Podliehajte panike, hlavne disciplinovane!

Autor: Danica Chames | 28.2.2020 o 18:53 | (upravené 29.2.2020 o 11:57) Karma článku: 6,87 | Prečítané:  1295x

Tvrdiť ľuďom, aby nepodliehali panike, už teraz nemá zmysel. Dávno sme ten moment prešvihli. Čo im treba dať, je návod, ako panikáriť disciplinovane. Tu sú štyri základné rady vychádzajúce z môjho vlastného oddávania sa panike.

Správy sú ako vírusy. Akokoľvek sa im snažíte vyhnúť, nájdu si k vám cestičku - najmä vraj cez slzné kanáliky. Takže napriek tomu, že televíziu nepozerám, rádio mám naladené na stanicu Devín a Internet používam len sporadicky, aj ku mne sa dostali isté nepríjemné správy. Prenikli ku mne, ako to už s vírusmi býva, najmä prostredníctvom ľudí v mojom okolí. Vo štvrtok poobede som dostala niekoľko správ od mojich študentiek. Jedna sa práve vrátila z Florencie a necíti sa úplne najlepšie, tak sme po vzájomnej dohode usúdili, že bude najlepšie piatkovú hodinu angličtiny zrušiť. Iná zrušila hodinu, lebo si musí ísť nakúpiť trvanlivé potraviny, pretože cez víkend už môže byť neskoro, a tretia neprišla, lebo vraj kdesi v Bratislave dostali rúška a ona má zopár zabeštelovaných, ale iba na dnes.

A tak som sa namiesto vyučovania angličtiny v piatok doobeda vybrala na aerobik. V šatni sa nehovorilo o ničom inom než o víruse a v kaviarni, kam sme sa išli po cvičení odmeniť, si baby rozdeľovali úlohy, ktorá pôjde do ktorého obchodu, a čo si jedna pre druhú kúpia. Začala som sa cítiť veľmi nepatrične, že ako jediná nepodlieham panike, a keďže som po káve nič iné na programe nemala, usúdila som, že najlepšie bude tej panike podľahnúť. Rozumne, pravdaže. A kým som tak robila, prišla som na niekoľko zásad disciplinovaného a zmysluplného panikárenia, o ktoré sa s vami rada podelím.

 

1. Konajte rýchlo, ale nie zbrklo

Keď už raz cítite, že vás má panika v pazúroch, nemá zmysel s ňou zápasiť. Lepšie je konať. V stave neukojenej paniky totiž človek dokáže navystrájať všelijaké veci, a kam by sme došli, keby takto začala vystrájať polovica ľudstva. No nikam. Najskôr si treba dopriať pár minút na rozmyslenie. Toto je veľmi dôležité. Pretože panika rada ľudí infikuje nápadmi ako „nasadnem na raketu a odídem na inú planétu“ alebo „zabarikádujem sa v pivnici a nevyleziem odtiaľ minimálne pol roka“, prípadne „kúpim sebe aj svojej rodine plynovú masku (tie isto nie sú vypredané) a zložím ju len v tých najnevyhnutnejších prípadoch“. Tieto nápady treba nechať vyplaviť z krvného obehu (trvá to zväčša len niekoľko minút), a potom si urobiť reálny plán. Jediné, na čo človek po rozvážnej úvahe príde, je vyhýbať sa rizikovým miestam či osobám a zásobiť sa primeraným množstvom trvanlivých potravín. Kameňom úrazu však je slovo „primeraným“.

Pokorne priznávam, že tú primeranosť som trochu prehnala. Nie až tak ako ten kuchtík a jeho kráľ v rozprávke Byl jednou jeden král, ale dosť na to, aby som mala problém ten nákupný vozík sama odtlačiť k autu. No ale človek nepanikári každý deň, a tak je len prirodzené, že s tým nemá veľkú skúsenosť. Nabudúce si dám určite väčší pozor.

 

2. Nehanbite sa za to, že ste podľahli panike

Áno, cítila som sa trocha nepríjemne, keď som začala vykladať tie balíky múky, ryže, cestovín či strukovín na pás, najmä preto, že som tým upchala jedinú otvorenú pokladňu. Pár ľudí s „nepanikárskymi“ nákupmi som síce pustila predo mňa, ale aj tak sa nakoniec utvoril za mnou dlhší rad a môj chrbát pálili vyčítavé pohľady panike-odolnejších spoluobčanov.

Ale nenechala som sa zneistiť. Presvedčená o tom, že panike sa treba postaviť racionálnymi činmi, som nahodila výraz človeka, ktorý len zabudol, že Vianoce už boli alebo že bol vtedy chorý a nestihol ich ešte osláviť. Trocha som sa obávala, kam ten nákup uložím, keďže som mala so sebou iba tašku na aerobik (s prepotenými vecami a mokrým uterákom), ale kritické situácie si vyžadujú improvizáciu, a tak som tie veci začala jednoducho hádzať späť do košíka s vedomím, že s nimi niečo vymyslím, keď budem pri aute (našťastie som v kufri objavila prázdnu krabicu, ktorú tam už nosím od-neviem-kedy).  

S nonšalantnosťou skúseného panikára som zvládla aj situáciu, keď sa mi preplnený vozík zasekol v jame pred hlavným vchodom do predajne, do ktorej sa vkladá rohožka (zatiaľ čo mi istý ujo chcel predať časopis Notabene a istá teta nahovárala prispieť deťom s vážnou chorobou), ale ani vtedy by na mne nik nespozoroval známky hanby. Lebo kto sa hanbí, má prázdne gamby.

 

3. Využite energiu, ktorú panika ponúka, na niečo užitočné

Negatívne emócie sú pozitívne v tom, že nám dodávajú energiu. Napríklad taký hnev. Alebo strach. Motivujú nás konať. A ani by ste neverili, ako úžasne ma panika namotivovala vyhodiť z mrazničky veci, ktoré si tam vylihovali už niekoľko desaťročí či zorganizovať poličky v špajze, aby som tak urobila miesto pre naše nové pohotovostné zásoby. Za normálnych okolností tieto činnosti z duše nenávidím a vyhýbam sa im omnoho prefíkanejšie než čert svätenej vode, ale tentoraz som si ich normálne užila.

Tie štyri kilá nakúpeného mäsa som vyumývala, nakrájala, rozdelila na porcie, vložila do igelitových vrecúšok, prehľadne označila a systematicky poukladala do mrazničky. Potom som vytriedila chladničku, vydrhla poličky a vyhodila podozrivé či vyslovene nebezpečné látky skrývajúce sa vo všakovakých nádobách. Dokonca som zbehla dole a narobila poriadky v pivničnej jame, kde som uložila to desaťkilové vrece zemiakov. Poviem vám, keby tak bol dôvod panikáriť každý týždeň, normálne by sa zo mňa stala poriadna gazdinka.  

 

4. Užite si pocit primárnej sebarealizácie

Čo si budeme hovoriť - žijeme v zhýčkanej dobe. Všetko nám je strkané pod nos a my sa vlastne takmer vôbec nemusíme snažiť, aby sme uspokojili svoje základné ľudské potreby. Život v takomto chránenom, pohodlnom svete je vlastne nuda. Hoci, bežne si to ani neuvedomujeme. Až keď príde (raz za uhorský rok) nejaký skutočný problém a ten nás vyburcuje k tomu, aby sme naplno použili naše schopnosti na jeho prekonanie, až vtedy si uvedomíme, aké úžasné je ich konečne využiť.

Zabezpečenie vlastnej rodiny a jej ochrana pred prípadnými ťažkými chvíľami je úloha, ktorá je stará ako ľudstvo samo. Kedysi to stálo človeka všetok jeho um a energiu, aby tieto základné úlohy zvládol. Dnes to považujeme za samozrejmosť. Taľafatku. Až kým to odrazu samozrejmosť nie je.

Urobiť jeden „väčší“ nákup nie je nejaký úžasný výkon, napriek tomu mám dnes večer pocit (akejsi sebarealizácie), že som splnila svoju primárnu úlohu matky – zabezpečovateľky. Aspoň takto nejako sa to budem snažiť vysvetliť môjmu mužovi, keď príde domov a opýta sa ma, prečo sa tá špajza nedá zavrieť.  

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Aké sú rozdiely medzi rúškami a ako nosiť jednotlivé typy?

Dôležitý je nielen správny druh, ale aj pozorná manipulácia s rúškom.


Už ste čítali?