reklama

Ako sa oslobodiť z pazúrov vlastnej kuchyne

Kdesi medzi šporákom a chladničkou je k podlahe prikovaná neviditeľná, zato nekonečne ťažká guľa s reťazou pripevnenou k môjmu členku. Už niekoľko týždňov sa snažím od nej odseknúť. Úplne neúspešne.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (26)

Často uvažujem, kto mi tam tú reťaz nasadil a prečo, ale odpoveď je v nedohľadne. Niekedy mám dokonca pocit, že som si ju tam navliekla sama. Kým spútaná, premýšľam aj nad inými vecami a tieto úvahy majú aj nečakané závery. Napríklad som zistila, že milujem tety kuchárky zo školských a závodných jedální. Dlhé roky som to netušila. Uvedomila som si to vtedy, keď tie jedálne zavreli a poniektorí stravníci, čo sa tam dovtedy stravovali, vbehli do mojej kuchyne a hladnými očami pozerali na mňa.

A toto je presne ten moment, keď som to celé pobabrala. Keď som samú seba pripútala k tej guli. To, čo som mala urobiť, bolo chladnokrvne im opätovať tie pohľady, spýtať sa: „Prečo sa pozeráte na mňa?“ a rázne vyhlásiť: „Kto je hladný, nech si navarí!“ Ale, ja hlupaňa, som namiesto toho vykríkla: „Chudiatka moje hladné!“ a utekala niečo ukuchtiť, zatiaľ čo oni sa spokojne rozpŕchli do svojich komnát, z ktorých vystrčia brušká, len keď sa im zazdajú akési prázdne. Moje kuchtenie sa od toho momentu začalo považovať za štandard, za absolútnu samozrejmosť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Poviem vám, variť každý boží deň pre štyri osoby, z ktorých tri sú mužského pohlavia, a z toho dve dorastenci, nie je med lízať. Naopak, je to skôr ako med vyrábať (keď ste včela u včelára). Nech sa akokoľvek snažíte, pár hodín po vašej úmornej práci sú hrnce opäť prázdne a vy môžete začať úplne odznova. A ešte si tie hrnce aj umyť.

Mala som niekoľko šancí tú reťaz na členku preseknúť alebo aspoň uvoľniť, ale všetky som nezodpovedne premárnila. Lebo keď aj náhodou niektorí z tých stravníkov v mojom okolí mali záujem (alebo boli prinútení) pri kuchtení pomáhať, či dokonca sami niečo vyčariť, nedokázala som sa pozerať na tú ich nemotornosť a zvolala: „Preboha, ako to robíš, daj to sem, radšej to urobím sama!“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ďalšími premárnenými pokusmi o oslobodenie sa z pazúrov kuchyne boli moje nezdarené protestné akcie. Zhruba raz za sedem až desať dní prišiel deň, keď som už tejto nespravodlivosti mala dosť a dostala chuť trocha si zaštrajkovať. Jeden takýto protest napríklad spočíval v tom, že som navarila vegetariánske indické jedlo. Bola v tom šošovica, ananás, kokosové mlieko a veľa kari korenia a ja som sa strašne tešila na moment, keď stravníci vbehnú do kuchyne, nakuknú do hrnca a povedia: „Fúj, to čo je!?“ A vtedy nastane tá úžasná chvíľa, keď im budem môcť povedať: „Nepáči sa ti? Nejedz!“ Lenže stravníci v našej domácnosti už získali istú schopnosť odhadnúť moje nálady a vycítiť, kedy je situácia naozaj vážna, a tak všetci do jedného vykríkli: „Mňam, to vyzerá super!“ a zmastili všetko do posledného ananásu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zopár protestných akcií spočívalo aj v tom, že som jednoducho vyhlásila: „Dnes nevarím!“ Hoci možno to bolo aj: "Už nikdy nevarím!". Ale ani tento pokus mi nevyšiel. Stravníci-dorastenci vyriešili situáciu tým, že si štyrikrát za deň nasypali do misky cereálie (a keď sa tie minuli, tak piškóty) a zaliali ich mliekom. Stravník-manžel zase nasadol do auta, odviezol sa do miestneho mäsiarstva (kde majú aj oddelenie lahôdok a predávajú už uvarené mäsové výrobky), nakúpil za veľkú misu hotových šniclí, jaterníc a klobás a tieto dovliekol do mojej kuchyne, kde sa chvastal, že „takto to vyzerá, keď varí tato“.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Možno by sa to na prvý pohľad zdalo ako parádne riešenie danej situácie. Áno, pár hodín som dokonca vydržala relatívne spokojne ležať v posteli a čítať knihu. Lenže potom sa dostavili výčitky svedomia, že stravníci v mojej zodpovednosti sa stravujú nezdravo. Zdá sa teda, že sú to najmä tieto otravné výčitky svedomia spolu s nepochopiteľným pocitom zodpovednosti, ktoré uťahujú reťaz, čo ma primkýna k vlastnej kuchyni. Moje deti tesne unikli návratu do školy (respektíve, čo je pre mňa omnoho dôležitejšie, do školskej jedálne), keďže jeden je šiestak a druhý siedmak, takže môj kuchynský žalár pokračuje. Zrejme minimálne ďalšie tri mesiace.

Myslím, že je najvyšší čas nejako sa tých výčitiek svedomia s nepochopiteľným pocitom zodpovednosti zbaviť. Zatiaľ netuším ako, ale nevzdávam to...

P.S. Teraz mi napadol ešte jeden faktor, ktorý ma s najväčšou pravdepodobnosťou drží prikovanú k uvedenej guli. Volá sa hanba. Nie je to pocit nejako obzvlášť výrazný, ale predsa len sa trochu hanbím, keď si pomyslím na tety kuchárky zo školských a závodných jedální. Každý pracovný deň odhodlane varia pre tristo, päťsto a možno aj tisíc stravníkov a mnohé z nich potom prídu domov, vkročia do vlastnej kuchyne, kde na nich kukajú hladné oči ďalších niekoľko stravníkov. Možno majú dovolené vziať si domov z toho, čo navarili v jedálni, ale ak nie, za sväté ich treba vyhlásiť. 

Danica Chames

Danica Chames

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  97
  •  | 
  • Páči sa:  165x

Sem-tam mi na klobúk prisadne motýľ. Inak normálka. Zoznam autorových rubrík:  RodičovskéVzťahovéPríbehyAmerickéHaluzeNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu