk a práve začínala jablková sezóna) voňali akosi jablkovejšie.

Na okolitých lazoch mal takmer každý nejakú kravu, traktor, sliepky, mačku a psa a venoval sa nejakému chovaniu, pestovaniu či remeslu, ktorému sa jeho predkovia zrejme venovali už po x generácií. Všetci žili v pokojnej symbióze s okolitou zemou a všade vládol pokoj, z ktorého sršala poctivá a nenáhlivá práca. A tie výdobytky ich práce sú to najkvalitnejšie, čo si moderný človek môže priať, i keď, pravdaže, drahšie než to, čo vyprodukuje veľkovýroba. Stojí to však za ten zážitok. A mám taký pocit, že v Rakúsku na tradičnú kvalitu stále dbajú, napriek tvrdým tlakom modernej doby.

 

 

3.       Úhľadnosť

Posledný deň nášho pobytu neďaleko Stubenberg See som sa zobudila pred šiestou ráno. Do raňajok bolo ešte dosť ďaleko, a tak som sa rozhodla poobzerať si dedinu. Keď sa človek prechádza po rakúskej dedinke, všimne si minimálne dve závažné veci. Prvou je príkladná úhľadnosť. Príkladnou ju nazývam preto, že si z nej očividne každý berie príklad, keďže úhľadné je úplne všetko. Cesta, chodníky, ploty, dvory, trávniky, stromy, kríky, hriadky v záhradkách. Dokonca aj mačky sedia presne 20 cm napravo od vchodových dverí s chvostami úhľadne obtočenými okolo nôh, akoby všetky absolvovali to isté školenie úhľadnosti. Úhľadná je miestna škola aj obchodík s rozličným tovarom. A priestory okolo kostola sú úžasným príkladom božskej upravenosti.

Uvažovala som, či je takáto dokonalosť vôbec možná. Nepozerám sa náhodou na nejaký falošný záves, ktorým je potiahnutá celá dedina, a ktorý keď nadvihnem uvidím reálny svet s odpadkami a bežnou zanedbanosťou? Zdvihla som ruku a dotkla sa neďalekého perfektne namaľovaného plota overujúc si, či je skutočný. Bol. Aj kríky boli reálne a dokonca aj tá stopercentne zastrihnutá sviežo zelená tráva. Nakoniec som usúdila, že takáto ušľachtilosť je možná len za cenu mnohých hodín práce každý deň. Tento národ musí byť neskutočne pracovitý. (Alebo tu všetci trpia obsedantno-kompulzívnou poruchou?)

Ale kto tú prácu vykonáva? A kedy? Bolo už takmer sedem hodín ráno, keď som konečne dospela k tejto úvahe, bol pracovný deň (hoci boli stále školské prázdniny) a ja som nestretla jediného človeka. Všade vládlo upokojujúce ticho, čo je druhá vec, ktorú si hneď všimnete pri prechádzke rakúskou dedinou, a človek sa cíti akoby mu patril celý svet.

 

 

Ale, aby sme nepreháňali ten obdiv (veď aj oni sú len ľudia z mäsa a kostí), poďme na záver nájsť na Rakúšanoch aj nejaké tie chyby. Teda aspoň jednu. Tá vec, ktorú našinci zvyknú Rakúšanom vyčítať je ich zdanlivá aura nadradenosti. To, či sa človek považuje za nadradeného je však ťažké dokázať. Nie je vôbec jasné, či o Rakúšanoch tvrdíme, že sa chovajú nadradene len preto, že sa sami cítime podradení.

V každom prípade si hovorím, že nie je zlé mať suseda, ku ktorému tak trocha vzhliadame.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Zlepenec potrebuje lídra

Nevidno nikoho, kto by to vedel zlepiť.

SVET

Ruská agentka sa na súde priznala. Ako funguje ruská špionáž v USA?

Na jedného špióna je viac ako desať ľudí.


Už ste čítali?