Ako som sa pohádala so samoobslužnou pokladňou

Autor: Danica Chames | 28.3.2019 o 20:09 | Karma článku: 10,04 | Prečítané:  10687x

Moderné technológie sú ako psy. Hneď vycítia, keď ich človek nemá rád. Začnú vrčať a niekedy aj hryznú.

Zoberte si napríklad môjho muža. Ten má technológie rád. Len čo sa ich dotkne, ležia mu pri nohách, zobú mu priamo z ruky a vždy urobia, čo od nich očakáva. Keď sa k nim ale priblížim ja, podozrievavo zazerajú a keď sa nik nedíva, zdvihnú nohu a ocikajú ma.

A preto je obrovskou záhadou, prečo som sa v ten osudný deň rozhodla zapliesť sa so samoobslužnou pokladňou v supermarkete. Mala som veľký nákup, trocha som sa aj ponáhľala a bola som sama bez svojho krotiteľa technológií. Tak prečo som to vlastne urobila? Niekedy človek sám seba šokuje.

Už asi viem prečo. Totiž, skúsené pokladníčky sú strašne rýchle. Skenujú takým tempom, že ja nestíham ukladať do tašiek. Položky sa kopia za pokladňou a ja neviem, či mám skôr hádzať veci späť do košíka alebo hľadať peňaženku kdesi v nekonečných útrobách kabelky. Väčšinou zostanem paralyzovaná a nevyhnem sa zdržovaniu. Som nútená pretrpieť vyčítavé pohľady zákazníkov stojacich v rade za mnou.

A tak som si pomyslela, že samoobslužná pokladňa je vhodnou šancou, ako sa vyhnúť uvedenému stresu. Budem si sama skenovať svojim vlastným tempom a organizovane ukladať tovar do tašiek tak, aby som neskončila s banánmi a rajčinami na spodku a s kartónom džúsov na vrchole.

Začiatok bol vcelku povzbudivý. Našla som voľnú samoobslužnú pokladňu. Od tohto momentu to však už išlo iba dolu z kopca. Len čo som položila svoje dve plátenné nákupné tašky do baliaceho priestoru na ľavej strane pokladne, hneď sa ona ozvala: „Neznámy objekt v baliacom priestore. Prosím odstráňte neznámy objekt z baliaceho priestoru.“ Nadýchla som sa, že jej vysvetlím, že to nie sú neznáme objekty, ale moje tašky, radšej som sa však rozhodla nebyť priečna hneď od začiatku. Veď sme sa ešte ani nestihli poriadne zoznámiť. Chytila som teda tašky do ľavej ruky rozhodnutá skenovať len pravou, keďže mi nebolo jasné, kam tie tašky mám vlastne položiť. Poviem vám, bolo to dosť nepohodlné. Veď ani pokladníčka s desaťročnou skúsenosťou v odbore nedokáže skenovať len jednou rukou, pomyslela som si.

Potom som kdesi v rohu obrazovky zbadala tlačidlo „Mám vlastné tašky“, ktoré som rýchlo využila. Chvíľu to fungovalo a pokladňa vyzerala byť spokojná. Moje dve tašky sa postupne plnili, hoci tempo, akým som položky skenovala, sa nedá nazvať ináč než slimačím. Vedeli ste, že každý výrobok má čiarový kód na úplne inom mieste? Toľko som sa ich naotáčala, až som si presilila zápästie. Zrazu som začala cítiť pokoru k skúseným pokladníčkam. Najmä, keď prišli na rad rožky. Praxou trénovaná pokladníčka kukne na rožok, vyťuká kód, pridá počet kusov a je to. Ja som musela hľadať príslušný typ pečiva v zozname obsahujúcom tucty položiek, pričom sa ani jeden obrázok nepodobal na môj druh. Hneď som oľutovala svoju snahu jesť semiačka a vlákninu. Obyčajný rožok by bol býval omnoho jednoduchší. Bol prvý v zozname.

Situácia sa skomplikovala aj tým, že sa pokladni opäť znevideli moje tašky. Asi jej začalo vadiť, že kvôli hľadaniu patričného pečiva dlho nič neskenujem, ale keďže nemala v repertoári vetu „švihaj, ty nemehlo“, začala opäť vykrikovať „neznámy objekt v baliacom priestore“. Tlačidlo „mám vlastné tašky“ tentoraz zafungovalo až na tretí či štvrtý raz a ja som začínala byť mierne podráždená. To sa ešte vystupňovalo, keď prišla na rad plechovka piva. Oskenovať sa mi ju podarilo celkom rýchlo, ale pokladni sa opäť niečo nepozdávalo. „Je potrebné schválenie obsluhou“, oznámila mi stroho, čo ma nevdojak vyprovokovalo k niekoľkým hlasným vzdychom. Pochopila som, že kúpa piva zrejme musí byť odobrená živým personálom a zaprisahala som sa, že s alkoholom navždy končím. Poobzerala som sa okolo seba a uvidela jednu jedinú obsluhujúcu, ktorá práve riešila pri pulte akúsi reklamáciu. Okrem toho, ďalšie dve pokladne v mojom okolí vyžadovali schválenie obsluhou. Pri jednej stál pán s prepravkou šampanského a pri druhej chlapík s obrovskou krabicou čohosi elektronického.

Odložila som teda pivo aj rožky nabok, že sa im budem venovať neskôr, a postáčala všelijaké tlačidlá na pokladni dúfajúc, že budem môcť zatiaľ pokračovať v skenovaní ostatných výrobkov. Tým som ale milú pokladňu úplne otrávila, pretože okrem „je nutné schválenie obsluhou“ pridala aj staré známe „neznámy objekt v baliacom priestore“, tentoraz to však hovorila iným tónom, ktorý sa mi zdal výrazne hysterický. To ma, pravdaže, nenechalo chladnou. Veď aj ja viem byť hysterická, keď veľmi chcem! Dala som ruky vbok pripravená k útoku a vyštekla čosi nepriateľské.

Takto sme tam stáli oproti sebe ako dve sokyne, ona si stále mlela svoje, i keď by som bola prisahala, že pomedzi jej „odstráňte neznámy objekt z baliaceho priestoru“ a „vyžaduje sa schválenie obsluhou“ som začula aj čosi ako „hlupákov neobsluhujem“, ja som syčala sťa podráždená hus vety ako „ty pribrzdená rároha“ alebo aj niečo trocha tvrdšie a najradšej by som ju bola aj kopla. A vtedy, kým sa nik nedíval, ona zdvihla nohu a, prisahám že to tak bolo, očúrala ma, pretože som na spodnej časti ľavej nohavice zacítila čosi mokré. Možno to bolo to mlieko, ktoré som kŕčovite zvierala, keďže ona mi ho odmietala oskenovať, ale skôr si myslím, že to bola ona. Určite to bola ona!

Viete, keby som ju bola schopná brať zhovievavo, ako dieťa, ako nedozretého jedinca, ktorý nemôže za svoje nedostatky. Alebo ako hendikepovaného spoluobčana. Možno by to bolo celé vyzeralo úplne inak. Možno jej naozaj chýbalo len nejakých 50 až 100 rokov technologického pokroku, aby sa dokázala chovať inteligentne. A za to ona nemôže. Ale ja som ju porovnávala so živou pokladníčkou, ktorá je schopná riešiť nepredvídané situácie a učiť sa tým, že niečo robí. A hlavne vie byť prívetivá. Niekedy aj k neprívetivým zákazníkom.

Nakoniec som zúfalo rozhodila rukami odhodlaná skoncovať svoj výstup s touto príšerou, i keď mi bolo ľúto vyťahovať tovar z dvoch dobre zbalených tašiek a vykladať ho znova na pokladničný pás obsluhovaný živou pokladníčkou. Pracovníčka pri neďalekej pokladni práve zatvárala, tak som sa aj s mokrou nohavicou pobrala k nej opýtať sa, či ma ešte zoberie a či to všetko skenovanie, čo som už vykonala, môžem zrušiť. „Áno,“ povedala, „ale je nutné schválenie obsluhou,“ dodala.

Už, už som išla vybuchnúť, keď ona s príjemným úsmevom oznámila: „hneď som pri vás, len si dokončím tohto zákazníka“.

A tak aj bolo. Voľačo na tej haraburde postláčala a ona okamžite prestala omieľať svoju mantru o neznámych objektoch v baliacom priestore. Pokladníčka potom zadala krátky kód, čím v sekunde načítala moje rožky a ja som si pomyslela, že keby tá odporná mašina bola čo k čomu, mohla by byť schopná zapamätať si vzhľad určitých výrobkov a priradiť k nim kód automaticky. Veď ak existuje technológia rozpoznávania tvárí, prečo by nemohlo existovať aj automatické rozpoznávanie rožkov? Pod vedením živej pokladníčky naveľa bez problémov zakceptovala aj moje pivo a dokonca aj moju debetnú kartu. Za normálnych okolností neprejavujem k pracovníčkam v obchodoch nejaké špeciálne emócie. Ale túto som chcela na rozlúčku vyobjímať.

Možno nás raz všetkých nahradia stroje. Ale dokým ešte existujú v obchodoch živí ľudia, radujme sa, priatelia.

Aleluja.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Lustrovaní novinári opisujú, čo všetko o nich polícia nazbierala (video)

Novinári, ktorých lustrovali, zvažujú žalovať štát.

Ruskovu obhajobu platí Haščák, písal Kočner v Threeme

Haščák neodpovedal, či platí Ruskovho advokáta.


Už ste čítali?