Život je krásny, keď si privstanete

Autor: Danica Chames | 2.5.2019 o 20:57 | (upravené 9.5.2019 o 19:33) Karma článku: 10,10 | Prečítané:  8089x

Dobre, uznávam. Vyliezť spod vyhriatej periny, vynechať rannú kávu, a s tým súvisiacu pravidelnú návštevu toalety, nie je nič príjemné. Ale garantujem vám, že tieto počiatočné nepríjemnosti vám budú mnohonásobne vykompenzované.

Skoro vsať a vypadnúť z domu má blahodarné účinky na ľudskú psychiku, najmä ak sa domom šíri ponorková nálada. Tá vzniká z rôznych dôvodov, u nás napríklad súvisí s ranou pubertou. Neskúsený rodič sa ťažko vyrovnáva s jej prvotnými príznakmi, najmä ak jeho potomstvo ešte nedosahuje vek všeobecne označovaný ako pubertálny.

A tak som v jeden pekný marcový piatok navarila šesť litrov gulášu a nechala svoje dve deti (12 a takmer 11 rokov) celý víkend napospas vlastným náladám a čipernému osemdesiatročnému dedkovi. Manžela som vzala so sebou, keďže on príznaky puberty nevykazuje. A okrem toho, ten výlet bol vlastne jeho nápad.

V sobotu ráno o štvrtej teda zazvonil budík, tak ako mu to bolo nariadené. Chvíľu som zvažovala, že po ňom tresnem alebo mu aspoň vynadám, ale potom som si spomenula: Aha, puberta! Vyskočila som teda z postele, obliekla si pripravené veci a umyla zuby. Pred odchodom som ešte nakukla do detskej izby. „Akí sú zlatí, keď spia,“ pomyslela som si.

Päť minút pred piatou ráno sme nastúpili do vlaku smerom Bratislava a už pred šiestou sme boli usalašení v rýchliku smer Salzburg. Podľa očakávania sme na bratislavskej hlavnej stanici mali problém zohnať v túto hodinu čerstvú kávu, ale priamy vlak Bratislava – Zürich bol dobre zásobený pijatikou i poživňou. Dokonca aj toalety boli obstojné. Keďže spomínaný vlak dosahuje na určitých úsekoch rýchlosť vyše 230 km/h, už pred desiatou ráno sme vystupovali v slnkom zaliatom Salzburgu. Ostré štíty okolitých vrchov žiarili belosťou a čerstvý vzduch lákal k prechádzkam.

 

Náš hotel sa nachádzal kúsok od stanice, a tak sme sa v ňom zastavili dúfajúc, že si tam budeme môcť odložiť cestovnú tašku. Nielenže mali špeciálnu miestnosť na odkladanie batožiny, ale dokonca nám hneď dali aj kľúč od izby, hoci check-in bol oficiálne až po tretej poobede. Bolo ledva pol jedenástej ráno, čas kedy mnohí ešte len vstávajú, a my sme už mali za sebou dlhú cestu i ubytovanie v hoteli. „Čo všetko človek stihne, keď si privstane,“ vyhlásila som a v dobrej nálade vyšla z hotelových dverí.

V ten deň sme toho stihli ešte omnoho viac. Videli sme záhrady zámku Mirabell, hotel Sacher, úzke uličky a pasáže starého mesta, Mozartov rodný dom, pevnosť Hohensalzburg s úchvatným výhľadom na okolité kopce i pôvabný cintorín Svätého Petra s katakombami kúsok pod pevnosťou. Nachodili sme 25 tisíc krokov a vyštverali stovky schodov. Pred šiestou večer sme už toho mali dosť a ja som skonštatovala, že Salzburg by sa teoreticky dal zvládnuť aj za jeden deň, keďže vlak späť do Bratislavy odchádza krátko po šiestej. To som však ešte netušila, že to najkrajšie nás čaká až na druhý deň.

Bola nedeľa ráno a ja som sa bez asistencie budíka zobudila už pred šiestou. Nebol to vôbec problém, keďže večer predtým som sa po náročnom dni a teplej sprche zvalila do postele už o deviatej. Opustenie vyhriatej periny síce trocha bolelo, ale aspoň kávu som tentoraz nemusela oželieť. Dala sa uvariť priamo na izbe. Hotelovými raňajkami sme sa nezdržovali, keďže sme si večer predtým kúpili v miestnom pekárstve croissanty.  

Bolo ledva osem hodín ráno, keď sme kráčali do kopca stojaceho na opačnej strane rieky než väčšina atrakcií, ktoré sme preskúmali v prechádzajúci deň. Volá sa Kapucínsky vrch (Kapuzinerberg) a je to podľa môjho skromného názoru miesto s najlepším výhľadom na Salzburg. Možno aj s najlepším výhľadom na svete. V nedeľu o ôsmej ráno bolo toto miesto ľudoprázdne, čo je v meste ako Salzburg úplná rarita. Ostatní návštevníci mesta ešte tvrdo spali netušiac, o čo prichádzajú. Kostolné zvony neprestávali vyzváňať, vtáci nabudení začínajúcou jarou štebotali, rieka pod nami sa ligotala, ranné slnko svietilo na cukríkovo krásne budovy chránené impozantnou pevnosťou a to všetko ohraničovali žiarivo biele štíty neďalekých hôr, ktoré akoby vyrastali z rozprávkového mesta. Vždy sa mi výraz „dych berúce“ zdal trocha prehnaný, ale tento pohľad naozaj bral dych. Toto miesto má istotne špeciálnu atmosféru v ktorúkoľvek hodinu dňa, ale takto zavčas rána mi pripadalo jednoducho čarovné. Najmä preto, že sme ho mali sami pre seba.

 

 

Sedela som tam na múriku hľadiac do diaľky a spomínala na všetky rána v mojom živote, keď som si privstala a utekala zažiť niečo netradičné, vymykajúce sa bežnej rutine. Pravda je však taká, že tých rán bolo akosi primálo. Spomenula som si na jeden mrazivý decembrový deň, keď som sa o piatej ráno vybrala na Karlov most s túžbou uvidieť ho prázdny. Už tam síce boli dvaja ďalší ľudia, napriek tomu to bol pamätihodný zážitok. Štefánikova mohyla na Bradle pri východe slnka bola tiež nezabudnuteľná rovnako ako aj hrad Korlátko v hustej rannej hmle. Čas nepozorovateľne uteká, keď sú dni jeden ako druhý, ale občasné ranné dobrodružstvá ho dokážu spomaliť tým, že jednotvárnu časovú priamku popretínajú drobnými pamätihodnými udalosťami.

 

Asi týždeň po návrate zo Salzburgu sme si s manželom pozreli film „Sound of Music“, ktorý dnes už patrí k filmovej klasike a je stále dôvodom, prečo mesto navštevujú tisíce amerických turistov. Film je to dosť dlhý, a tak sme ho pozerali neskoro do noci. Pretože život je krásny nielen keď si sem-tam privstanete, ale aj vtedy, keď z času na čas ponocujete.

 

 

 

P.S. Ak máte záujem tiež si privstať, vlak do Salzburgu odchádza z Hlavnej stanice v Bratislave každý deň o 6:10. V Salzburgu je 9:52. Vrátiť sa môžete vlakom o 18:08, ktorý dorazí späť do Bratislavy o 21:51. Odporúčam však v Salzburgu prenocovať aspoň jednu noc.

Vstávaniu zdar, priatelia!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Lustrovaní novinári opisujú, čo všetko o nich polícia nazbierala (video)

Novinári, ktorých lustrovali, zvažujú žalovať štát.

Ruskovu obhajobu platí Haščák, písal Kočner v Threeme

Haščák neodpovedal, či platí Ruskovho advokáta.


Už ste čítali?