Doteraz uvažujem, kde sa ten vzdor vlastne vzal. Možno mi začalo liezť na nervy, ako sa všetci nevedia dočkať konca „tohto hrozného roka“ s akýmsi naivným presvedčením, že v tom budúcom už bude zase dobre. Možno som si sama začala liezť na nervy, keď som zistila, že rozmýšľam podobne. Alebo mi začala vadiť naša spoločná nemohúcnosť. Veď čo my už len s týmto hrozným rokom môžeme urobiť? No nič.
Jedine, že by sme zmenili postoj. Lebo ako povedal akýsi mudrc (čo už ja viem ktorý), keď nedokážeš ovplyvniť veci vonkajšie, zmeň tie vnútorné. Teda vlastný postoj (k danej neovplyvniteľnej veci). „To je nápad!“ Vyskočila som z kresla potiahnutého kockovanou dekou, v ktorom som plánovala vyčkať koniec roka a rozhodla sa, že sa ja veru nebudem na rok 2020 bezmocne pozerať ako na rok ... veď viete ... hrozný, ale ako na rok ... čo ja viem ... ešte som to v tej chvíli nemala úplne premyslené, ale keďže bol práve deň pred Vianocami a ja som asi päť minút pred tým uvažovala, či mám všetky potrebné suroviny na prípravu vianočnej kapustnice a voľačo mi určite chýbalo, lebo každý rok mi voľačo chýba, tak mi napadlo, že kašlem na kapustnicu a že rok 2020 bude rokom ... lososovej polievky! Pretože, po prvé, som z nejakého dôvodu mala jeden celý šuflík mrazničky vyplnený lososom a, po druhé, mi prišla na um vzdorovitosť lososa, ako skáče proti neúprosnému prúdu divej rieky.
Tradície sa budujú ťažko. Dlhodobým opakovaním rovnakých úkonov, často napriek momentálnej nechuti či vonkajšej nepriazni. Trvá to zväčša niekoľko desaťročí, ba až storočí a je za tým obetavé strádanie mnohých generácií našich predkov. Preto porušiť tradíciu nie je vôbec jednoduché. Musí to byť niečo skutočne veľké, ba až zúfalé, aby človek dokázal skrotiť výčitky svedomia, ktoré také porušenie tradície nevyhnutne prinesie.
Celé generácie mojich predkov jedávali na Vianoce kapustnicu. Isto sa im niekedy aj nechcelo, možno mali práve chuť na vývar alebo fazuľovú a možno boli aj roky, keď sa kapusta neurodila. Napriek tomu vytrvali. Obetavo a húževnato. Preto, verte mi, som svoje rozhodnutie vôbec nebrala na ľahkú váhu. Naopak, ťažko mi bolo pri pomyslení, ako sa moji predkovia budú v hroboch obracať. Ale, zúfalé situácie vyžadujú zúfalé činy. A uznáte, že situácia naozaj zúfalá je. Ak si nechceme rok 2020 pamätať ako Rok Hrozný, bolo treba vymyslieť čosi drastické, trebárs aj porušenie storočnej tradície. Lebo keď sa ma jedného dňa budú vnúčatá pýtať: „Babka, a ako to bolo v tom roku 2020?“, nebudem im musieť rozprávať hrozné príbehy roka, ale jednoducho poviem: „Á, to si, deti moje, veľmi dobre pamätám. To bol totiž rok, keď sa u nás zaviedla nová tradícia. Tradícia lososovej polievky.“
Možno si teraz poviete, že zmena tradície je síce veľká vec, ale zase nie až tak veľká, aby nám umožnila úplne zabudnúť na hrôzy tohto roka. Áno, tiež mi to napadlo. A preto som sa poistila. Vykonala som ešte jednu zúfalú vec, ktorá mi isto nedovolí na tento rok len tak ľahko zabudnúť. Je mi trochu blbé sa k tomu vôbec priznať, ale ... no, ako to povedať ... proste, začala som behať. Ja viem, ja viem. Isto ste ma už v minulosti počuli vyjadrovať sa o tejto fyzickej aktivite značne nelichotivo. Dokonca som ju možno nazvala šialenstvom a ľudí, čo sa jej venujú bláznami.
Ale zhodli sme sa predsa, že situácia je zúfalá, a tak sa mi nečudujte, že sa uchyľujem k zúfalým činom. December isto nie je najvhodnejší čas začať behať, ale kašlem na to. A viete prečo? Lebo napriek mnohým nevýhodám, beh má jednu obrovskú výhodu. Totiž, keď človek začne bežať, zamýšľa sa nad tým, prečo jeho nohy vážia tri tony, prečo sa pľúca chcú rozpínať viac než im povoľuje hrudný kôš a prečo mu srdce bije v krku namiesto hrudníka a vtedy nemá čas myslieť na to, kedy už tento rok konečne skončí a či v tom budúcom bude zase dobre, ani na iné podobné somariny.
A je si istý, že dobre zase bude, nie v novom roku alebo až v tom ďalšom, ale hneď ako dobeží...
P.S. A tu je recept na tú lososovú polievku: Asi 300-gramový kúsok lososa aj s kožou varíme v litri osolenej vody zhruba desať minút (môžeme pridať aj bobkový list). V inom hrnci si uvaríme zemiaky, mrkvu a petržlen, ktoré potom aj s ich vývarom rozmixujeme tyčovým mixérom, ale nie úplne do hladka. Z lososa stiahneme kožu a mäsko natrháme na kúsky. Všetko dáme do jedného hrnca (aj ten vývar z lososa, ale nie kožu), pridáme smotanu na varenie, minútku povaríme, dochutíme vegetou, čiernym korením a kôprom a máme novú vianočnú tradíciu. A ak by vám potom zostalo ľúto za starou dobrou kapustnicou, choďte tú ľútosť vybehať!
