Milovníci mačiek, spojte sa!

Autor: Danica Chames | 21.11.2019 o 9:11 | Karma článku: 10,06 | Prečítané:  5296x

Ak je pravda, že mačky obľubujú patogénne zóny, tak ja sama som patogénna zóna. Kam sa pohnem, tam za mnou ide mačka. Často sa mi zjaví pod nohami z čista-jasna, akoby ju bol voľakto zoslal – veď viete – tam zhora.

Niekedy sa hlasno dožaduje pozornosti, či sa dokonca driape po mojich nohaviciach smerom do náruče. Inokedy ma len tak nasleduje z bezpečnej vzdialenosti, až si myslím, že to je iba môj vlastný tieň prevtelený do mačacej podoby. Pravda je taká, že s mačkami mám veľa spoločného. Žijem si svoj nezávislý život a sem-tam sa prídem pomojkať. Ale musí to byť podľa mojich podmienok a je to viac-menej nevyspytateľné. Som zimomravá a neznášam vodu. Keď sneží, sedím za oknom pritisnutá k radiátoru, pozorujem let vločiek a pradiem. A často sa tvárim, že ma ostatní musia milovať nie preto, že si to zaslúžim, ale len tak. Lebo som.

Keď sa tak nad tým zamyslím, takmer nechápem, čo vlastne ľudstvo na týchto podivných tvoroch vidí. A predsa je nás, milovníkov mačiek, neúrekom. Nie všetci však prežívajú mačaciu schizofréniu, ktorou trpím ja. Keď som mala devätnásť rokov, znenazdajky som získala alergiu na mačky. Odvtedy nemám rada devätnástku. A prežívam veľké muky vždy, keď sa ku mne na ulici pripojí mačka. Strašne rada by som ju zobrala domov, aby mi robila spoločnosť, keď pradiem za oknom. Ale ak by som tak urobila, po pár dňoch sa nenadýchnem. A tak ju len poškrabkám pod krkom, možno nakŕmim a v duchu jej zaželám šťastný mačací život. V noci ma však prenasledujú nočné mory, v ktorých si predstavujem všetko zlé, čo sa jej môže prihodiť, a pred čím som ju nebola schopná zachrániť.

Pred pár týždňami prišli domov deti a s nadšením oznámili: „Mama, našli sme mačiatko“. Bol to presne ten typ informácie, ktorý vo mne spúšťa schizofrenický záchvat. Domov ho vziať nemôžem, čo teda s ním? Ukrývalo sa pod paletami za traťou, malo zhruba mesiac a triaslo sa od zimy. Nakŕmili sme ho, jeden roh úkrytu vystlali dekou a pobrali sa späť domov. „Také malé mača ešte musí mať mamu,“ povedala som deťom. „Počkáme do zajtra, či si poň príde.“

Neprišla. Pokúsila som sa zistiť, či je u nás v meste útulok pre mačky. Nie je. Útulok pre opustené zvieratá (to je jeho oficiálny názov) mačky neberie. Na internete som našla organizáciu (štyri dobrovoľníčky), ktorá sa stará o opustené mačky, ako som však rýchlo pochopila, sú tak preťažené a v opatere už majú toľko mačiek (plus tisícové dlhy u zverolekárov), že ani tu sa rýchla pomoc čakať nedala. Zavolala som teda susede, ktorá chová na záhrade jedného kocúra, či by neprichýlila aj mača. Chvíľu váhala, ale nakoniec povedala: „Ok, prines ho.“ Priadla som od šťastia a sľúbila som, že o veterinárne procedúry sa postarám ja.

Kocúr chvíľu prskal, ale rýchlo si zvykol. A okrem toho, aj tak väčšinu času trávil o dva domy ďalej u frajerky. Frajerka je veľká čierna labradorka, ktorá na okoloidúcich šteká, ale kocúrovi dovolí vyvaľovať sa v jej teritóriu, či vyžierať z jej panvice. Raz či dva razy za deň sa kocúr ukáže aj doma, nechá sa pomojkať, voľačo zhltne a opäť ho niet. Situácia sa teda zdala byť vyriešená. Až na to, že v deň, keď som bola objednaná k zverolekárovi, mača náhle zmizlo. Aj sme ho oplakali, ale mača sa našlo. Na druhý deň nám ho doniesol sused z paralelnej ulice.

Príbeh to bol zaujímavý. Doobeda, keď nik nebol doma, mača začulo hlasy srbských robotníkov pracujúcich v dome oproti cez záhradu. Muselo podliezť minimálne dva ploty, aby sa k nim dostalo. Robotníci sa potešili, mačaťu ponúkli kúsok zo svojej svačinky, a keď skončili s robotou, nechceli ho nechať na nebezpečnom stavenisku, tak ho vyložili na ulicu pred dom (je to tichá ulica s nízkou premávkou, keďže je slepá). Tam sa zrejme motalo celý večer a noc, až ho na druhý deň poobede odchytil už spomínaný sused. Odľahlo nám, ale nie na dlho. O pár dní na to sa stratil aj kocúr. Aj toho sme oplakali, tentoraz ešte srdcelomnejšie, keďže bol preč vyše dvoch týždňov. Dokonca aj suseda o dva domy ďalej, majiteľka labradorky, sa prišla naňho pýtať so slzami v očiach. Bola to milá príležitosť sa s ňou zoznámiť, keďže dovtedy sme ju poznali len z videnia, ale potešiť sme ju nedokázali. Kocúr sa zdal byť nadobro stratený. I sused, ktorý našiel mača, nakoniec neochotne priznal, že mu kocúr chýba, lebo mu robieval spoločnosť, keď obrábal svoju veľkú záhradu.

V jednu chladnú sobotu sa kocúrisko jeden zjavil pri dverách akoby ani nikdy neodišiel. Chýbal mu obojok a bol akýsi vyvoňaný. Žeby vykúpaný? Rozhodne nevyzeral, že sa mal zle, dokonca sa zdalo, že trocha pribral. „Ktosi si ho zobral domov,“ napadlo nám. „Aké milé,“ skonštatovali sme, ale aj tak sme boli radi, že ho máme späť. Radosť však netrvala dlho. Pár dní na to začali problémy s mačaťom. Prestalo jesť, bolo skleslé, vracalo a zdalo sa, že má aj teplotu. Utekala som s ním k zverolekárovi, niekoľko dní sme do neho pchali všakovaké injekcie, kŕmili ho po troškách či vyhrievali na elektrickom vankúšiku ... nič nepomohlo. Na piaty deň podľahlo mačaciemu moru.

Mačacia schizofrénia ma tentoraz dokonale dostala. Výčitky svedomia, že som ho mala vziať domov a nepúšťať von minimálne dokým nebude môcť byť zaočkované, ma prenasledovali niekoľko bezsenných nocí, ale nakoniec som musela prijať fakt, že svet je aký je, aj s jeho a mojimi vlastnými nedokonalosťami. Alergia je hnusná vec, ale nebyť nej, dnes by už zo mňa zrejme bola taká tá strapatá žena v župane, čo má doma dvadsať mačiek.

Táto skúsenosť ma ale prinútila trocha hlbšie sa zamyslieť nad vzťahom medzi ľuďmi a mačkami. Zdá sa, že ľudia sa delia na tých, čo mačky milujú a tých, čo ich neznášajú. Mačky sú však tolerantnejšie. Majú rady všetkých ľudí (až na tie bojazlivé). Nikoho tak nejak špeciálne (rozhodne nie tak, ako to robia psi), ale sú ochotné potešiť aj jedného suseda, aj druhého, aj tretieho, či dokonca aj osamelú labradorku. A ten komunitný systém starostlivosti o mačky, ktorý sa tak nejak sám od seba vyvinul v našom susedstve, a ktorý nás susedov zblížil, sa mi začal skutočne pozdávať.

Neviem ako u vás, ale v našom meste oficiálna pomoc mačkám nefunguje. Zostáva to na nás, milovníkoch mačiek, aby sme sa spoločnými silami postarali. Mnohí si myslia, že mačka má deväť životov, ale nie je to úplne pravda. Aj jej sa lepšie vodí, keď má niekde (aspoň čiastočný) domov. Ďakujem vám preto všetkým, ktorí ste prichýlili mačku (naozaj stačí len krabica vystlaná dekou, trocha jedla raz za deň a občasné veterinárne procedúry) a želám vám príjemné chvíle spoločného pradenia.

Lebo neexistuje lepší upokojujúci prostriedok než mäkká pradúca mačka ...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Minúta po minúte: Po výbuchu bytovky v Prešove hlásia zatiaľ štyri obete

Na miesto výbuchu smeruje premiér Peter Pellegrini

Andreja Kisku obvinili v súvislosti s firmou KTAG

Je to politická kampaň, reaguje Kiska.

Komentár Petra Schutza

Festival nezávislej NAKA

Pokračovanie frontálneho útoku na Kisku je najjasnejšou známkou kontinuity vplyvu predsedu Fica.


Už ste čítali?