Môj kvások Adolf

Autor: Danica Chames | 23.4.2020 o 15:08 | Karma článku: 11,15 | Prečítané:  8104x

Keď začnete kváskovať, je vraj dobré dať vášmu kvásku meno – údajne to utužuje vzájomný vzťah. Meno, ktoré som naveľa pre môj kvások vybrala, dokonale vyjadruje charakter nášho spolunažívania. Ide totiž o vojnový konflikt.

Okrem Adolfa mám ešte Mussoliniho. Ten nie je ražný, ale pšeničný, teda takzvaný Lievito Madre (je to taliansky názov pre materský kvások, ktorý však je v prípade môjho pšeničného kvásku len krycím menom). Mussolini nie je až natoľko konfliktný ako Adolf, napriek tomu je náš vzájomný vzťah najlepšie vyjadrený slovami otvorené nepriateľstvo.

Adolf je netykavka a nafúkanec. Stačí sa naňho pozrieť zo zlého uhlu, urazí sa a spľasne. A pritom si namýšľa, že je pánom sveta, ktorý rozhoduje o bytí a nebytí (môjho chleba). Vyžaduje len to najlepšie žrádlo, rozumej ražnú chlebovú múku, ktorá je dnes vzácnejšia než tehličky rýdzeho zlata. Trvá na tom, aby bol kŕmený v pravidelných intervaloch a po troškách. Keď som ho nedávno nakŕmila tromi lyžicami vzácneho prášku naraz, rozhodol sa, že spácha samovraždu. Ale na mňa je prikrátky! Bolo to šesť dní ťažkých bojov, ale nakoniec som mu ukázala, kto je pánom tejto kuchyne a priviedla ho k životu.

Mussolini nie je oveľa lepší. Za dva týždne nášho spolužitia mi stihol zničiť dve misy, niekoľko špongií, zalepiť odtok kuchynského umývadla, rozpraskať ruky a keď som misy a lyžice od cesta začala odmáčať a vodu vylievať do záchoda, upchal aj hlavnú odtokovú rúru. Tak šťavnatý slovník, aký používam pri komunikácii s Adolfom a jeho talianskym kumpánom ešte moje deti nepočuli. Aspoň nie z úst vlastnej matky. Ale vojna je voja a pri nej človek nehľadí na vedľajšie škody.

Najťažšie na celej situácii je, že osoby, ktoré majú kvásky s menami ako Pepík, Lojzík či Bublinko, každú minútu zverejňujú na sociálnych sieťach fotografie svojich dokonalých, nabubralých, vyčačkaných chlebov, zatiaľ čo tá moja pripálená, zdurená placka by sa najlepšie hodila na hádzanie ako frisby. Niežeby som závidela, ale ten do očí bijúci rozdiel je značne demotivujúci, a hlavne negatívne ovplyvňuje môj vzťah k vlastným kváskom.

Ale. Ako všetko na svete, aj moje súčasné trápenie má svoje pozitíva. Každý deň mi pripomína zaujímavý a potešiteľný fakt, že ženy sa vracajú ku gazdinkovaniu. Isteže, prinútila ich situácia, ale mám akýsi postranný pocit, že si to vlastne užívajú. A možno z nich časom tá Korona aj súce gazdinky spraví. Totižto, gazdinkovanie bývalo hlavnou činnosťou žien po tisíce rokov, ale posledných zhruba päťdesiat sa nielenže takmer vytratilo, dokonca by som povedala, že sa úplne zatratilo.

Gazdinkovanie sa už dlho nepovažuje za seriózne zamestnanie. A nie je to ani umenie, ani šport, ani nič, čo by stálo za reč. V posledných rokoch sú tu isté náznaky, že niektoré činnosti, ktoré v minulosti patrili pod gazdinkovanie, sa stávajú súčasťou moderného životného štýlu, ale často je to len nejaký módny výstrelok (ako napríklad upratovanie skríň podľa Marie Kondo). Skúste si však napísať do vášho životopisu, že vaše pracovné zaradenie je: súca gazdiná. V lepšom prípade sa vám vysmejú, v tom horšom na vás zavolajú psychiatra. Ani len do kolónky hobby si to nezaradíte. No napriek tomu, že sa nijako necení, sa súce gazdinkovanie od nás žien akosi automaticky očakáva. Myslím, že už niekoľko rokov cítim tento celospoločenský paradox ako akýsi nedefinovaný nepríjemný pocit v črevách, ale až táto mimoriadna situácia (vďaka ktorej môj príbytok obliehajú Adolf a spol.) som si plne uvedomila, čo mi to v tých črevách vlastne kysne.   

V osemdesiatych rokoch, keď som chodila do základnej školy, nás nik nepripravoval na rolu súcej gazdinej. Ale aspoň sme vtedy mali jeden predmet s názvom domáce práce. Aj ten sa postupne vytratil. Hovorili nám: uč sa, aby z teba niečo bolo. Aby si dosiahla úspech. Ale tým úspechom sa nemyslela chutná bábovka. Alebo spokojné deti. Myslela sa tým napríklad nejaká manažérska pozícia. A namiesto pečenia báboviek dnes ženy píšu akési reporty či vysedávajú na mítingoch. Pár rokov ich to aj baví, ale potom v tom prestanú vidieť hlbší zmysel a utiekajú sa do svojich kuchýň či záhrad. V horšom prípade ľutujú, že premeškali vývin svojich detí.

A najväčším paradoxom je, že to nič, to zatratené, neuznané gazdinkovanie sa od žien tak či tak v tichosti očakáva (dokonca ho očakávajú samé od seba). A oni sa toto očakávanie snažia plniť po večeroch a cez víkendy a sú z toho dvojitého zamestnania otrávené, demotivované a uštvané. A potom príde mimoriadna situácia a tie, ktoré odrazu nemusia písať reporty a vysedávať na online mítingoch sa s chuťou pustia do kváskovania. Alebo štrikovania. Prípadne šitia, vyšívania, pestovania, vymýšľania zábavných aktivít pre deti a mnohých iných gazdinkovských činností.

Isteže, otvorene na situáciu nadávajú a rozprávajú, ako sa túžia vrátiť do „ozajstnej“ práce, ale keď sa im pozriete do rúškami zahalených tvárí a uvidíte tú iskru v očiach, som si istá, že im na to nadávanie nenaletíte. Tak ako ste isto nenaleteli na tú moju rozprávku o Adolfovi a Mussolinim. V skutočnosti sa totiž volajú Pat a Mat a verím, že sa jedného dňa dopracujeme aj k slávnostnému premenovaniu na Dobroslava a Ľuboslava.  

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?