Ako sme sa skamarátili s cviklou

Autor: Danica Chames | 14.1.2021 o 12:30 | Karma článku: 7,61 | Prečítané:  997x

Chudák cvikla. Málokto sa s ňou kamaráti. Mnohí sú ochotní sa s ňou zblížiť len ak sa celá poriadne vymočí v sladko-kyslom náleve.

Prišlo mi jej nedávno ľúto a rozhodla som sa, že túto krivdu napravím a hneď sa s ňou skamarátim. A to dokonca so surovou, prípadne mierne osmahnutou. Nebol to veľký problém, keďže surová cvikla chutí tak trochu ako mrkva, alebo niečo medzi mrkvou a kalerábom, a tie ja ľúbim. Horšie bolo to, že moje kamarátstvo so surovou či osmahnutou cviklou neschvaľovali ostatní členovia našej domácnosti. Dokonca proti nemu vehementne protestovali. Bolo teda nutné vymyslieť nejaký zákerný plán.

Kula som všelijaké pikle. Napríklad som im rozprávala o všetkých tých úžasne zdravých mineráloch, vitamínoch či antokyánoch, ktoré cvikla obsahuje a podrobne popisovala ich blahodarné účinky. Keď to nezabralo, vymyslela som si postavičku na štýl Pepka námorníka, volal sa Silák Repák, ktorému po konzumácii cvikle tak spevnel prst, že dokázal urobiť stotisíc klikov myšou za sekundu a poraziť všetkých súperov vo všakovakých počítačových hrách. Nanešťastie, ani to nemalo veľký účinok. Čo nakoniec zabralo, bola prachobyčajná lenivosť.

Totižto, keď pripravíte niečo zo surovej či mierne osmahnutej cvikle a položíte to na stôl, okamžite sa ozvú hlasné protesty; to je jasné. Vy však pokojným hlasom poviete: „Ak sa ti nepáči, urob si niečo iné!“ To sa, pravdaže, nikomu nechce, a tak, síce neochotne, ale predsa sa pustia do toho cviklového čuda. A keď sa to takto opakuje dostatočne dlho a dostatočne často, nakoniec si pacholci zvyknú.

Doteraz som to robievala takým dosť umierneným spôsobom. Cviklu som prihadzovala do šalátu, do polievky, do prívarku či nejakej omáčky (dala sa odtiaľ jednoducho vyloviť a hodiť do taniera niekomu inému). Ale včera som výrazne pritvrdila a pripravila ružovo sfarbené cviklové cestoviny! Asi si dokážete predstaviť tie šokujúce tváre. „Čo? Ružové cestoviny???!!! Si robíš srandu?“

Ale základom úspechu je nemať doma nič iné. Prázdna chladnička, prázdna špajza. Ani kúsok chleba. Absolútne žiadne cereálie. Ani kvapku mlieka. Nič. A prikázať dedovi, aby im v žiadnom prípade nič iné jesť nedal. A zamknúť dvere a schovať kľúč, aby nemohli utekať k susede prosíkajúc o záchranu. Nakoniec boli prinútení zavrieť oči, zapchať si noc a jednoducho to ochutnať. Prekvapivo, nik sa nepovracal, ani len ich nenaplo, nevypľuli sústo ani nehromžili. Neochotne pripustili, že sa to dá jesť, dokonca si poniektorí vypýtali aj dupľu. Ale to bolo asi len preto, že som jedlo posypala tenučkými kolieskami klobásky. Predsa len, netreba im hneď na úvod privodiť nejaký vegetariánsky šok.

Tým, samozrejme, nechcem tvrdiť, že mám vyhraté. Môj vzťah s cviklou je relatívne intímny, dokonca si tykáme, ale vzťah ostatných rodinných príslušníkov s touto zeleninou (lepšie by bolo asni nazvať ju červeninou) je nanajvýš na úrovni tichej tolerancie. Našťastie tu stále máme COVID krízu a moje deti (čiastočne aj manžel) sú naďalej odkázané na moju váru (čo len dokazuje, že všetko zlé je naozaj na niečo dobré). A ak nechcem stále dokola vyvárať kura s ryžou či mäsové gule v rajčinovej omáčke, môžem si to spestriť niečím „zaujímavým“. A ak to takto pôjde až do apríla, čo je dosť pravdepodobné, možno ich čoskoro skamarátim aj s kelom.

Pochybujem, že by tety kuchárky v školskej jedálni riskovali takéto experimenty, a tak máme my matky výbornú príležitosť trocha to tým deťom okoreniť, alebo ocvikliť. A pritom je to také ekonomické. Viete koľko stojí jedna stredne veľká buľva cvikle? Zhruba 30 centov. A tá úplne vystačí na jeden obed.

Musím končiť, priatelia, idem zavolať na ministerstvo školstva s vynikajúcim návrhom...

 

P.S. A tu je recept na tie ružové cviklové cestoviny: Uvaríme si nejaké cestoviny, napríklad kolienka. Trocha vody, v ktorej sme cestoviny varili, si odložíme. Pokrájanú cibuľku speníme na olivovom alebo inom oleji, pridáme nahrubo nastrúhanú surovú cviklu (z jednej stredne veľkej buľvy), chvíľu to smažíme (asi 5 minút), pridáme zhruba deci vody, v ktorej sme varili cestoviny, dusíme ďalších 5 minút, pridáme 2-3 strúčiky nastrúhaného cesnaku, odstavíme z ohňa, primiešame syr Lučina alebo iný podobný mäkký syr (asi 150 g), dobre rozmiešame (prípadne rozmixujeme), dochutíme a premiešame s cestovinami. Servírujeme s niečím zeleným navrchu (napríklad rukolou), prípadne kolieskami klobásky, aby to nebolo také príšerne vegetariánske.   

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?